Všetko sme vybavili online – letenky, ubytovanie aj elektronickú verziu bedekra Stredná Ázia, ktorú máme doma. Ale kto by sa s tým papierovým kilom navyše trepal až do Uzbekistanu. Veď namiesto toho môžeme vziať o pár tričiek viac.
Ubytovanie sme si vybrali aj podľa toho, aká je tam možnosť prania, a tak nám to vyšlo, že šesť kusov tričiek a spodnej bielizne nám bude stačiť aj s rezervou. Pribalili sme starší mobil, aby sme mali kam vopchať uzbeckú simkartu, stiahli si offline mapu Uzbekistanu a vyrazili v ústrety novým dobrodružstvám.
Naša „hodvábna“ cesta začína vo Viedni letom do Abu Dhabi, tento variant s pokračovaním do Samarkandu nám vyšiel ako najvýhodnejší.
Po šiestich hodinách pristávame v hlavnom meste Emirátov a letiskovým autobusom sa dostávame do hotela. Veľmi si ho neužijeme, už o pár hodín sa vraciame na letisko, aby sme zdolali posledné tri hodiny do cieľa.
Vďaka dobrým radám, ktoré sme našli na nete, aj tým, ktoré som dostala od blogera Braňa, si ako prvú vec kupujeme simkartu. Za päť eur 66 GB dát plus neobmedzené hovory a SMS po Uzbekistane. No neber to! Z dát som počas pobytu minula necelú desatinu, škoda, že si ich nemôžem prepašovať domov. Teda prepašovať môžem, ale budú mi nanič.
Ako na všetkých podobných letiskách sa to aj v Samarkande hemží taxikármi, ktorí sú ochotní odviezť vás, kam chcete. Ani nie sú veľmi drahí – z letiska do centra, kde bývame, je to za päť eur. Ešte výhodnejšie je voziť sa prostredníctvom aplikácie Yandex, ktorú sme si nainštalovali už doma. Bežné jazdy po meste stoja okolo jedného eura.
Teórie by už snáď bolo dosť, však nielen duchovnou potravou je človek živý, a preto sa vrhnem na prvý šašlík, ktorý uzriem. Za dve paličky, chlieb, polievku lagman a vodu platíme asi šesť eur. Sme v jednej z reštaurácií na bazáre Siob a už z predchádzajúcich návštev Strednej Ázie viem, že na takýchto miestach sa dá dobre, rýchlo a lacno najesť.
Bazár Siob. Prvé, čo ma zaujalo už na letisku v Abu Dhabi, bolo množstvo starších mužov s ťubetejkami na hlavách. Vedela som, že sme pri správnej bráne.
Chlieb lepjoška som jedla už aj v Kazachstane a v Kirgizsku.
V Samarkande práve dozrievajú moruše, bolo ich všade plno. Raz som si sadla priamo na ne, boli napadané na lavičke, ktorá bola pod stromom, a nebolo to vôbec príjemné.
Uhádnete, ako sa volá náš hostel?
Predsa Old Radio Hostel. Keď sa vybalíme, ideme hneď do mesta.
Prejdeme okolo námestia Registan s medresami, ale tam sa vrátime ešte večer, teraz ideme za slávnym Timurom.
Je pochovaný v mauzóleu Gur-e-Amir.
Leží pod tmavým nefritovým náhrobkom. Vedľa neho naľavo sú jeho synovia a pred ním vnuk Ulugbek, o ktorom si niečo povieme neskôr.
Timur si pôvodne pre seba pripravil jednoduchú kryptu v rodnom meste Šahrizabz a túto, v ktorej odpočíva, nechal postaviť vnukovi. Lenže v zime 1405 zomrel počas výpravy na zápal pľúc a do Šabrizabzu sa cez zasnežené priesmyky s jeho telom nedostali, tak ho pochovali tu. Však miesta je tu dosť, ešte by sa ich pár pomestilo, nie?
Pozrieme si sochu obávaného aj milovaného Timura a potom sa vraciame späť.
„Do you speak English?“ kladie nám otázku dievčina na ulici. Po kladnej odpovedi sa pýta, či ideme na námestie Registan a či môže ísť s nami, lebo sa chce pocvičiť v angličtine. Jasné, v pohode, budeme radi.
