Prvýkrát sama a z Viedne. No a čo?, hovorila som si. Veď keď som to pred deviatimi rokmi zvládla sama vlakom z Čopu do Kamenca Podolského v Chmelnyckej oblasti na Ukrajine, z Viedne letecky do Atén to bude jednoduchšie. Veď povedzte úprimne: čo by ste trafili na slepej mape presnejšie? Predpokladám, že Atény.
A tak vyrážam smelo na cestu. V Bratislave si dávam tradične držkovú, ktorá je tým najlepším, čo sa dá na hlavnej stanici nájsť. Pozerám, že sa od mojej poslednej návštevy opäť zmenil personál. Dvaja obsluhujúci v najlepších rokoch sa vzájomne motivujú k lepším výkonom:
"Ty k...t, čo neobsluhuješ, veď máš menej stolov ako ja. Takú ti j...., že pôjdeš do p..e."
Vytrestala som ich - nechala som si vydať do posledného centa.
Tak, to by stačilo, idem radšej tam, kde si v reštauráciách personál pred hosťami nenadáva. Alebo ak aj áno, nebudem im rozumieť.
Prianie sa mi splní už o chvíľu. Po príchode na viedenské letisko zisťujem, že buď Rakúšania nehovoria po nemecky, alebo nás v škole pred päťdesiatimi rokmi učili úplne inú nemčinu. Ale napodiv sa nestratím, nastúpim do správneho lietadla a po dvoch hodinách sa na letisku Elefteriosa Venizelosa stretnem opäť so svojím kufrom. Asi pôsobím zdravo, pretože sa nemusím podrobiť testovaniu, na ktoré vyberajú odhadom každého tretieho pasažiera.
Z letiska sa presúvam autobusom X95 na námestie Syntagma. V autobuse je na každom druhom sedadle značka "zákaz sedenia", takže sa koronavírus dá chytiť len postojačky.
Na námestí Syntagma si beriem taxík, lebo sa mi nočnými Aténami nechce ťahať s kufrom a batohom na chrbte peši. Taxikár ide podľa navigácie, potom zastaví pri nejakej rozkopanej neosvetlenej ulici a hovorí, že sme na mieste. Pri pohľade cez okienko nemám vôbec chuť vystúpiť, rozmýšľam, či by nebolo lepšie vrátiť sa a skúsiť prečkať noc na letisku, ale to by mi asi nedovolili. Vodičovi sa to tiež nezdá príliš bezpečné miesto, tak vystupuje a kráča po sutinách so mnou.
Čáry máry fuk, po pár krokoch sa zrazu objaví vydláždený chodník aj pouličné lampy a moja nocľaháreň. Lúčim sa s taxikárom síce o desať eur chudobnejšia, ale nebyť neho, možno blúdim s kufrom nočnými Aténami doteraz.
Nocľaháreň sa volá Bedbox hostel. V ženskej časti sú tri dvojposchodové postele.
Za 14 eur na noc dostanem kartičku, na ktorej je napísané číslo môjho lôžka, a zámok, ktorým si môžem zamknúť svoje veci do drevenej bedne.
Okolo každej postele je záves a na stene zásuvka a samostatné svetlo. V dvoch kójach už niekto spí, tak sa zbytočne nezdržiavam a ľahnem si tak, ako som prišla, akurát topánky si vyzujem. Som na hornej palande, ale dá sa, je dosť široká a na boku je zábradlie, takže asi nespadnem.
V noci prichádza ešte nejaká žena a potom sa zobudím až ráno, keď o 5:19 zazvoní niekomu budík a o 5:30 ďalší. Tie dve zo včera odchádzajú a keď odchádzam ráno ja, tá, čo prišla v noci, ešte spí. Takto to tam chodí, na jednorazové prespanie je to celkom pohodlné a hlavne je to v centre asi 5 minút od námestia Monastiraki pod Akropolou.
Dnes má čaká presun do Patrasu. Vyzerá to jednoducho - metrom na stanicu Eleonas a odtiaľ autobusom číslo 052 na stanicu Kifisou, kde nasadnem na diaľkový autobus, ktorým sa dostanem až do Patrasu.
Prvá časť je OK, hrdo vystupujem na stanici Eleanos a hľadám autobus 052. Ľudia ma posielajú z miesta na miesto, z jednej ulice na druhú. Už hodinu sa vlečiem s kufrom a batohom na chrbte pod páliacim slnkom kdesi na periférii, až kým sa nado mnou zľutuje taký starý ujček, ktorý mňa, môj kufor aj batoh naloží do auta odhadom rovnako starého ako je on. Odvezie ma priamo na autobusovú stanicu, čím mi zachráni život. Alebo aspoň ušetrí pár ďalších hodín túlania sa po periférii.
Potom je to už naozaj jednoduché - kupujem si lístok a po troch hodinách cesty vystúpim na autobusovej stanici v Patrase.
