Asi som vyzerala dosť pokojne (alebo málo zaujímavo), takže na moje "ochi" ohľadom strachu z Grécka zvedaví neboli.
Ak by ste napriek mediálnej masáži chceli ostrov Zakynthos navštíviť, ukážem vám cestu. To najskôr odletíte z Bratislavy...
... a o chvíľu preletíte nad takýmto rakúskym zámkom.
Potom si pozriete inštruktáž, ako si nasadiť kyslíkovú masku a nafúknuť plávaciu vestu, zjete ponúknutú obstarožnú syrovú bagetu a mrknete dole, či neuvidíte Split.
A presne o hodinu na to môžete vystúpiť na letisku Dionysia Solomosa v hlavnom meste ostrova Zakynthos, ktoré sa volá tiež Zakynthos.
Po prílete ste asi trochu unavení a navyše si treba ísť vyzdvihnúť batožinu, takže o tom, kto to bol Solomos, si povieme neskôr.
Ostrov Zakynthos je známy aj ako "Fiore di Levante", čo po taliansky znamená "kvetina východu". Je to kvôli jeho bujnej vegetácii, ktorú opísal už Homér, a tomu môžete veriť. Veď podľa jeho písomných inštrukcií nielenže Schlieman objavil Tróju v Turecku, ale istý Mexičan našiel ešte jednu v Bosne, takže vidíte, že z Homéra sa oplatí čerpať.
Príroda je tu krásna, ale krutá. Svedčí o tom množstvo zemetrasení, posledné veľké bolo v roku 1953 a zrovnalo ostrov so zemou, preto historických stavieb tu veľa neuvidíte. Poďme sa pozrieť, čo z nich teda ostalo.
Nad hlavným mestom Zakynthos sa vypína benátska pevnosť Bochali zo začiatku 16. storočia. V tých časoch bolo mesto pre svoju krásu nazývané aj Florenciou Grécka. Po zemetrasení sa ho síce snažili verne zrekonštruovať, občas sa tu dá vidieť stavba, ktorá prežila katastrofu, ale väčšina budov nie je staršia ako šesťdesiat rokov. A takto dopadla pevnosť - tá takmer nebadateľná hŕbka kamenia je nejaký kostolík.
Je ich tu viac a všetky vyzerajú skoro rovnako, akurát sa každý volá inak. Jediné stavby, čo trochu odolali, sú sklad munície a väzenie. A aby som bola objektívna, tak vraj aj jeden kostol, ten sme však nenašli.
Viac tu hore nenájdeme, tak keď sa vydýchame a pokocháme výhľadom na mesto, môžeme zbehnúť dole.
Na letisku som vám sľúbila povedať niečo o Dionysiovi Solomosovi. V skratke - bol to grécky básnik 19. storočia, ktorý sa nepohodol s matkou kvôli dedičstvu, následkom čoho sa stal alkoholikom, nikdy sa neoženil a ako päťdesiatdeväťročný zomrel. No ale len kvôli tomu by po ňom asi nepomenovali letisko. Zavážilo hlavne to, že jeho báseň Óda na slobodu sa stala textom gréckej hymny, takže bol vlastne taký grécky Janko Matuška. Jeho pozostatky sú uložené v múzeu nesúcom jeho meno, ktoré sa nachádza na námestí svätého Marka. Je to tá budova s balkónom vľavo vedľa vežičky kostolíka.
Keď sme sa už vrhli na literatúru, predstavím vám ešte jedného miestneho slávneho rodáka. Je ním Nikolaos Hugo Foskolos. Ako malé dieťa chodieval podvečer do kaplnky sv. Fanuria, aby tam pri svetle olejovej lampy študoval. Bol veľký humanista, už ako sedemročný chodil s rodičmi demonštrovať za oslobodenie Židov z ghetta. V dospelosti bol nadšeným prívržencom myšlienok francúzskych demokratov, za čo bol prenasledovaný a musel sa často premiestňovať po Európe. V Londýne ho v roku 1827 zastihla smrť a na pietnej spomienke predniesol reč práve Dionysios Solomos. (Ak ste zabudli, kto to bol, vráťte sa o odstavec vyššie.) Je pochovaný v bazilike Santa Croce po boku velikánov ako Michelangelo, Galileo Galilei a ďalších.
