Ani tu nemajú úschovňu batožín a tak, posmelení dobrou skúsenosťou z Kruševa, zanechávame svoje ruksaky na lavici v čakárni pod dohľadom pani, čo predáva lístky. Keď sa jej pýtame, čo v meste stojí za pozornosť, chvíľu rozmýšľa a potom povie, že nič. Máme ísť rovno a tam v centre uvidíme.
Náhodou sa pani mýlila. Je tu múzeum hrnčiarstva, na ktoré sú jeho zamestnanci veľmi hrdí, lebo také je napríklad v obrovskej Číne len jedno a v Európe už asi len tri. Všetko toto a ešte viac nám vysvetľuje starší pán, ktorý v ňom pracuje. Môžeme si to tu fotiť, môžeme si kúpiť suveníry - no kto by odolal?

Vzhľadom na môj umelecký hendikep, o ktorom som sa tu zmieňovala už takmer pred desiatimi rokmi a na ktorom sa nič nezmenilo, je jasné, že pochopiť vystavené exponáty je nad moje sily. Ale pár som ich nafotila, keď je to tu také vzácne - nemusíte už chodiť sem, môžete skočiť rovno do Číny.
Toto sa volá Macedónsky týždeň alebo tak podobne, nepamätám si už presne.

Najviac ma fascinoval kus dreva s prilepeným papundeklom. Tento umelecký skvost nesie hrdý názov "Mosty".

Inak v Resene fakt nič moc nie je, teda akurát mešita, kostol, námestie maršála Tita a pár obchodov.

Keď to všetko obídeme trikrát, vraciame sa na autobusovú stanicu, kde nás čakajú naše batohy. Áno, ani v Resene sa nekradne. Celkom som tomu rada, lebo v ruksaku som okrem špinavého prádla mala aj netbook.
Nastupujeme na autobus do Bitoly a odtiaľ sa vlakom presúvame do Skopje.


Vo vlaku je veľmi horúco, je to osobák bez klimatizácie, a keď sa párkrát pokúsime otvoriť okno, spolucestujúci nás poprosia, aby sme ho zavreli. Asi vedia, čo robia, veď dobre sa vypotiť je zdravé.
Prechádzame cez mestá, ktoré sme spoznali na tejto ceste - Prilep, Veles - a podvečer vystupujeme v macedónskom Disneylande. Tak som ho nazvala pred dvoma rokmi, keď som tu bola naposledy, poďme sa teda pozrieť, aké atrakcie odvtedy pribudli.


Väčšina stavieb na nábreží Vardaru je hotová, v rieke pribudlo niekoľko obrovských atráp lodí, ale ani týmto nie je počet atrakcií definitívny. Chystá sa tu ďalšie plavidlo a asi nejaká obrovská fontána, pretože na jednom mieste rieky je vyhĺbená veľká jama. Pár budov je ešte rozostavaných, k stovkám sôch pribudli ďalšie, niektoré už stihli označkovať sprejeri.

Už to tu ani veľmi nefotím, ale ak teda chcete, pridám ešte zopár. Ak ak by ste chceli vidieť viac, môžete si pozrieť moje fotky spred dvoch rokov, keď ešte sochy neboli počarbané.


Ale jednu tradičnú si nikdy neodpustím - starý kamenný most cez rieku Vardar s aksamietnicovým popredím.

Ako počas každej našej návštevy, ani teraz nevynecháme staré mesto - čaršíju - v ktorom býva albánska populácia. Navečeriame sa v reštaurácii, kde si nás pamätajú. Možno kvôli tomu, že minule sme sa tu boli najesť práve v čase ramadánu a boli sme tam vtedy jediní. Teraz je tu plno, ale obsluha je rýchla a čoskoro si už pochutnávame na tavče gravče a čevapčiči. Pochválime im jedlo, potešili sa.
Toto je moja porcia - nedokázala som to všetko zjesť, tak som si pár kúskov zabalila do servítky, že ich cestou hodím nejakým mačkám. Na druhý deň vo vlaku som ich zjedla. Chutili stále dobre.

Posledné peniaze utratíme tradične v "našej" cukrárni s pohodlnými sedačkami, na ktorých sú vankúše. Chvíľu sa ešte pomotáme v stmievajúcich sa uličkách, napijeme sa z fontány pred mešitou a pomaly sa vraciame na stanicu.






Po desiatej odchádzame autobusom do Belehradu.

Po ceste sú dve zastávky na benzínkach, v jednej sú WC zdarma, v druhej platené. Už si nepamätám, v ktorej sa platilo, ale nezruinovalo by vás to veľmi.

Ráno o piatej prichádzame do hlavného mesta Srbska. Park pri autobusovej stanici je plný migrantov, niektorí spia priamo na ulici na rôznych kartónoch, sú tam aj úplne malé deti. Vyzerá to tu dosť bezútešne.
Časť migrantov nastupuje spolu s nami do vlaku do Budapešti. Okrem nich sú tu ešte štyria Nemci a skupina slovenských cyklistov. Do Belehradu prišli na bicykloch, trvalo im to deväť dní. Späť sa vracajú vlakom.
Migranti zaplnia všetky miesta. Lístky majú len do Subotice. Za lepším životom, ktorý však nebude také ľahké nájsť, cestujú hlavne muži, ale je medzi nimi aj pár žien a detí. Sú rôznorodého zloženia, väčšinou asi Sýrčania a podobní, ale pár ľudí vyzerá ako Eritrejci (podobajú sa na Etiópčanov, ktorí so mnou študovali na VŠE pred štyridsiatimi rokmi), niektorí sú úplne tmaví a pár z nich je podľa vzhľadu asi odkiaľsi z juhovýchodnej Ázie. Sú tichí, správajú sa slušne a niektorí hovoria po anglicky. Pýtajú sa nás, či a kde si môžu sadnúť, nevedia prečítať, čo je napísané na cestovných lístkoch v cyrilike. Nejde o jednu organizovanú grupu, ale o viac menších skupiniek. Niektorí z nich sú asi vodcovia alebo prevádzači, majú mobily a občas posielajú SMS-ky. Ostatní takmer celú cestu prespia. Hoci majú všetci cestovné lístky a niektorí aj miestenky, sprievodcovia im ich nekontrolujú. Asi ich chcú mať čo najskôr preč z krajiny.
"Hajde, hajde, Subotica", kričia sprievodcovia na poslednej zastávke na srbskom území. Migranti berú svoje batôžky a vystupujú.





Tipujem, že dnes do Maďarska pribudne minimálne dvesto nových turistov s prechodným pobytom a nepomôže proti tomu ani nový plot pri Kelebii.

Po zvyšok cesty na nich myslím tak, ako som pred pár dňami myslela na starú pani, ktorej prišlo zle a z resenskej autobusovej stanice ju a jej vystrašeného manžela odvážala sanitka.
Život prináša pekné aj menej pekné udalosti a nie je tomu inak ani na cestách. Tá naša práve končí. Pred chvíľou som zavrela román o mandolíne kapitána Corelliho a tak mi mi neostáva nič iné, len si vybrať nejaký ďalší zaujímavý cieľ, dobrú knihu a vypraviť sa opäť do sveta.