Okrem starého mosta je tu ešte jeden podobne starý, volá sa Kriva čuprija - Krivý most a tiež bol poškodený a následne zrenovovaný. Nepoškodili ho však ľudia, ale povodeň v roku 2001. Pôvodný bol vraj oveľa elegantnejší, píšu v Lonely Planet.
Potom nasadáme na autobus MHD, ktorý nás zavezie do pätnásť kilometrov vzdialenej dediny Blagaj. Nachádza sa tu dervišský kláštor Blagaj Tekija z roku 1520. Kláštor bol nielen centrom náboženského vzdelávania, ale slúžil aj ako miesto nocľahu pútnikov.
Vhodne ustrojení za pomoci tradične odetej ženy a požičaných zvrškov a samozrejme vyzutí si môžeme pozrieť interiér. Nachádzajú sa tu dve hrobky jeho tadžických predstaviteľov z pätnásteho storočia, dobový inventár a knižnica plná koránov.
Vedľa kláštora vyteká spod skaly rieka Buna.
Počas osmanskej ríše malo mesto osem mešít, dnes je tu už len jedna, Careva mešita. Stojí na mieste pôvodnej, ktorú dal v roku 1520 postaviť sultán Sulejman (pre tých, čo nečítali predchádzajúci diel - to je ten, čo ho hrá Onur). Práve pred ňou kostolník, či skôr mešitník, vysáva koberce.
Obyvateľstvo je prevažne moslimského vyznania, o čom svedčia náhrobky na miestnom cintoríne.
Ako vidieť, moslimi rozýšľajú podobne ako katolíci. Významovo úplne rovnaký nápis som videla na hrobke kapucínov v Brne.
Nad dedinou sa vypína pevnosť hercega (vojvodu) Stjepana, ktorý tu vládol v stredoveku a podľa ktorého dostal tento kraj meno Hercegovina.
Mimochodom, keď sme už pri tých menách - viete, odkiaľ sa vzal názov Bosna? Zo staroindického slova bosana, čo znamená voda. Bosna má naozaj kvalitnú vodu. Pili sme ju z rozličných fontánok aj vodovodných kohútikov všade, kde sme sa dostali, a vždy bola dobrá. Nemusíte sa na svojich cestách báť ju konzumovať, je čistá a nezávadná.
Ale vráťme sa ešte na chvíľku do Blagaja, aby sme sa rozlúčili. Je tu pomerne dosť kaviarní a cukrární, nápis na jednej prezrádza, že funguje už od roku 1936. Po malom občerstvení sa vraciame do Mostaru, kde na autobusovej stanici čakáme na spoj do Trebinje. Stanica je klimatizovaná a zwifinovaná, takže čakanie je v pohode.
Po tretej popoludní nasadáme desiati na maršrutku pre siedmich cestujúcich, ktorá nás bude viezť do nášho ďalšieho prechodného domova. Ono sa to tu volá tuším kombo, ale fakt to bola atmosférou taká typická maršrutka. Cesta vedie príjemným hornatým krajom s malými dedinkami. Občas šofér zastaví a niečo nakúpi - raz je to minerálka, potom tri debničky paradajok. Okrem toho nás zastavujú po ceste ľudia a podávajú vodičovi balíčky pre svojich známych, ktorí si ich o pár kilometrov ďalej vyzdvihnú. Raz za čas máme krátku prestávku.
Toto bola taká zapadnutá krčma kdesi v kopcoch, ktorá okrem rôznych druhov nápojov ponúkala aj niekoľko tradičných jedál. Sedelo tu pár štamgastov a v telke išla jubilantská relácia, kedy na pozadí miestnych hitov typu Kazík a Jadranka bežali dolu písmenká s gratuláciami zasielanými prostredníctvom esemesiek.
To pivo mi dobre padlo a vôbec mi nevadilo, že som tam jediná žena.
Po takmer štyroch hodinách cesty prichádzame do Trebinje. Je to pomerne malé a turistami nie veľmi známe mesto v Republike Srbskej (časť štátu Bosna a Hercegovina). Podľa Lonely Planet je po Mostare druhé najkrajšie v Hercegovine. Ubytujeme sa v hoteli Platani na námestí pod platanmi a po dobrej večeri v meste ideme spať, aby sme nazbierali sily na ranný výšľap k srbskému kláštoru.
Ráno sa na námestí pod platanmi rozložili trhovníci.
Okrem čerstvej zeleniny a ovocia ponúkajú ženy aj ručne pletené ponožky. Táto pani mala vo februári 81 rokov a ešte tu každý deň štrikuje.
Kláštor je na kopci nad mestom. Volajú ho hercegovská Gračanica, pretože bol postavený podľa srbského kláštora v kosovskej Gračanici. Pochovaný je tu Jovan Dučič, miestny rodák, básnik, diplomat a silný nacionalista z prvej polovice minulého storočia, s ktorého menom sa v Trebinje stretávame na každom kroku.
Pokocháme sa výhľadom na Trebinje, pozrieme si obrazy, z ktorých najstaršie sú z 15. storočia a potom sa vraciame do mesta.
Toto je Arslaganičov most zo 16. storočia, ktorý stál pôvodne na inom mieste. Kvôli stavbe vodnej elektrárne ho v minulom storočí rozobrali a o pár desaťročí neskôr poskladali trochu ďalej. Vďaka im aj za to. Keď stavali pred pár rokmi v Žiline obchodné centrum, veľmi sa s pamiatkami nebabrali a faru z 18. storočia počas jedinej noci odstránili buldozérom.
Navštívime miestne múzeum, v ktorom sú exponáty od doby rímskej, ako napríklad táto hlava slepého básnika Homéra. Okrem toho je tu aj expozícia venovaná histórii Hercegoviny a životu jej obyvateľov a samozrejme významné miesto tu má aj už spomínaný Jovan Dučič.
Ešte pár záberov Trebinje.
Popoludní sa ideme okúpať na miestne prírodné kúpalisko. Je vytvorené umelým prehradením rieky Trebašnjice, dlhé je asi 500 metrov a je dobre vybavené. Nechýbajú tu prezliekarne a sprchy, lavičky, hojdačky a preliezky, volejbalové ihrisko, stánky s občerstvením, veľa zelenej plochy na oddych. Možno si hovoríte, že však to má každé kúpalisko. To je síce pravda, ale na toto je navyše vstup úplne zdarma.
Večer sa opäť dobre a lacno navečeriame v jednej z mnohých reštaurácií pod platanmi. Je tu príjemne, až nám je ľúto, že sa náš pobyt v tomto milom meste končí. Ale čo sa dá robiť, zajtra nás čaká Dubrovník.