Na počesť Huga Foskolosa svieti každú noc v kaplnke sv. Fanuria olejová lampa. Bola som to skontrolovať a naozaj je tomu tak.
Zakyntoských umelcov bolo oveľa viac, ale už máte literárnych informácii určite po krk. Veď sú prázdniny a tak nechajme ostatných odpočívať v pokoji. Chcela by som vám však ešte predstaviť dvoch statočných ľudí z obdobia spred vyše sedemdesiatich rokov. Keď v roku 1943 obsadili Zakynthos Nemci, nemecký správca požiadal starostu Loukasa Karreru a metropolitu Chrysostoma, aby mu predložili zoznam všetkých Židov žijúcich na ostrove. Karrera a Chrysostom mu dali list papiera, na ktorom boli len dve mená - ich vlastné. Miestni Židia sa za pomoci ostatných obyvateľov ostrova mali čas skryť v horách a ani jeden z nich neprišiel o život. Pamätník starostu a metropolitu sa nachádza na mieste bývalej synagógy.
Už len krátka prestávka po večernom Zakyntose a potom si treba trochu oddýchnuť, pretože nás toho čaká ešte dosť.
Ostrov sa dá spoznávať po súši aj po mori. Výlety loďou oboplávajú celý ostrov, počas plavby uvidíte napríklad najväčšiu grécku vlajku na svete na myse Keri.
Alebo údajne štvrtú najkrajšiu krajinu na svete - pláž Navagio. Pre svet ju objavil fotograf Stavros Marmatakis začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Od miestnych sa dozvedel, že neďaleko stroskotala pašerácka loď, odfotil ju a tým začala turistická sláva Zakynthosu.
Loď je značne ohlodaná zubom času, jeden bok už úplne podľahol korózii a druhý onedlho čaká to isté.
Zatiaľ je však lákadlom pre fotografov a turistov, ktorých sem dovezú člny, aby sa mohli pol hodiny kúpať a loď počarbať svojimi menami, kým ich nevystriedajú ďalšie člny s turistami a ich polhodinovým kúpacím a čarbacím intervalom.
Na pláži Laganas majú od marca do augusta svoj šmajchelkabinet veľké korytnačky karety. Priplávajú sem už niekoľko tisícročí z Tuniska, aby sa tu spárili a na pláži do piesku nakládli vajíčka, z ktorých sa vyliahnu malé korytnačky. Len málo z nich - jedna alebo dve z tisíca - prežije cestu k moru. Tie, ktorým sa to podarí, odplávajú a po zhruba dvadsiatich piatich rokoch prídu na to isté miesto, kde sa začal ich život, aby pokračovali v reprodukcii. Merajú asi meter, vážia 80 kíl a takto sa mi jednu podarilo odfotiť.
Ešte je tu toho po mori vidieť dosť, tak aspoň pár pohľadov.
V Porto Vromi môžete vidieť vpravo Posseidonov profil v skale.
Loďou sa dá dostať na ďalšie ostrovy alebo na pevninu. Aj my sme tak urobili, ale najskôr dokončíme Zakynthos, na ktorom je ešte veľa zaujímavého. Jedného Dionysia sme sme už predstavili, o ďalšom si povieme niečo práve teraz. Ide o patróna ostrova Dionysia Sigourosa. Pôsobil v 16. storočí v Anafonitrii v kláštore Panny Márie Volajúcej až do svojej smrti, po ktorej bol vyhlásený za svätého a jeho telo ostalo neporušené. To, že tomu tak dnes nie je, majú na svedomí nájazdy bezvercov v osemnástom storočí, počas ktorých bol zneuctený.
