Neviem, či radní poručili větru, dešti, ale po včerajšom daždivom chladnom dni je dnes nádherne a meteorológovia predpovedajú 24 stupňov.
Nastupujeme do trolejbusu smerujúceho na námestie admirála Nachimova, kadiaľ pôjde sprievod. Tento rok, pri príležitosti okrúhleho výročia, vojenskú prehliadku v Sevastopole organizujú spoločne Rusko aj Ukrajina. Ruská námorná flotila tu má svoju základňu a práve minulý mesiac bola zmluva o prenájme predĺžená o ďalších 25 rokov. Svet vtedy obleteli zábery, ako sa kvôli tomu poslanci ukrajinskej Dumy ohadzovali vajcami.
Trolejbus sa čoskoro zaplní do posledného miestečka. Pred ďalšou zastávkou sa vodička pýta cestujúcich:
"Vychodit kto-nibuď?"
"Net!!!", buráca jednohlasne autobus.
"Tak projedem tranzitom", ukončuje plebiscit vodička a namiesto zastavenia pridá plyn. Ľudia na zastávke zbesilo mávajú rukami, osadenstvo autobusu im veselo odmáva na pozdrav.
Na Leninovej ulici dopravu zastavujú milicionári. Áno, to je tá, ktorú sme uviedli ako miesto prechodného pobytu v imigračnej kartočke. Mimochodom, číslo 10 je celkom pekný dom, v prízemí sa nachádza Optika.
Ďalej už kráčame peši spolu s masami. Pozdĺž celej cesty stoja námorníci s tabuľkami názvov jednotlivých vojenských brigád a oddielov, pri ktorých sa zhromažďujú ich členovia.
Pri pomníku padlým v afganskej vojne sa stretávajú ich šťastnejší druhovia v zbrani.
Na zoradisku najmladšej vojenskej generácie je veselšie. Zopár námorníckych pre potechu ženského oka.
A aspoň jedna pre potechu oka mužského.
Posledná kontrola, nech nemáme hanbu.
Stojíme pri pamätníku Kataríny Veľkej, kde sa zhromažďujú veteráni Veľkej vlasteneckej vojny.
Niektorí sú v sprievode manželky, iní sa vedú za ruky s pravnúčatami. Práve tí sú aj najviac fotografovaní. Nebránia sa tomu, naopak, ochotne zapózujú a ešte aj poďakujú.
Ľudia k nim spontánne pristupujú, niektorí podajú kvet, iní len povedia "spasibo vam."
Dobrovoľníci rozdávajú ruské trikolóry a čiernooranžové prúžkované stužky, takzvané georgijevskije lentočky. Sú odvodené od farby stuhy na Ráde sv. Juraja a majú byť pripomienkou na Veľkú vlasteneckú vojnu v zmysle hesla "Víťazstvo môjho deda je aj moje víťazstvo". Oranžová farba symbolizuje oheň a čierna pušný prach. Je to pomerne nová tradícia, vznikla pri príležitosti 60. výročia konca vojny a odvtedy sa rýchlo rozšírila nielen v štátoch bývalého ZSSR, ale vraj aj v USA, Francúzsku, Taliansku a Nemecku.
Trochu staršiu históriu má pieseň Deň Pobedy, ktorú som už spomínala v prvej časti reportáže. Zložil ju pri príležitosti 30. výročia konca vojny David Tuchmanov (možno si moji vrstovníci spomenú na jeho inú pesničku, ktorá sa v tej dobe u nás dosť často hrávala - spievalo sa v nej, že "moj adres ni dom i ni ulica, moj adres Sovetskij Sojuz".)
Text tejto neoficiálnej hymny Dňa Víťazstva napísal Vladimír Charitonov a už 35 rokov ju spieva Lev Leščenko, ktorého sme videli vystupovať vlani v Charkove.
Jej refrén mi znie v mysli takmer pri každom pohľade naokolo.
Etot Deň Pobedy porochom propach, ... [Tento Deň víťazstva zaprášený pušným prachom, ...]
... eto prazdnik s sedinoju na viskach, ... [... to je sviatok so šedinami na sluchách, ...]
... eto radost' so slezami na glazach. [... to je radosť so slzami v očiach.]
Deň Pobedy, Deň Pobedy, deň Pobedy! [Deň Víťazstva, Deň Víťazstva, Deň Víťazstva!]
Sevastopoľ 9. mája súčasne oslavuje 66. výročie oslobodenia mesta. Podobne ako celý Krym je to tu prevažne ruské. K ruskej národnosti sa hlásia tri štvrtiny obyvateľstva a najväčšie kiná v meste sa volajú Pobeda, Moskva a Rossija.
Začiatok prehliadky je o desiatej. Ostávame pri pamätníku cárovny, je tu husto a bližšie k tribúnam to musí byť ešte horšie. Ľudia sa snažia zaujať čo najlepšie miesta, niektorí sa vyškriabali na stromy, iní sú na rôznych múrikoch, deti tradične na pleciach otcov.
Po oficiálnom príhovore a minúte ticha sa sprievod dá do pohybu. Najskôr pred nami pochodujú vojenskí veteráni a partizáni. Dav im silne tlieska a skanduje "spasibo, spasibo".
