"Hýlom, hýlom, poslúchajte domácí aj přespolní, co vám budu povídati na svatodušní pondělí.
Před týmto domečkem teče jarek, že s týchto dvůch bude pěkný párek.
Před túto zahrádků sa můj koníček točí, že tato panenka má pěkné modré oči.
Máme krále chudobného, ale velmi poctivého. Na krála matičko, na krála!
Tato děvčina sa pěkně směje, určite mi do botečky přispěje."
Mama mala vtedy sedem alebo osem rokov a doteraz si tú básničku pamätá. Dokonca úplne presne, ako som zistila, keď som posurfovala po internete. Skupina jazdcov bola kráľovská družina spolu s kráľom prezlečeným za ženu s ružou v ústach a išlo o zvyk známy ako Jízda králů.
Podľa fotografií, ktoré urobil mamin brat o pätnásť rokov neskôr, to vyzeralo takto.
Počiatky tejto tradície siahajú podľa niektorých teórií do pohanských čias. Podľa inej legendy je to spomienka na to, ako kráľ Matej Korvín utekal po porážke v roku 1469 cez Uherský Brod v prestrojení za ženu. V ústach mal ružu, aby sa neprezradil hlasom. Ďalšie teórie zvykom pripisujú tatárske alebo kirgizské korene.
Jízda králů sa v časoch maminej mladosti konala na svätodušný pondelok v mnohých dedinách Slovácka. Po vojne sa presunula na nedeľu a každoročne, v poslednú májovú nedeľu, sa koná už len vo Vlčnove, dedinke neďaleko Uherského Brodu. Raz za tri roky majú Jízdu králů v Hluku a napríklad tento rok bola aj v Kunoviciach. Od minulého roku je zapísaná v UNESCO.
Najznámejšia Jízda králů je vlčnovská a tá bola aj cieľom našej cesty.
Od rána sa zdobia kone, na ktorých budú sedieť členovia kráľovskej družiny a kráľ.
Na oslavách sa zúčastňujú domáci v krojoch od najmenších po najstarších..
Táto tradícia do Vlčnova každoročne privádza aj množstvo cezpoľných.
Kráľ ide na koni spolu s dvoma pobočníkmi, ktorí ho chránia šabľami. Všetci traja majú na sebe ženské šaty, kráľ má v ústach bielu ružu. Kráľom je malý chlapec, ktorý ním môže byť len raz za život. Kráľovskú družinu tvoria legrúti, kedysi to boli chlapci odvedení v danom roku na vojnu. V súčasnosti má Česko profesionálnu armádu a tak tvoria družinu chlapci, ktorý v danom roku dovŕšili osemnástku.
Členovia družiny cestou vyvolávajú vtipné veršovačky, ktorými prosia divákov o príspevok do "botečky" - je to škatuľa pripevnená pri nohe jazdca.
"Tihle dva se mají rádi, ve dne spí a v noci řádí."
"Tahleta panenka se na mě směje, ona mi jiste ráda přispěje. Na krála, matičko, na krála!"
"Za fotečku do botečku, aspoň padesát nebo stovečku."
"Muj koníček pádi na jih, tahleta panenka by stála za hřích. Na krála, matičko, na krála!"
"Pošeptal mi právě datel, že tenhle pán bude podnikatel. Na krála, matičko, na krála!"
"Tenhleten vozíček se mi líbi převelice neb půjdu večer k muzice. Na krála, matičko, na krála!" (pri pohľade na človeka sediaceho na invalidnom vozíku.)
"Děkujeme převelice, večer se sejdeme při muzice."
Súčasťou osláv je vystúpenie miestnych i hosťujúcich folklórnych skupín. Táto bola zo Slovenska - Oravan z Nižnej.
Slávnosť končí sprievodom všetkých zúčastnených, kráľovskej družiny aj folklórnych skupín, po dedine a krátkymi záverečnými ukážkami ich umenia. Posledný účastník je kráľ, ktorého jeho pobočníci nesú na ramenách a odovzdajú rodine.
Jízda králů v súčasnej podobe je podľa písomných zmienok stará asi dvesto rokov. Zachovala sa takmer nezmenená od doby, keď ju pred takmer sedemdesiatimi piatimi rokmi zažila moja mama a pred šesťdesiatimi nafotil môj strýko.
Možno, že o ďalších 70 rokov niekto náhodne objaví tento článok a po prečítaní si povie: "Zaujímavé, v tejto oblasti sa vôbec, ale naozaj vôbec nič nezmenilo."
A to bude dobré, veľmi dobré.