Je symbolom odpúšťania. Do kláštora raz pribehol muž, ktorý utekal pred spravodlivosťou. Vyspovedal sa Dionysiovi z toho, že zabil človeka. Z jeho rozprávania vysvitlo, že zavraždil Dionysiovho brata. Dionysios mu však odpustil
Každý rok v auguste sa koná veľká púť, pri ktorej vytiahnu jeho telo z kostola v hlavnom meste, kde je uložené. Vybozkávajú mu nohy a obujú mu nové papučky, ktoré pre neho šijú mníšky. Staré papučky rozstrihajú na kúsky a rozdávajú veriacim. Potom s ním chodia po meste. Je to veľká slávnosť ukončená ešte väčším ohňostrojom. Tie pôvodné papučky spred piatich storočí sú uložené práve v tomto kláštore.
V dedinke Macherado je kostol Agia Mavra, zasvätený manželskému páru Mavre a Timotheovi, ktorí boli za svoju vieru umučení, ako názorne ukazujú ilustrácie okolo Timotheovej podobizne..
Ikonu svätej Mavry našiel pastier a pretože sa mu páčila, vzal si ju domov. Keď sa ráno zobudil a išiel sa na ňu pozrieť, nebola tam, ale vrátila sa na miesto nálezu. Tak ju zobral znova a ráno bola opäť preč. Skúšal to opakovane, až mu po čase došlo, že Mavra chce byť stále tam, kde doteraz. I postavili na tom mieste kostolík a všetci vrátane Mavry boli spokojní, ako dobre to vymysleli.
Takúto povesť počúvame takmer každoročne, naposledy na Nissyrose, v Parge a na Lesbose - tam všade mali utekajúcu ikonu, ktorej postavili kostolík a odvtedy sa z nej tešia bez toho, aby ju museli každé ráno hľadať.
Na Zakynthose je situácia s ikonami obzvlášť nebezpečná, v dedinke Keri majú podobný prípad. Preto si asi v Macherade urobili ešte jednu - pre istotu, ak by tá pôvodná opäť začala utekať. Ľudia sa k Mavre chodia modliť za uzdravenie. Musia sa pritom dívať do jej čiernych očí. Aby to náhodou nepoplietla a neliečila zbytočne niečo iné, kladú pod jej obraz doštičky, na ktorých sú konkrétne časti tela, ktoré potrebujú jej odborný zásah.
Pamiatok na svätých majú na ostrove oveľa viac. Napríklad v dedinke Maries sa zastavili počas cesty do Ríma dve Márie - Mária Magdaléna a Kleofášova manželka Mária. Mária Magdaléna zanechala na skale odtlačok nohy.
Ako som už spomínala, kvôli častým zemetraseniam sa na Zakynthose nezachovalo veľa z minulosti, sem - tam vidieť nejaký kostolík alebo kláštor, prípadne starý most z roku 1805 na pláži v Argassi.
Alebo akvadukt z rovnakého obdobia neďaleko Argassi, ktorý je umne skrytý v bujnej zeleni a miestni sú presvedčení, že je to obyčajný most.
Čo sa týka veku, tak jednoznačným víťazom je dvetisíc rokov starý olivovník v dedinke Exo Chora.
Na ostrove je toho naozaj veľa, ale ak aj náhodou stihnete všetko ponavštevovať, nemusíte zúfať. Ešte stále ostáva možnosť poobzerať sa ďalej, napríklad na Peloponéz. Čo takto návšteva Olympie?
Plavba loďou na Peloponéz trvá niečo vyše hodiny. Potom ešte kúsok autobusom a už sme na mieste, kde sa počas viac ako tisíc rokov pravidelne vo štvorročných intervaloch konávali olympijské hry.
Víťazi bývali odmenení olivovým vencom a ich mená spolu s menami ich rodičov a prarodičov boli tesané do kameňa. Ak vyhrali trikrát, na podstavec im dali ešte aj bronzovú sochu. Boli síce amatéri v tom pravom zmysle slova, ale vďační krajania sa im aj ich rodine doživotne postarali o všetko, čo potrebovali, pre mestá bolo cťou mať víťaza olympijských hier zo svojich radov.
