V piatok poobede nastupujeme v Žiline na vlak do poľského Zwardoňa. Je plný študentov, ktorí sa vracajú zo škôl domov a každou kysuckou zastávkou ich ubúda. V Zwardoni vystupujeme už len my.
Hneď prestupujeme na vlak do Katovíc. Ten sa naopak každou zastávkou zahusťuje. Pribúdajú rodiny s deťmi, čo sa vracajú z turistiky, aj turisti sólisti. Včera bol v Poľsku sviatok Božieho tela, teda voľný deň, tak si asi ľudia urobili predĺžené víkendy.
Pred ôsmou večer prichádzame do Katovíc. Od mojej poslednej návštevy stanica prešla rekonštrukciou a teraz vyzerá celkom k svetu.
Kupujeme si "bilet turystyczny", ktorý vyjde na 18,50 eur a ktorým sa odteraz až do pondelka môžeme presúvať IC vlakmi po krajine, ako len chceme. Platí, aj keď som ho blbo vypísala.
Náš cieľ je Swinoujscie na hraniciach s Nemeckom. Po ôsmej opúšťame Katovice a nasledujúcich 12 hodín strávime vo vlaku.
V kupé s nami je len jeden mladík s veľkým ruksakom, turistickými paličkami a smradľavými topánkami. Teda to si myslí asi on, lebo sa vyzuje, vymení si ponožky a topánky nechá ohľaduplne na chodbe. O jedenástej si otvorí paštétu a naje sa, o polnoci vytiahne tlakomer a meria si tlak, o jednej niekomu zavolá a najviac ma poteší o druhej, kedy vystúpi. Teda nie že by mi až tak prekážal, ale môcť sa natiahnúť v noci na celé sedadlo je na nezaplatenie. Akurát pri každej stanici tŕpnem, či k nám nepristúpi niekto s miestenkami. Obávam sa zbytočne, až do Swinoujscia sme v kupé sami.
Ráno prechádzame cez Štetín. Vyzerá nádherne aj z vlaku, čo sa o väčšine miest povedať nedá, určite by stál za návštevu. Jeho história je pestrá a odráža sa aj na architektúre. Už sedemdesiat rokov je opäť poľský. Najskôr sme aj uvažovali, že tu pár hodín pobudneme, potom sme sa rozhodli svoj pobyt pri mori neskracovať a tak pokračujeme ešte dve hodiny ďalej.
Po ôsmej sme v cieli našej cesty, v meste Swinoujscie. Od roku 1945 tu Poľsko končí - prípadne začína, podľa toho, z ktorej strany to beriete. Jeho názov neznamená Zátoku svíň, ale ústie rieky Swiny. Po nemecky sa volá Swinemünde. Nachádza sa na troch väčších a 41 malých ostrovoch. Medzi ostrovmi premáva trajekt, ktorý je pre peších zdarma.
Medzi č estnými občanmi Swinoujscia sa nachádza nacistický vodca Adolf Hitler aj komunistický politik Wladyslav Gomulka.
Najskôr si pozrieme dve pevnosti z devätnásteho storočia. Táto sa volá Anjelská, pretože bola vybudovaná podľa Anjelského hradu v Ríme.
Pozreli sme si ju aj zvnútra. Povedala by som, že za dve eurá vstupného nič moc, najviac ma upútal obchod so suvenírmi. Ináč je to tu dosť chaotické, nedorobené - v niektorých miestnostiach sú staré exponáty, v ďalších výrobky miestnych umelcov alebo fotografie, v jednej starý nábytok a niektoré sú také, aké asi ostali po úteku Nemcov pred sedemdesiatimi rokmi. Z vyhliadkovej terasy na vrchu nevidieť takmer nič, lebo okolité stromy sú vyššie.
O pár metrov ďalej je Západná pevnosť.
Bola postavená na obranu prístavu pred nepriateľskými lodiami a po vojne tu až do roku 1962 boli sovietski námorníci. Vedľa sa chystá nejaká akcia - muži vo vojenských uniformách pripravujú na ohni jedlo, k tomu púšťajú vojnové pesničky, sú tu vedrá s vodou označené ako voda pre kone a po ceste sem prichádzajú jazdci na koňoch v nejakých divných háboch.