A môžem začať tam, kde som minule skončila. Sľúbila som vám povedať niečo o meste, do ktorého sa teraz po piatich mesiacoch vraciam. Odvtedy sa všeličo pomenilo, zelená tráva, ktorá ma vo februári tak tešila, je žltá, v obchodoch a dopravných prostriedkoch sa nosia rúška. A je o 20 °C viac.
Ale čo je to päť mesiacov! Mesto má históriu oveľa dlhšiu a preto sa v ňom aj v blízkom okolí nachádza množstvo pamiatok, ktoré ideme s Viktorkou prebádať.
Nedávno v Grécku zmenili otváracie dni v múzeách a iných kultúrnych objektoch. Všetky sú zatvorené v utorok, kým kedysi to bolo v pondelok. Preto sa hneď v pondelok vyberáme doobeda vláčikom do mesta Rio a prezrieme si starú otomanskú pevnosť z 15. storočia.
To, čo vidíte za ňou, je most Rio - Antirrio, ktorý spája Peloponéz, na ktorom sa nachádzame, s pevninou. Otvorený bol týždeň pred letnými olympijskými hrami v Aténach v roku 2004.
Je dlhý takmer tri kilometre a vidieť ho už zďaleka - nielen z Patrasu, ale vlani sme ho videli aj z lietadla cestou do Stoupy.
Dá sa po ňom prejsť aj peši, ale nemusíte to robiť. Ak sa chcete dostať na pevninu, stačí nasadnúť na jeden z trajektov, ktoré tu nepretržite premávajú a za 15 minút ste na druhej strane v meste Antirrio, pričom plavba je zdarma, platí sa len za autá.
Na moste je múzeum jeho výstavby, ale od koronakarantény je zatvorené. Milá slečna, čo v budove predáva nejaké lístky, nám dovolí vliezť za špagát a pozrieť si aspoň jednu miestnosť.
V Antirriu majú tiež pevnosť, ale je skromnejšia ako bola tá v Riu.
Kupujeme si lístky do mesta Nafpaktos. Možno vám je známejší jeho názov Lepanto, možno sa vám podobne ako mne vynára kdesi z dávnych školských čias spojenie "bitka pri Lepante". Udiala sa v roku 1571 a bojovala v nich koalícia Španielska, Benátok, Janova a rádu maltézskych rytierov proti osmanskej presile. Bitky sa aktívne zúčastnil aj autor Dona Quijota Cervantes. "Naši" síce vyhrali, ale Osmanská ríša sa v týchto končinách držala potom ešte ďalších dvestopäťdesiat rokov. Cervantesovi v boji dochrámali ruku.
Nad mestom sa týči hrad a je poriadne vysoko.
No, možno až tak veľmi nie, ale slnko je tiež poriadne vysoko a páli. Cesta je celkom pohodlná, až k hradu vedie asfaltka. Keď sa dostaneme hore, ľudia, ktorí nás po ceste predbehli, práve z neho odchádzajú. Asi vyzeráme dosť mizerne, lebo pani z pokladne nám hovorí, aby sme si nabrali vodu z automatu.
Ani na oboch pevnostiach, ktoré sme si dnes pozreli, ani tu nie sú žiadne expozície, len pár fotiek na stene, ktoré ukazujú stav pred a po rekonštrukcii.
Tak histórie by na dnes aj stačilo, čo poviete?
Radšej zbehnime dole a aspoň na desať minút si zaplávame v mori.
Na pláži nie sú prezliekárne, tak to robíme za bránou hradieb tak, ako sme to robievali pred polstoročím, keď sme sa chodili kúpať s našimi na Kysucu - jedna drží osušku ako paraván a druhá sa snaží rýchlo trafiť do plaviek.
Pekný deň to bol a rovnako pekné sú aj ďalšie.
Pokračujeme v spoznávaní histórie Patrasu. Je tu pár zachovalých svedkov z doby pred naším letopočtom aj z rokov neskorších, ktoré sú z centra dostupné peši alebo sa nachádzajú pár zastávok autobusom.
Toto je časť rímskeho akvaduktu, ktorým sa dopravovala voda z hôr na akropolu už pred 1800 rokmi.
Asi najviac toho nájdeme v archeologickom múzeu. Teda úprimne - zas až tak veľa toho tu v porovnaní s inými múzeami, ktoré som v Grécku navštívila (a že ich bolo), nemajú, ale kým sme to všetko prelúštili, ubehli skoro dve hodiny. Zamestnanci múzea, ktorí hrali výraznú presilovku, sa občas chodili uistiť, že ešte žijeme.
Toto je tabuľka doktora špecialistu, ak si dobre pamätám, tak bol oftalmológ.
Toto sú dve rôzne stvárnenia Herakla s kožou uloveného némejského leva. Mne sa páči viac ten prvý, druhý je akýsi unavený. Zas na druhú stranu - uloviť takého leva musí byť poriadna fuška, a to ešte potom s tou kožou išiel peši do Mykén.