Mená tých, ktorí podvádzali, boli tiež vytesané na hanbu a navyše museli previnilci ešte zaplatiť výrobu sochy boha Dia. Do svojho rodiska sa pochopiteľne nikdy nevrátili, lebo by si tam o nich nikto neoprel ani bicykel, keby v tej dobe nejaký existoval. Za celé tisícročné obdobie ich však bolo len šestnásť. Dnes by si asi kamenár pri každej olympiáde dokonale zhumpľoval ruky.
Prvou disciplínou bol beh. Štartovalo sa zo stoja a behávalo sa po tejto dráhe tam a späť a tam a späť a tam a späť atď. podľa kategórie.
Toto je Filippeion, budova, ktorú dal postaviť otec Alexandra Macedónskeho Filip II. po tom, ako trikrát vyhral olympijské hry.
Tieto ruiny boli kedysi chrámom boha Dia. Tu stála či vlastne sedela dvanásťmetrová socha boha Dia, ktorú zhotovil Feidias.
A toto bol chrám bohyne Héry, Heraion.
Od roku 1928 sa pred ním presne na tomto mieste ohradenom špagátom zapaľuje pomocou zrkadiel olympijský oheň.
Okrem športovcov hostila Olympia aj významných umelcov. Toto je dielňa sochára Feidiasa, ktorý, ako som spomenula o pár odstavcov vyššie, tu vytvoril sochu boha Dia, jeden zo siedmich divov sveta. Zlé jazyky hovorili, že do Olympie prišiel po tom, ako ho v Aténach obvinili z krádeže zlata a slonoviny určených pre sochu Palas Atény. Síce mu nikto nič nedokázal, ale poznáte to - niet šprochu, aby na ňom nebolo pravdy trochu. O jeho prítomnosti v Olympii svedčí hrnček, na ktorom je napísané jeho meno. Zrejme vtedy viac Feidiasov v Olympii nežilo. Dielňu neskôr prestavali na byzantský chrám, takže teraz vyzerá skôr ako továreň.
Pôsobil tu aj ďalší slávny sochár Praxiteles, ktorý vytvoril sochu boha Herma nesúceho v náručí malého Dionysia. Stála v chráme bohyne Héry a je to jeho jediné zachované dielo, všetky ostatné sú len kópie.
Ešte sme tu síce všetko neprezreli, ale už vás v tomto teple nebudem ďalej unavovať. Nasadnime radšej zas na loď a poďme navštíviť susedný ostrov Kefalóniu. Máme zhruba dve hodiny času, tak si môžeme o ňom čosi povedať.
Je trikrát väčší a dvakrát vyšší ako Zakynthos. Oba ostrovy majú podobné dejiny, spoločne zažívajú všetky zemetrasenia, ale ich obyvatelia sa vraj nemajú veľmi v láske. Turistický ruch tu nie je tak rozvinutý ako na Zakynthose.
Názov Kefalónia môže byť od slova cephalus, čo znamená po grécky hlava, prípadne od pôvodného obyvateľstva, ktorí sa volali tak nejako, a tretia verzia je odvodená od kráľa Kefalosa, syna boha Herma - to je ten, čo ho vytesal Praxiteles v Olympii. Kefalos bol šťastne ženatý, ale zaľúbila sa do neho bohyňa Eós a uniesla ho. Jeho verná žena Prokris ho dlho čakala a potom je to veľmi dlhé a zamotané - ak chcete, niekde si to nájdite. Ak nechcete, tak vám poviem aspoň ako to celé skončilo. Kefalos omylom zastrelil svoju ženu, kvôli tomu musel odísť z mesta a na základe svojich vojenských zásluh dostal neskôr od tirynského kráľa ostrov Kefalóniu.
Ešte stále máme čas, ostrov je ďaleko, tak aspoň dočítam Gréka Zorbu, ktorého som si pribalila k plavkám. Musím skonštatovať, že aj keby som nepoznala Anthonyho Quinna, predstavovala by som si Zorbu presne tak. Film bol natočený dosť verne a opäť som žasla nad krutosťou, aká vládla v krétskych dedinách ešte pred necelými sto rokmi. Zadubenosť, faloš, pokrytectvo, nenávisť. Stačilo, že sa niekto vymykal zo šedivého priemeru a mohol prísť zásluhou pobožných veriacich o hlavu trebárs na Veľkú Noc priamo pred kostolom.
