Z nás štyroch bola elektronická žiadosť o vstupný kód potrebný pre vízum schválená presnej polovici, druhá polovica si potrebné číslo musela zadovážiť cez agentúru a vyšlo to o 70 eur drahšie. Ak sa nenecháte odradiť prvotnými prekážkami, ktoré však v súčasnej internetovej dobe hravo zvládnete, budete mnohonásobne odmenení. Čím? Všetkým. Krásnou krajinou plnou historických pamiatok a hlavne úžasnými ľuďmi v takých kvantách, aké som nestretla doposiaľ v žiadnej inej krajine, a to zas mám toho precestovaného pomerne dosť.
Ako som povedala, všetko sa dá, ak sa chce. Na nete je mnoho stránok, ktoré vám pri plánovaní iránskeho pobytu pomôžu.
Preskočme teda organizačné záležitosti, kto bude mať záujem, môže sa popýtať - ak budem vedieť, poradím - a poďme hneď na cestu.
Letenky sme kupovali ešte na jar, leteli sme v polovici novembra s tureckou spoločnosťou Pegasus na trase Viedeň - Istanbul - Teherán a spiatočné vyšli na 180 eur.
Na viedenskom letisku nás pustia do lietadla až po tom, ako im ukážeme žiadosti o iránske víza. Chvíľu nad nimi maturujú, ale napokon nás odsúhlasia. Nasadáme, pripútame sa, vyškolíme sa a po dvoch hodinách sme na letisku Sabihy Gökçenovej. Máme tu asi štyri hodiny času, tak ideme autobusom do neďalekej predmestskej štvrte Pendik. Boli sme tam na jar, keď sme sa vracali z Kazachstanu .
Okrem domčeka pre mačky pri mori na nás najväčší dojem urobil obed v malej reštaurácii. Kuchár ani čašník nevedeli po anglicky a nechytali sa ani na slovenčinu, tak nás vzali do kuchyne a dávali nám ochutnávať jednotlivé jedlá, aby sme si vybrali.
Dnes na nás čakalo v reštaurácii prekvapenie. Zistili sme, že s čašníkom nájdeme jednu spoločnú reč. Uhádli by ste, aká to bola? Ruština - to by mi nenapadlo. A tak namiesto ochutnávania si objednávame kuricu s chlebom i sup.
Od vedľajšieho stola sa nám prihovára po rusky ďalší hosť. Žije v Nemecku a cestuje do Charkova. Tiež mal štyri hodiny čas a prišiel sa sem najesť, aby mu čas lepšie ubehol.
Po večeri skontrolujeme, či sa mačičky dobre starajú o svoj domček na brehu mora a potom si objednávame na tmavej promenáde čaj. Predavači zapália oheň a kým zovrie voda, prinesú skladacie stoličky.
Sedíme v noci na lavičke, pijeme turecký čaj a cítime sa výborne.
Potom je už čas pobrať sa na letisko, aby sme nezmeškali lietadlo.
Po troch hodinách letu pristávame na letisku Ajatolláha Chomejního v Teheráne. Ženy si ešte pred výstupom na iránsku pôdu nasadzujú šatky a upravujú odev podľa miestnej módy.
"Vyzeráš ako po operácii hlavy", hovorí Jakub, keď ma vidí v novom outfite.
"Prečo?"
"Akoby si mala ofačovanú hlavu", zhodnotí moju bielu priesvitnú šatku, ktorú som kedysi dostala v drogérii pri nákupe ako darček zdarma.
"Is it OK?", pre istotu sa obracia na dievčinu sediacu za nami.
"Yes", s úsmevom odpovedá slečna.
Na letisku cudzincov odchytáva príjemný usmievavý personál a naviguje ich, ako treba postupovať ďalej. Každý zaplatí 75 eur, odovzdá pas aj vytlačené potvrdenia - žiadosť o víza a uzavreté iránske poistenie, potom čakáme na lavičke asi desať minút, kým nás zavolajú a vracajú nám pasy aj s vlepenými vízami.
Prvé dojmy z krajiny sú dobré.