Za nimi kráča hŕstka starých obyvateľov - účastníkov blokády mesta a potom deti vojnového Sevastopoľa, teda ľudia, ktorí sa tu narodili počas jeho obliehania. Nasleduje skupinka obyvateľov obliehaného Leningradu.
Na rad prichádzajú účastníci afganskej vojny. Aj tým sa ujde potlesk, veď väčšina z nich do Afganistanu ísť netúžila. Spomínam si na výborný ruský film 9. rota, na ktorom sme boli s Jakubom pred takmer piatimi rokmi v Odese a v každom z týchto pochodujúcich päťdesiatnikov vidím chlapcov prežívajúcich peklo pod Hindúkušom.
Sprievod pokračuje ďalej, pochodujú námorníci a kadeti, ale nie bohvieako. Ani domácim sa to veľmi nepáči, jedna pani hodnotí ich výkon vetou "Eto ne parad, a parodija".
Postupne sa to celé akosi zasekne, zrejme púšťajú pod tribúnu z iných smerov. Chvíľu ešte čakáme, potom sa rozhodneme ísť bližšie k centru diania. Miesime sa v dave, ale lepší výhľad ako tento nenájdeme - a to, ako vidíte, nie je to zas nič moc.
Aj tak to už pomaly končí. Ľudia sa rozchádzajú k nábrežiu a pred toaletami a stánkami s občerstvením sa tvoria dlhé rady.
Prechádzam sa medzi Sevastopoľčanmi, fotím si veteránov aj námorníkov, potom sedím na nábreží v tričku, na ktorom mám uviazanú georgijevskú stužku aj ruskú trikolóru a spomínam si na jednu pasáž zo Sevastopoľských poviedok. Týka sa síce krymskej vojny, ktorá bola o 90 rokov skôr ako tá, ktorej ukončenie si práve dnes pripomíname, ale to, čo napísal jej priamy účastník Tolstoj má nadčasovú platnosť.
"Až teraz rozprávanie o týchto časoch prestalo byť pre nás prekrásnou históriou, ústnym podaním, ale stalo sa historickým faktom. Jasne pochopíte, viete si predstaviť ľudí, ktorých ste videli teraz v úlohe tých hrdinov, čo v ťažkých časoch nepadli, ale naopak, pozdvihli sa duchom... a s radosťou sa pripravovali na smrť, nie za mesto, ale za vlasť! Dlho sa bude v Rusku spomínať táto veľká sevastopoľská epopeja, hrdinom ktorej bol ruský ľud..." (str. 22 )
Oslavy pokračujú večerným koncertom a slávnosťou na mori a končia záverečným ohňostrojom. Kvôli týmto akciám sme upravili pôvodné cestovné plány, v rámci ktorých sme mali podvečer z mesta odcestovať a zajtra navštíviť Kerč. Vlani v Charkove bol koncert celkom fajn a tak som čakala niečo podobné.
Dnešné podujatie je však poňaté inak. Čerpá hlavne z miestnych zdrojov - zo sevastopoľskej divadelnej scény a zo zdrojov armády. Väčšinou ide o rôzne scénografie, v ktorých sa strieda hovorené slovo s hudbou a tancom a ktoré zobrazujú niektoré vojnové etapy v živote mesta.
Zdá sa mi, že programu chýba koordinácia medzi jednotlivými číslami, pretože len v prvej hodine v rôznych scénkach odznela po dva razy Kaťuša aj Smugljanka a štyrikrát Svjaščennaja vojna - i keď inak nič proti týmto známym piesňam nemám, práve naopak. Celkovo sú výkony veľmi dobré, všetci od malých detí až po najstarších krásne recitujú, tancujú aj spievajú, ale asi som čakala skôr niečo na spôsob Charkova. I keď na druhej strane - kedy, keď nie dnes je príležitosť na podobné vystúpenie? Ľuďom sa to páči a mne neprislúcha to kritizovať.
Pred deviatou odchádzam z mesta, lebo sa bojím, že potom už nebudú premávať trolejbusy a peši je to tak na polovicu noci. Je mi to síce ľúto, pretože davy ľudí smerujú opačným smerom ako trolejbus, v ktorom sa veziem, a už asi nikdy nič podobné neuvidím, ale som z celého dňa strašne unavená a mám pocit, že sa mi podarí v najlepšom prípade doplaziť sa do garáže, no ani o meter viac.
Doma babuška hovorí, že dnes budú trolejbusy chodiť až do jednej. No čo už, vrátiť sa nevrátim. Počujem výstrely z ohňostroja, chvíľu rozmýšľam, že si ho pôjdem odfotiť aspoň na ulicu, ale ako na potvoru sa rozprší a tak z neho vidím kúsok len cestou na latrínu a na druhý deň na titulnej strane miestnej tlače.
Tak si aspoň ešte pred spaním v mysli premietam obrázky z dnešného dňa.
Neviem si predstaviť lepší záver ako Tolstého slová zo Sevastopoľských poviedok:
"Jedno z dvoch: alebo je vojna bláznovstvo, alebo, ak ľudia páchajú toto bláznovstvo, tak vôbec nie sú rozumné bytosti, ako sa to o nich, nevedno prečo, zvyklo myslieť." (str. 124)
Citácie sú z diela Sevastopoľské poviedky od L.N. Tolstého, ktoré vydalo vydavateľstvo Smena v roku 1964
Pokračovanie nabudúce
