Po povinnom dvojhodinovom nočnom pobyte na bratislavskom letisku, ktoré spestrovala ponuka orálneho dráždidla klitorisu na veľkoplošnej obrazovke v odletovej hale dostupná všetkým bez rozdielu veku, sme odleteli na ostrov.
Kým minuloročný pobyt pri mori by som mohla charakterizovať ako stmeľovací, tohtoročný bol v znamení ultra all inclusive. Na ruky sme dostali slušivé červené náramky, ktoré nás oprávňovali napchávať sa čímkoľvek kedykoľvek a kdekoľvek.
Hoci ma nekompromisný životný osud v oblasti stravovania neustále stavia pred dilemu byť hladná alebo byť tučná, tentokrát som sa rozhodla ľahko a slovné spojenie "nech aj prasknem" sa stalo mojim krédom počas celého pobytu.
Ale ako sa hovorí, nie len jedlom je človek živý, preto sa budem venovať aj ušľachtilejšej dimenzii našej dovolenky, a to náučno-poznávacej. Podrobnejšie reálie o ostrove si môžete vygúgliť, preto vás nimi nebudem obťažovať. Poďme radšej na výlety.
Ako prvý sme navštívili Lindos. V bedekri som si prečítala, že je to údajne najkrajšia dedina z celého Grécka. Hádať sa nebudem, lebo som všetky grécke dediny nevidela (hoci silne pochybujem o tom, že ich všetky videl autor textov v bedekri), ale pekná je, to musím uznať. Nad dedinou sa vypína hrad, ktorý tu v stredoveku dal vybudovať rytiersky rád johanitov.
Dá sa naň dostať na somárikovi (ak chcete mať o zážitok viac) alebo peši (ak chcete ušetriť 5 eúr). My sme ušetrili. Hlavne somárikov.
Pokiaľ sa vám pri výstupe nerobia z tepla mžitky pred očami či ako sa to vlastne povie spisovne, cestou vidíte napríklad toto:
A ak počas výstupu neskolabujete, tak hore na vás čaká zas toto:
Vo vnútri hradu sú zvyšky chrámu bohyne Athény.
Vraciame sa späť do dedinky. Je tu naozaj pekne.
Uličky so suvenírmi.
Sála tu z toho božský pokoj, že?
Toto mi je akési povedomé.
"S pánom bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som..."
Takže radšej poďme spánombohom aj my, aby sme stihli večeru. Ale ešte aspoň jeden nočný pohľad.
Ako druhé v poradí sme navštívili hlavné mesto Rodos. Fakty o ňom si takisto môžete vygúgliť, fotky nemusíte, tie mám pekné aj ja.
Rodos sa skladá zo starého a nového mesta. Nové vzniklo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, aby odbremenilo staré mesto. Zhora vyzerá takto:
Asi pre každého turistu je zaujímavejšie staré mesto.
Pravdepodobne ste už počuli spojenie Rodský kolos. Ide o šiesty zo siedmich divov sveta, 32 (34, 35, 40, 50 - pramene sa rôznia) metrov vysokú sochu boha slnka Hélia, ktorá stála rozkročená v prístave Mandraki. V pravej ruke držala fakľu slúžiacu ako maják a medzi jej nohami plávali lode. Dlho stáť nevydržala, zničilo ju zemetrasenie v roku 225 pr. n. l. a trosky neskôr odviezli Arabi alebo Židia (pramene sa aj tu rozchádzajú).
Po stáročia bola najvyššou sochou sveta, až kým ju pred 123 rokmi o pár metrov nepredbehla ženská mávajúca fakľou nad New Yorkom.
Na mieste, kde údajne stála, sú stĺpy, na ktorých je daniel a srnka. V pozadí pevnosť svätého Mikuláša, alebo ak chcete - agios Nikolaos.
A ešte raz, aby ste si mohli urobiť predstavu, ako bol Hélios rozkročený.
Prečo daniel a srnka? Kedysi bolo na ostrove množstvo hadov. Bolo ich tak veľa, že sa obyvatelia rozhodli ísť poradiť do delfskej veštiarne. Pýthia pod vplyvom omamných výparov ako vždy našla správne riešenie - doviezť na ostrov srnky. Srnčia zver vyhubila hady a za zásluhy sa dostala do znaku mesta.
Ďalším typickým znakom mesta sú tieto tri veterné mlyny na móle svätého Mikuláša, ktoré zostali z pôvodnych trinástich.
Prístav.