Zmeníme peniaze a hneď sme milionári. Jedno euro je asi 42 tisíc rialov a to je desaťkrát menej tomanov, v ktorých počítajú tunajší, ale mne vysoká matematika nikdy veľmi nešla a tak ceny neprepočítavam, je tu aj tak lacnejšie, ako u nás doma.
Taxíkom sa vezieme na autobusovú stanicu, odkiaľ pôjdeme do tretieho najväčšieho mesta krajiny, do Esfahanu.
Máme šťastie. Len čo vystúpime z taxíka, zastaví za nami autobus a šofér kričí "Esfahan! Esfahan! Esfahan!" Tak aby nekričal zbytočne, hneď nastupujeme.
Diaľkové autobusy sú pohodlnejšie ako u nás. Jednak sú tu len tri rady sedadiel a aj rozostupy medzi jednotlivými sedadlami sú dosť veľké, takže sa človek môže pohodlne rozvaliť a pospať.
Cesta trvá asi šesť hodín s jednou prestávkou pri motoreste. Ideme púšťou a pokiaľ nespím, kochám sa krajinou.
V Esfahane sa s nami šofér autobusu na rozlúčku odfotí. Toto budeme v nasledujúcich dňoch zažívať často - ľudia sa s nami budú fotiť. Aké ľahké je stať sa žiadanou celebritou - stačí navštíviť Irán.
Po fotení sa na nás vrhnú taxikári. Najrýchlejší z nich nakladá početnú batožinu dievčiny, ktorá cestovala v autobuse s nami, do kufra, a potom sa tam snaží napchať aj naše batohy. Povie cenu a dievčina vyberá svoje saky-paky z auta a doporučuje urobiť tak aj nám. Taxík je vraj predražený (to asi necestovala po Slovensku), ona zavolá otcovi a ten po nás príde. Vtom sa medzi nás postaví ďalší taxikár so svojou cenovou ponukou. Prvý taxikár sa medzitým snaží vrátiť dievčininu batožinu späť do svojho auta. Dievčina rozhodne, že druhá ponuka je slušná a tak všetci piati nastupujeme. Ujo napchá batožinu do kufra a priviaže ho gumenými pásmi, pretože zavrieť sa nedá.
Trochu sa bojím, že môj ruksak cestou vypadne, pretože v ňom mám takmer všetko - pas aj peniaze. Po dvadsiatich minútach dievčina vystupuje. Rozlúči sa s nami, zapíše si číslo na našu domácu a hovorí, že večer zavolá, či sme dorazili v poriadku. Volá sa Mina a ešte nás inštruuje, koľko maximálne máme zaplatiť taxikárovi.
Nevieme, či volala, ale aj tak nám jej starostlivosť o nás urobila dobre.
Ideme ďalej, ale už je to ťažšie. Taxikár blúdi, podchvíľou zastavujeme a pýtame sa na cestu, ľudia volajú zo svojich mobilov našej domácej, celý Esfahan nám pomáha dostať sa do cieľa. Všetci sú veľmi ochotní a milí a väčšina mladých hovorí dobre po anglicky.
Nakoniec adresu nájdeme. Domáca Mashad nás víta a posúva na bývanie k svojej sestre, tam budeme mať viac miesta.
Sestra sa volá Maryam, ponúka nám čaj a niečo na zahryznutie. Obed si nechávame objednať v reštaurácii, toto všetko vyšlo dohromady asi na dvanásť eur, ani sme to nevládali zjesť.
Maryam nám ukazuje ručne kreslenú mapku mesta, ktorú tu má pre turistov, a vysvetľuje najzaujímavejšie pamätihodnosti. Hovorí, že večer bude u nej kurz varenia iránskych jedál, tak sa prihlasujeme aj my.
Chvíľu si oddýchneme a potom si ideme pozrieť starý most a arménsku štvrť.
Most je z roku 1603.
V arménskej štvrti je živo.
Mládež sa zgrupuje na malom námestí. Sedíme na schodoch a miestne dievčence sa s nami fotia.
Arménov tu žije asi sedem tisíc, majú trinásť kostolov.