Na tejto fotografii mozaiky je bohyňa Artemis. Zdá sa vám divne oblečená? Šaty jej prirobili až o pár rokov neskôr kresťania, aby nemali hriech, ak by sa pozerali na taký hanbatý obrázok.
Tak ešte pár exponátov a potom poďme ďalej.
Keď sme už pri múzeu, skočíme si pozrieť neďaleký rímsky most. Je to vraj najzachovalejší dvojoblúkový most v celom Grécku. To si už fakt neviem predstaviť, v akom stave sú tie menej zachovalé, však uvidíte o chvíľu.
Zatiaľ sa ešte len plahočíme pod horúcim slnkom. Nakoniec ho nájdeme, ale smola. Je za plotom, na bráne zámok a nikde nič o nejakých otváracích hodinách. Sklamane ho fotíme cez oká v pletive alebo ponad plot, ale fotky sú nič moc, tak sa ideme vrátiť do mesta.
Zo susedného domu nám máva babička a s úsmevom nám otvára bráničku do svojho dvora. Hovorí "pano, pano", čomu rozumiem aj ja, znamená to "hore, hore", lebo keby chcela, aby sme išli dole, hovorila by "kato, kato". Tak za ňou ideme na taký balkónik či terasku a sme nadšení, aký budeme mať perfektný výhľad, prikladám foťák k oku, ale babička nás vedie stále ďalej, až prídeme na druhý koniec dvora k ďalšej bráničke, otvorí ju a hop - sme pri moste, máme ho celý pre seba a môžeme si ho fotiť z akého uhla chceme.
Keď si porobíme pár záberov - zas až tak veľa sa urobiť nedá, sú to fakt len dva oblúky - babičke chceme za jej ochotu a láskavosť dať aspoň euro, však keby tu bola pokladňa, tiež by sme radi zaplatili. Odmieta. Namiesto toho nás usadí na verandičke pred domom, donesie taniere a nakrájaný melón a ponúka nás. Popritom sa rozprávame. Pravdupovediac, to "pano, pano" bolo prvé, ale aj posledné, čo som jej rozumela, ale na Viktorku sa počas jej erazmáckeho päťmesačného pobytu niečo nalepilo a tak sa dozvieme, že jej vnuk študoval medicínu v Československu - pani Česko a Slovensko veľmi nerozlišuje - a vnučka momentálne študuje v Izraeli. Ukazuje nám ich fotky. Žije sama. Nepáči sa jej korona a nosenie rúšok. "Ti na kánume?" teda "čo narobíme?" hovorí s úsmevom.
Chce nám dať aj zmrzlinu, ale s vďakou odmietame. Nechceme zneužívať jej pohostinnosť a aj keď je nám tu dobre, je najvyšší čas vybrať sa opäť do horúcich ulíc.
Priamo v centre na kopci sa nachádza hrad. Dá sa k nemu dostať po schodoch, ktoré vidieť už od mora.
Keď som tu bola vo februári, stáli na nich obrovské figúry, ktoré lákali na tradičný karneval, ktorý je najväčším karnevalom v Grécku. Tento rok bol kvôli koronavírusu oficiálne zrušený, ale ľudia si urobili neoficiálny sprievod.
Hrad sme si pozreli vo februári. Je zo šiesteho storočia nášho letopočtu a teraz sme ho videli takto.
Vo februári sme si nestihli pozrieť rímsky odeon, tak to napravíme teraz.
Je starší ako Odeon Heroda Attika na aténskej Akropole a je aj menší. Hoci pochádza z prvej polovice 2. storočia pred naším letopočtom, nevyzerá veľmi staro, pretože prešiel dôkladnou rekonštrukciou.
A ešte jedna rímska pamiatka, starý štadión.
Za necelých päť dní môjho pobytu v Patre viac nestíhame, ale v meste a okolí je toho ešte dosť. Napríklad chrám svätého Ondreja - druhý najväčší pravoslávny chrám na Balkáne, v ktorom opatrujú relikviu, hlavu mučeníka Ondreja, ktorého v Patrase ukrižovali. Jeho pozostatky sa po takmer dvoch tisícročiach vrátili tam, kde sa jeho život skončil.
Patras nie je typická turistická destinácia, ale je tu fajn. Pláže sú vyhovujúce, voda priezračne čistá. Je tu množstvo reštaurácií a typická grécka atmosféra hlavne večer, keď ľudia posedávajú v tavernách a kaviarňach alebo len tak na lavičkách v meste či na schodoch.
Všetko pekné sa raz skončí, skončil sa aj môj pobyt v Patrase. Treba nasadnúť do autobusu, prejsť cez Korintský prieplav na pevninu, v Aténach vzlietnuť a zamávať na rozlúčku.
Tento rok som Grécko zažila trochu inak ako obyčajne, ale neľutujem. A už teraz sa teším na Grécko 2021.