Zo zlatých starých antických čias tu vedľa seba ostali štadión s 201 metrov dlhou bežeckou dráhou a odeón s kapacitou 800 miest, ktorý slúžil ako rečnícka škola a dodnes má výbornú akustiku - vyskúšané na vlastné uši. Na tomto mieste sa v zmysle hesla "v zdravom tele zdravý duch" zušľachťovalo oboje súčasne.
Nad nimi sa vypínajú zvyšky akropoly a stĺpov Apollónovej svätyne.
Bystrejší si isto všimli, že sa stmieva, ostatní si to práve prečítali, a my vchádzame jednou z brán do starého mesta. Celé je obklopené vysokými hradbami, ktoré dali v stredoveku postaviť už spomínaní johaniti na obranu pred Turkami a Egypťanmi. Veľmi to nepomohlo, lebo v roku 1522 sa Turci Rodosu na 400 rokov aj tak zmocnili.
Prejdeme okolo hodinovej veže z 19. storočia, ktorá ukazovala Grékom čas, kedy musia opustiť mesto, pretože počas tureckej nadvlády ho mohli navštíviť len cez deň. Je z nej vraj pekný výhľad. Ďalej ideme okolo Sulejmanovej mešity (náznaky oboch spomínaných pamätihodností vidieť na nasledovnej fotke - sú to tie dve machule vzadu) a Sokratesovou uličkou sa dostaneme až k Hippokratovmu námestiu. Je tu obchod na obchode a hlava na hlave.
Pred jedenástou večer opúšťame mesto, z ktorého sme žiaľ videli len zlomok.
Zatiaľ, čo si trochu oddýchneme od výletov, môžeme si povedať, ako vznikol názov Rodos. Typickým tunajším kvetom je čínska ruža - ibištek, ktorá sa dostala aj do znaku ostrova. Po grécky sa ruža povie "rodo". Aké jednoduché, že? Akurát že aj tu sa pramene rôznia. Podľa iných je názov odvodený od slova "rod", čiže had - a to sme už opäť pri delfskej veštiarni a srnkách.
Nech je už ako chce, ibištekov je tu naozaj veľmi veľa, rôznych farieb i druhov.
Po dvoch dňoch oddychu ideme opäť na výlet. Požičali sme si auto a prebrázdili ostrov. Bola som prekvapená, že vo vnútrozemí je podobný život ako pri mori. Aj tie najmenšie dedinky vyzerajú, akoby čakali významnú návštevu. Čisté biele domčeky obrastené bugenvíleami a trubkovcami, množstvo oleandrov, ibiškov a paliem, na stoličkách pred domami posedávajúci starkí a príjemné zatienené taverny pripravené občerstviť hostí.
Popri ceste sa každú chvíľu objaví malý kostolík alebo smerovka navigujúca pocestných k monastiru ukrytému pred hriešnym svetom v zeleni a tichu.
Krajina je tu na prvý pohľad divá a nehostinná, ale krásna.
Naším prvým cieľom je Údolie motýľov.
Ide o pozoruhodné územie, vizuálne pripomínajúce napríklad Diery v Terchovej - potôčik, stromy, vodopády a jazierka.
A samozrejme obrovské množstvo motýľov. Na prvý pohľad vyzerajú nenápadne.
Možno ste si ich ani nevšimli. Tak sa teda pozrite ešte raz. Vidíte? Keď sú usadené, s poskladanými krídlami vyzerajú ako listy a splývajú s okolím. Len čo však krídla rozprestrú, už sú viditeľnejšie - červenooranžové s tmavými škvrnami.
Ešte jeden takmer makrozáber. Pamätáte sa? Už ste takéhoto motýľa videli pred chvíľou - na vstupenke. Akoby mu z oka vypadol.
Nepamätáte sa? Tak stlačte 4-x kláves "Page Up" alebo niekoľkokrát pokrúťte kolieskom myši smerom od seba, ale potom sa nezabudnite vrátiť, lebo my ideme hneď ďalej.
Vyjdeme hore k monastiru, kde si v malom domácom bistre dáme frappé a džús - vytlačenú šťavu z pomarančov. Na rozdiel od tých stopercentných zo škatule chutí skutočne ako pomaranč.
Je odtiaľto pekný výhľad až do Turecka - to sú tie kopce na obzore vzdialené asi 20 kilometrov. Pre mobilného operátora nič nedosiahnuteľné - na mobil mi počas niekoľkých minút naskočilo päť uvítacích tureckých esemesiek.
Opúšťame Údolie motýľov, navštívime Prírodovedné múzeum a potom ideme na neďalekú pštrosiu farmu. Je veľmi horúco, dosť aj pre koňa. Nevyzeral vôbec priateľsky. Podobne sa tvári jeden mexický telenovelový herec pri milostných scénach.
