Hneď po príchode si chceme kúpiť lístky na zajtra do Belehradu. Zisťujeme však, že autobus, s ktorým sme počítali, nepôjde. Musíme teda urobiť malú zmenu cestovných plánov a kupujeme lístky aspoň do Sarajeva. Však aj tam je pekne.
Potom sa ideme ubytovať na miesto, ktoré sme si - tak ako ostatné nocľahy na tejto našej balkánskej ceste - objednali cez internet. Po hodine cesty do kopca sa ocitáme na mieste. Z očakávaného apartmánu sa vykľula jedna izba trojizbového bytu v činžiaku. Príjemná domáca sa volá Katarina Popova. Kedysi učila ruštinu a jej manžel má ruské korene, preto sa snaží konverzáciu viesť ruským smerom. Mne to celkom vyhovuje. Polichotí mi, že nevyzerám ako Jakubova matka, ale ako jeho sestra. Akurát neviem, či ja vyzerám mlado, alebo Jakub staro.
Najskôr sa ideme vykúpať k moru. Keďže Popovovci bývajú na kopci, dnes sa dosť našľapeme hore dolu. Dole mi to až tak nevadí. Po kúpeli v mori hajde do mesta. Šokuje nás množstvo turistov a tiež ceny, ktoré sú oproti Mostaru a Trebinje niekoľkonásobne vyššie. Napríklad magnetka trojnásobne a kopček zmrzliny viac ako sedemnásobne. V pekárni na periférii dáme za pár kúskov pečiva toľko, ako v Trebinje za večeru v reštaurácii pre jedného. Zlatá Bosna!
Jedno však majú obe krajiny spoločné. V oboch berú v súkromných obchodoch eurá, takže si netreba lámať hlavu kunami a markami. Ale ak by ste potrebovali, tak prepočet je celkom jednoduchý. Jedno euro sú dve bosnianske marky alebo sedem chorvátskych kún. Domácu menu však potrebujete napríklad pri kupovaní cestovných lístkov alebo v obchodných reťazcoch. Väčšinou však nie je problém platiť kartou.
Dubrovník je bez debaty krásne mesto, ale neprirástlo mi okamžite k srdcu tak, ako napríklad Mostar. Možno to urobila únava, možno prehnané očakávanie, možno tie hordy turistov. Nepripadám si ako v živom meste, skôr ako v nejakom skanzene. Predieram sa davom ľudí a to ešte našťastie ďalšia veľká skupina pochoduje v trojstupoch o dvadsať metrov vyššie po hradbách. Cítim sa tu ako v Benátkach počas karnevalu. Zrejme by som potrebovala viac času, aby som si toto mesto obľúbila. Nepochybujem však o tom, že väčšina návštevníkov sa doň zaľúbi na prvý pohľad.
Večer chvíľu posedím s Katarinou na balkóne pri pohári studnej vody. Hovorí, že sa v Dubrovniku narodila a v tomto byte žije päťdesiat rokov. Má 76 rokov, ale hádala by som jej maximálne šesťdesiat.
V noci sa príliš nevyspíme, pretože činžiak, v ktorom bývame, leží na rušnej ceste, po ktorej bez prestania uháňajú zavýjajúce dopravné prostriedky. Keby sme však zavreli okná, udusili by sme sa. Hoci pravdupovediac ani otvorené okná nie sú žiadne terno - teplota v noci neklesla pod 29 °C. O tretej ráno sa Jakub ide poprechádzať po okolí a ja si zatiaľ pozriem na netbooku stopiaty diel Sultána.
Pani Katarina nás ráno víta šálkou čerstvej kávy, tak sa na ňu ani za tú nepodarenú noc nemôžeme hnevať. Hovorí nám, že okrem nás má ešte jedného hosťa. Je ním nemecký mladík, ktorý je na dovolenke s rodičmi. Ubytoval sa u nej, lebo u rodičov v hoteli mu to bolo tesné. Prespal tu raz a odvtedy sa neukázal, hoci má zaplatené.
Po prebdenej noci sa mu vôbec nečudujem.
Pani má možno výčitky svedomia, že tak zarába na úbohých turistoch, lebo hovorí, že keby nemala taký nízky dôchodok, nerobila by to. Ale kde by sme potom (ne)spali my?
Rozlúčime sa a ideme na autobus do Sarajeva. Cesta vedie miestami, ktoré sme nedávno navštívili a tak opäť vidíme Gabelu, Čapljinu, Počitelj a Mostar. Potom pokračujeme popri rieke Neretve ďalej.
Občas zastavíme na nejakom odpočívadle. Toto je Neum - presne na tomto mieste sme stáli pred desiatimi rokmi v noci, keď sme sa vracali z Čiernej Hory.
Zastávka pri motoreste - vodný mlyn otáča rošt, na ktorom sa pečú jahňatá.
Nachádza sa blízko Jablanice. V myšlienkach sa mi vynára rok 1975. Cestujeme s našimi škodovkou na Makarskú, prechádzame tadiaľto a smejeme sa na tom, ako nám otec vraví: "Jablanica, ty Blanica". Mama je tiež Blanka.
Cez hranice prechádzame plynulo, príslušné orgány len skontrolujú, či sa vypleštené ksichty v pasoch podobajú na svojich držiteľov a ide sa ďalej.
Po siedmich hodinách dorazíme do Sarajeva. Podarí sa nám kúpiť lístok na nočný autobus do Belehradu a čas do odchodu trávime v starom meste na trhovisku Baščaršija.
Všetko je tu tak, ako sme to nechali pred piatimi rokmi. Ani šachistov ešte ich koníček neomrzel. Pozrieme si záver jednej partičky, ktorá skončila remízou, a pár ťahov novej, v ktorej proti sebe stojí starší pán prezývaný doktor, a jeho vyzývateľ v rovnakom veku, ktorý má väčšiu podporu prizerajúcich sa kibicov.
Toto je Latinska čuprija, Latinský most nad riekou Miljackou zo šestnásteho storočia, ktorý je známy ako miesto, na ktorom bol pred deväťdesiatimi ôsmimi rokmi, 28. júna 1914, spáchaný atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda, čo bol posledný podnet na vypuknutie prvej svetovej vojny.
Viac som o tom písala v predošlej reportáži z tohto mesta, tak ak chcete, môžete si to pozrieť aj s názorným opisom.
Dnes tečie rieka pokojne, v jej hladine sa odráža časť mesta.
Na Sarajevo sadá súmrak, na jednej strane zapadá slnko, na druhej vychádza okrúhly mesiac. Deň v Sarajeve nekončí, naopak, práve teraz to tu hustne. Veriaci sa trúsia do mešít, ľudia posedávajú v desiatkach kaviarní a reštaurácií, turisti nakupujú na trhu. Škoda, že to všetko už bude bez nás, je však najvyšší čas odísť. Na Balkáne síce ešte pár hodín pobudneme počas cesty domov, ale fakticky sa naša príjemná balkánska dovolenka končí práve tu a teraz.