So mnou si teda moc nepokecá, ale s Viktorkou konverzovať môže. Má 18 rokov, študuje ekonómiu, obdivuje Timura a má dvoch bratov a dve sestry. Tu je veľa mnohopočetných rodín, vidieť to aj teraz, keď sa celé rodiny prechádzajú po pešej zóne. Dnes je Medzinárodný deň detí a na námestí nejaká organizácia rozdáva deťom nanuky.
Sedíme s našou novou známou na schodoch podobne ako desiatky ďalších a rozprávame sa. Keď jej povieme, že sme zo Slovenska, hneď začne googliť a pozerá si Košice aj Vysoké Tatry. Ešte nikdy nebola v zahraničí.
Spoločne pozeráme na tri medresy, ktoré sú pred nami. Naľavo je Ulugbekova, to je ten vnuk Timura, ktorého náhrobok sme videli v mauzóleu pred Timurovým.
Ulugbek bol po Timurovej smrti vládcom ríše. Na rozdiel od svojho deda nemal záujem o vojenské dobrodružstvá, ale bol významným učencom, výborným astronómom, písal básne, ovládal päť jazykov a v medrese vyučoval matematiku.
V strede je medresa Tilla-Kari a vpravo Šer Dor medresa. To, čo vyzerá ako tigre, sú levy a porušujú islamský zákaz vyobrazovania živých tvorov.
Rozlúčime sa s dievčinou a odchádzame si pozrieť medresy zblízka. Pribehnú k nám dievčatá a chcú sa s nami odfotiť. Aké milé. Veľmi mi to pripomína Irán.
Pred strednou, teda Tilla-Kari medresou, je hlúčik ľudí. Ideme sa pozrieť, čo sa tam deje – a tam natáčajú film s názvom „Odnaždy v Samarkande“. Hrá tam známa uzbecká herečka Sitora Farmonova a ďalší - pre miestnych známi - herci. Pozrieme si asi šesťkrát tú istú scénu, až kým je konečne režisér spokojný a filmovanie ukončí.
Medzitým sa zotmelo, budovy sú krásne nasvietené a môžeme sa kochať.
Keď sa dokocháme dosýta, snažíme sa aj dosýta najesť. Cestou domov však naďabíme už len na nejaké mäso v lavaši, tak si ho dáme, je to niečo ako kebab v tortile.
No a potom už len spať, zajtra nás čaká druhý samarkandský deň.
Hneď po raňajkách odchádzame spoznávať ďalšie pamiatky. A je tu toho naozaj dosť. Samarkand, po grécky Marakanda, bol založený v 8. storočí pr. n. l. V roku 329 pr. n. l. ho dobyl Alexander Veľký, ktorý povedal: „Všetko, čo som o Marakande počul, je pravda, až na to, že je krajšia, ako som si kedy predstavoval.“ Nuž, bohvieako si ju ten Alexander predstavoval. Vlastne si ju neviem predstaviť ani ja, lebo všetko, čo je tu, je o nejakých plus mínus 1600 rokov mladšie ako keď tu bol on. Údajne najstaršia stavba je mauzóleum Ruchobod, ktoré postavili v roku 1380.
Najskôr si pozrieme mešitu Bibi Chanum, ktorá bola kedysi jednou z najväčších na svete.
Podľa legendy ju dala postaviť Timurova čínska manželka Bibi Chanum, aby ho prekvapila, keď sa vráti z výpravy. A prekvapenie bolo asi dosť veľké, pretože staviteľ sa do nej zaľúbil a odmietal dokončiť prácu, kým ju nepobozká. Nuž čo mala Bibi robiť - barák rozostavaný, muž nebude prekvapený... Keď sa Timur vrátil, naozaj ho prekvapilo, čo všetko manželka v jeho neprítomnosti postíhala. Postavil sa k tomu ako muž činu - staviteľa popravil a nariadil ženám nosiť závoje, aby nepokúšali iných mužov.
Na nádvorí je obrovský korán a podľa tradície každá žena, ktorá sa pod ním preplazí, bude mať veľa detí. Osobne sme nevideli plaziť sa žiadnu.
Oproti mešite sa nachádza mauzóleum Bibi Chanum zo 14. storočia. V Lonely Planet píšu, že je dosť predražené na to, že je tam len päť hrobiek, tak sme do neho ani nenakukli.