Aj koráb púšte v tom horku radšej zalomil.
Aby ste mali predstavu, aké veľké sú pštrosie vajcia, priložila som k nim moje slnečné okuliare.
V reštaurácií ponúkajú omeletu z pštrosích vajec a pštrosí hamburger, ale to by som sa potom bez výčitiek svedomia nemohla pštrosom do očí pozrieť. Vraj sa dožívajú až 70 rokov. Samozrejme len vtedy, ak ich medzitým nenaporcujú do hamburgerov.
Mierime ďalej na juh. Cestou si prezrieme hrad Kritinia (opäť johaniti). Staršia žena nás mávaním zastavuje a strká nám do auta nejaký papier. Je na ňom v rôznych jazykoch, že ak si od nej kúpime občerstvenie, prispejeme na čistenie okolia hradu. Za 5 eúr dostaneme asi pol kila výborného bezkôstkového hrozna a dve plechovky nealko nápojov, všetko chladené. Celkom dobrý obchod. Akurát, že asi zbytočný, pretože jedinými odpadkami na hrade sú stopky z hrozna a prázdne plechovky, takže keby si nikto nič nekúpil, bol by čistý aj tak.
Výhľad z hradu.
Dnes už asi potretíkrát ideme okolo najvyššieho vrchu ostrova, 1215 metrov vysokého Atávirosu.
Podvečer sa konečne dostávame do druhého cieľa našej cesty, na polostrov Prassonisi. Je zaujímavý tým, že ho obmývajú súčasne dve moria, ktoré sa v čase prílivu alebo pri vysokom stave vody spájajú a z polostrova urobia ostrov. My sme prišli v dobe polostrova a tak sme suchou nohou prešli pomedzi Egejským a Stredozemným morom ako kedysi biblický Mojžiš. Lenže on to skúšal niekde inde.
Vľavo Egejské more, je búrlivejšie - vidieť vlny - a bolo o niečo teplejšie. Vpravo pokojné Stredozemné more, ktoré bolo zas čistejšie.
Vyšli sme na vrchol ostrova plný mužíkov. Sú to pyramídky z kameňov, ktoré návštevníci stavajú ako odkaz, že tu boli. Aj my sme tu jedného mužíka zanechali na pamiatku.
Mens sana in corpore sano.
Zvyšok dovolenky sme venovali zušľachťovaniu tela i ducha. Na pláži som okukávala, čo sa najviac číta a jednoznačne to vyhral Harry Potter v rôznych jazykových mutáciách. Ja som vsadila už tradične na ruskú klasiku. Ani som moc nechcela, ale ukecala ma Nataša Rostovová - vraj jej Kaťuša Maslovová povedala, že bola so mnou na Kréte a potom sa Anna Karenina zas vyťahovala, že som ju vlani vzala do Talianska a na Krym. A to ešte nevedeli, že som bola s Kapitánovou dcérou v Alpách a s Netočkou Nezvanovou pri Azovskom mori. Tak som do kufra pribalila jeden a pol kila Tolstého, ale asi 65 dekagramov som nestihla prečítať.
Rodos sme opustili v čase, keď Napoleon vtrhol do Ruska a Nataša so zlomeným srdcom zrušila svoje zasnúbenie s Andrejom Bolkonským. Takže ak budem chcieť vedieť, či je Bonaparte ešte stále v Moskve a či sa Nataša dá dohromady s Bezuchovom, budem ju musieť vziať so sebou aj na budúci rok.
Ešte zopár záberov letoviska. Aj ja by som si veľmi chcela dať zapliesť vrkôčiky. Nabudúce to vyskúšam.
Viem, že nie som originálna, niečo podobné som robila už v reportážach zo Srbska a Bosny, ale keď som sa to už naučila, nedá mi. Podržte kurzor myši nad nasledovnými fotografiami a uvidíte, ako sa strieda deň a noc.
A už nás čaká len jedna cesta, spiatočná. Striedavo pozeráme von a na monitor. Práve sa dostávame nad pevninu.
Brrrrrr, ale je tam vonku riadna kosa.
Niekedy z okna skoro nič nevidieť, ale aj to nič je krásne. Nie, neleteli sme nad Arktídou, ten sneh sú oblaky.
Už sme skoro doma - Dunaj v Maďarsku.
Všade dobre, doma najlepšie. Asi to tak bude, keď to stále omieľajú. Veď napokon - na Rodos sa môžem vrátiť kedykoľvek.
Prinajmenšom v spomienkach.