Koniec literárneho okienka.
Kefalóniu pred niekoľkými rokmi zviditeľnil film Mandolína kapitána Corelliho s Nicolasom Cageom a Penelope Cruz, ktorý sa odohráva na ostrove počas druhej svetovej vojny. Ak ste ho videli, tak ste si možno všimli túto nádhernú pláž, kde sa odohrávali dve scény. Volá sa Myrtos a patrí vraj k najkrajším v Grécku.
Alebo ste si možno všimli v úvode filmu tohto sediaceho pána na námestí hlavného mesta Argostoli.
Ako som spomínala, zemetrasenia postihujú ostrovy Zakynthos a Kefalóniu súčasne, takže ten pán v období druhej svetovej vojny sedel obklopený inými budovami, ako teraz.
Tým, čo poznajú knižnú predlohu, sa film vôbec nepáčil. Budem si ju musieť asi teda prečítať.
Ak je vám na Kefalónii horko, môžete vyskúšať dve možnosti. Jednou z nich je jaskyňa Drogarati s kvapľovou výzdobou a výbornou akustikou. V jej priestoroch spievali také operné hviezdy ako Maria Callasová alebo Luciano Pavarotti. V súčasnosti sa tu už nekoncertuje, lebo po každom vystúpení ubudlo stalaktitov, ktoré si vďační poslucháči odlamovali na pamiatku.
Schladiť sa môžete aj pri jaskynnom jazere Melissani, ktoré je kúsok od Drogarati. Gondolier či skôr člnokier vás počas plavby na loďke odfotí, poukazuje najzaujímavejšie veci a pokúsi sa aj zaspievať. Za odmenu mu potom môžete do pripravenej kasičky hodiť nejaké drobné.
Pomaly sa chýli ku koncu nielen náš kefalonský výlet, ale celá grécka dovolenka. Opúšťame Zakynthos, ...
... preletíme nad Tiranou, ...
... a potom už vyzeráme v diaľke rodné lány.
Nie, ešte nevystupujte. Táááák, teraz môžete.
Všetko bolo v poriadku, tak ako tomu bolo po iné roky. Dokonca aj Sultána dávajú každý podvečer tak ako vlani. Domáci sú milí a snažia sa návštevníkom svoju krajinu predstaviť v tom najlepšom svetle. Neboli žiadne problémy so zásobovaním obchodov, s bankomatmi ani s platobnými kartami. Môžete mi veriť - táto moja návšteva Grécka bola v poradí už desiata, tak viem porovnať. Škoda, že televízia neurobila reportáž radšej pri prílete lietadla do Bratislavy. To by už však asi nebolo také zaujímavé, ľudia chcú sledovať skôr katastrofy a nešťastia.
A možno by aj tak neuverili, viď jedna príhoda z výletu na ostrov.
Sprievodkyňa, ktorá sa tu vydala a niekoľko rokov žije na Zakynthose, nám rozpráva o tradíciách, napríklad o svadbách. Chudobnejší majú na nich "len" okolo 250 ľudí, bohatší viac ako tisíc. Často si na svadbu musia požičať.
Jedna spolucestujúca hovorí druhej: "To sú celí Gréci, napožičiavajú si a nevrátia, len aby sa mali dobre."
Sprievodkyňa to začuje a vysvetľuje, že obyčajní Zakynťania si nepožičiavajú v bankách, ale od príbuzných. Do banky nechodievajú, väčšinou nemávajú osobné účty, úspory mávajú na vkladných knižkách.
Pani, ktorá ich ohovárala, sa cíti trápne a rozpačito hovorí: "Tak to je niečo iné, nevedela som, že je to tak." Sprievodkyňa odíde trochu ďalej a pani si neodpustí komentár na jej adresu: "Poturčenec horší Turka."
Zrazu som sa duchom ocitla niekde na Kréte začiatkom minulého storočia...