Oslovuje nás mladík, pýta sa, odkiaľ sme a pozýva nás k sebe do obchodu na čaj. Predáva koberce, ale hovorí, že nechce robiť obchod, len sa porozprávať. Vedie nás dolu schodmi do miestnosti plnej kobercov, jeho spolupracovník nám prinesie čaj a chvíľu sa bavíme. Patrí k arménskej menšine, má 34 rokov, ale nevie po arménsky. Veľa sa nás vypytuje a ja len čakám, kedy začne pred nás rozprestierať koberčeky a vychvaľovať ich kvalitu. Nič také sa však nestane, dopijeme čaj a rozlúčime sa.
To, že sme v arménskej štvrti, dokresľuje okrem kostolov aj parte na stĺpe v arménštine, socha biskupa pred kostolom a obchod s vianočným sortimentom.
Blíži sa ôsma hodina a tak sa ponáhľame k Maryam na kurz varenia. Samozrejme sme si nezapamätali cestu, ani ako vyzerá jej dom, ale vďaka ochotným ľuďom a ich mobilom sme nakoniec trafili.
Spolu s nami sa do tajov varenia ponára trojica mladých Francúzov a nakoniec prídu ešte dve Holanďanky. Maryam nám rozdelí ručne písané recepty, urobí krátku prednášku o používaných surovinách a potom nám zadelí úlohy - niektorí krájajú zeleninu na šalát, iní čistia baklažány, ďalší porcujú mäso. Varenie trvá dosť dlho, asi dve hodiny. Maryam takto varieva každý deň.
Napokon je uvarené, Maryam poprosí ženy, aby si dali na hlavu šatku a odfotíme sa. Fotka bude na Instagrame. Vyzeralo toho navareného veľmi veľa, ale zjedli sme všetko.
Na druhý deň po raňajkách ideme autobusom do centra. Autobusy sú rozdelené, vpredu sa vezú muži, ženská časť je vzadu.
Potúlame sa po Maydan-e Imam, po Imámovom námestí. Kedysi sa volalo Maydan-e Shah - Námestie Šacha. Dal ho postaviť v 17. storočí šach Abbás a je vraj trikrát väčšie ako Námestie sv. Marka v Benátkach. Na trávniku piknikujú rodiny.
Prezrieme si mešitu Masjed-e Imam, ktorú tiež dal postaviť šach Abbás.
Ženská mešita
Dáme si zmrzlinu - zľava mangová, jahodová, čokoládová.
Prejdeme sa po bazári. Na rozdiel od tureckých či arabských bazárov je tu ticho, nikto nikomu nič nevnucuje.
V jednom obchode si kúpim šatku, aby som viac nechodila s ofačovanou hlavou.
Toto je mešita Masjed-e Jame zapísaná v UNESCO. Prešvihli sme otváracie hodiny, tak sa tu len tak túlame po nádvorí. Pôvodne tu stála mešita už v 10. storočí, ale súčasná podoba je zo 14. storočia.
Už je poriadna tma, aj sa ochladilo. Skúšame ešte nájsť židovskú štvrť, ktorá by sa mala nachádzať tu neďaleko, ale nemáme šťastie, a tak sa uchodení - podľa fitness náramku som prešla 26 036 krokov, čo je 17,7 km - a uzimení vraciame taxíkom k Maryam. Naša izba je už od rána obsadená a všade je tma, domáci asi nie sú doma, preto čakáme v záhrade na lavičke. Na jedenástu máme objednaný taxík, ktorý nás odvezie na autobusovú stanicu. Majú tu podobnú službu ako Uber, volá sa Snapp.
Pred jedenástou prichádzajú domáci a čudujú sa, prečo nesedíme v kuchyni, ale mrzneme vonku. Ešte stihneme čaj, aj keď iránsky čaj je minimálne polhodinová záležitosť. To nie je zaliatie čajového vrecúška horúcou vodou ako u nás. Oni pripravujú čaj podobne ako Rusi, v jednej kanvici majú zavarený čaj, ktorý riedia horúcou vodou z druhej kanvice, potom to ešte rôzne dochucujú škoricou, zdobia ružovými púčikmi a sladia zmesou skaramelizovaného cukru so šafránom na paličke.
Rozlúčime sa a odchádzame. Naša ďalšia cesta povedie do Širázu.