Však nás čaká ešte veľa zaujímavého, napríklad hneď po ceste je Shah-i-Zinda. Názov znamená „Hrobka živého kráľa“. Je to vlastne komplex niekoľkých hrobiek vykladaných dlaždicami.
Najsvätejšie miesto je hrobka Mohamedovho bratanca Quasam Ibn-Abbasa, ktorý do tejto oblasti priniesol v siedmom storočí islam.
Inak sú tu hlavne hrobky Timurových manželiek, sestier a iných príbuzných. A všade čvirikajú nejaké vtáčence.
Už sme poriadne uchodené aj vyhladnuté, preto sa obzeráme po nejakej reštaurácii. Nájdeme jeden pajzlík, vyzerá to tam ako v školskej jedálni za mojich čias – ale poviem vám, vlastne napíšem vám, že už dávno som sa tak dobre nenajedla. Pýtame sa, čo je v ponuke a oni, že varia len plov. Čo už, doma som sa zaprisahávala, že na uzbeckú obdobu rizota fakt nie som zvedavá, a teraz slintám pri spomienke, ako pred nás postavili tanier s plovom, na vrchu dobre ochutenej ryže bolo mäkkučké mäsko. Jeden zamestnanec vzal do ruky nôž, mäsko položil na doštičku a začal ho krájať, až sme ho museli zhaltovať, lebo sme si jedlo nestačili odfotiť.
Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami, proste vedzte, že plov je chutné jedlo a najlepší ho robia v pajzlíku pri mauzóleu Shah-i-Zinda. Za toto všetko, čo je na fotke, sme spolu s čajom, chlebom a vodou zaplatili v prepočte necelých sedem eur.
Najedli sme sa, môžeme ísť ďalej. Čo takto hrobka proroka Daniela? To je ten z jamy levovej. Ja viem, on je pochovaný v iránskom meste Súsy, ale aj tu z neho majú kúsok, a poriadne veľký. Jeho rameno totiž rastie o pol palca za rok, čo síce nevyzerá byť veľa, ale keď uvážime, že je už 2500 rokov po smrti, tak stihol narásť celkom dosť. Či je to naozaj pravda netuším, ale sarkofág má teraz 18 metrov.
To by sa Timur čudoval, keby to teraz videl, on Daniela priniesol zo Sús.
Keď už máme ten Yandex, nedáme šoférom pokoj a vozíme sa od pamiatky k pamiatke taxíkom. Bojujú o nás aj tradiční taxikári, tak občas dáme zarobiť aj im, na naše pomery sú smiešne lacní.
Ešte by sme teda mohli nejakú pamiatku zvládnuť, napríklad múzeum Afrosiab. Jeho budova je obklopená vykopávkami starej Marakandy. Popozeráme si črepy, pozrieme si film o nástenných maľbách zo zoroastriánskych čias a potom aj samotné maľby.
Slečna, čo to obdivuje tiež, nám sama od seba začne vysvetľovať, čo je na nich znázornené, a keď skončí, nenatrčí dlaň, ako to majú vo zvyku samozvaní sprievodcovia v Egypte či Maroku, ale milo sa s nami rozlúči. Fakt sú tu príjemní ľudia.
Na záver si nenecháme ujsť ani Ulugbekovo observatórium. Ulugbeka som už spomínala, ale pre tých, čo zabudli, zopakujem, že to bol Timurov vnuk, ktorý po ňom prevzal vládu.
Na rozdiel od vojenských vecí sa viac zaujímal o vedu. Observatórium postavil v 20. rokoch 15. storočia. Pomocou tridsaťmetrového kvadrantu , ktorým pozoroval hviezdy, vypočítal napríklad dĺžku roka a sekol sa len o jednu minútu a dve sekundy.
Na túto prehliadku sme si zaplatili aj sprievodcu, lebo to bolo veľmi zaujímavé.
Mimochodom, vstupné do pamiatok nie je na naše pomery drahé, okolo troch či štyroch eur, ale fotenie stojí aj dvojnásobok. Nuž ale nezaplať, keď som ťahala foťák so sebou takú diaľku!
Potom nám už treba ísť na vlak. Vezmeme si z hostela batohy a poslednýkrát zavoláme samarkandského yandexáckeho šoféra. O pol deviatej večer opúšťame Samarkand a vezieme sa do Buchary.
Pokračovanie nabudúce.