Za riekou oproti sa nachádza ďalšia pevnosť a maják.
A ešte jeden maják pridám, nech nie som škrob. Hore ostali písmená nemeckých názvov svetových strán - vľavo vidieť "West", vpravo "Ost".
Vraciame sa do mesta. A kohože tu nestretneme? Móric Beňovský tu má svoju ulicu.
Na námestí je výstava fotografií Swinoujscia z roku 1911 a vedľa súčasná podoba odfotená z rovnakého miesta. Je to veľmi zaujímavé, niektoré objekty sa takmer nezmenili, len ľudia a dopravné prostriedky sú iné.
Ideme na vláčik, ktorý odtiaľto premáva do nemeckého Stralsundu. Nám však stačí dve zastávky vzdialený Ahlbeck. Na prvej zastávke nastupuje množstvo Nemcov s igelitkami, ktorí si boli lacno nakúpiť na poľských trhoch.
Po pár minútach vystupujeme na stanici v Ahlbecku.
V meste je množstvo penziónov už na prvý pohľad dobre prosperujúcich.
Aj teraz je tu veľa ľudí. Pláž je čistá s jemným bielym pieskom, nechýbajú tradičné koše na opaľovanie. Voda má 14 °C, takže miesta na kúpanie je dosť. Keď sme sa sem už trepali takú diaľku, zatnem zuby a vleziem tam aspoň po pás. Je tu naozaj príjemne, tak si to pár hodín užívame.
Je sobota a tak sa na pláži sem-tam objavia aj novomanželia s fotografkami a spoločne sa pokúšajú vytvoriť niečo originálne do svadobného albumu..
V diaľke vidieť prístav Swinoujscia a keď nastal čas návratu, rozhodli sme sa tam vrátiť pešo po promenáde, ktorá je so svojimi dvanástimi kilometrami vraj najdlhšia v Európe. Polovica patrí peším, druhá cyklistom. V Ahlbecku aj v Swinoujscii je niekoľko požičovní bicyklov, ktoré teraz svištia okolo nás. Niektoré majú vpredu košík, v ktorom sedí psík, iné za sebou ťahajú vozík s dieťaťom alebo si tam majiteľ vezie svojho psieho miláčika. Sú aj tandemove pre dospelých, ale aj kombinované pre dospelého a dieťa. Vezú sa páriky, skupiny mladých, celé rodiny, ale najviac cyklistov je staršieho veku. Promenádu lemujú dvojjazyčné náučné tabule o faune, flóre a geológii tohto kraja.
Asi po hodine prichádzame na hranicu. Ešte sú tu na pamiatku pozostatky po niekdajších hraniciach - kus pooraného poľa a drôtené oplotenie. Teraz je na hranici len pamätník a hraničné stĺpy.
Po takomto bezhraničnom svete som túžila v mladosti, keď som sa cestou z Devínskej Kobyly pozerala na rakúske dedinky, počula som tam štekať psy a kikiríkať kohúty - boli tak blízko a predsa nedosiahnuteľné. Alebo neskôr, keď sme s manželom a deťmi počas výletu do Hrčavy prekročili o niekoľko metrov poľskú hranicu a užívali si pocit malého víťazstva, až kým nás pohraničiari nenasmerovali správnym smerom so slovným komentárom, v ktorom sa spomínal trestný čin nedovoleného prekračovania štátnej hranice. Takže napriek môjmu kritickému názoru na Európsku úniu ju ešte úplne nezatracujem.
V Swinoujscii si ešte chvíľu poležíme na pláži a najeme sa, potom nastúpime na trajekt a vraciame sa na železničnú stanicu.
Už v čakárni vidím, že spiatočná cesta nebude veľmi príjemná, vlak je takmer vypredaný. Slabinou týchto vlakov je osemmiestne kupé, tak ako to kedysi bývalo aj u nás. A pri ôsmich ľuďoch na človeka pripadá veľmi malý priestor na príjemný spánok. Napokon je nás v kupé "len" sedem, ale moc rozťahovať sa nemôžem a tak ráno vystupujem v Katoviciach dolámaná a nevyspatá. Máme tu hodinu času, tak sa naraňajkujeme v pekárničke na pešej zóne a potom nastupujeme na vlak do Zwardoňa.
Cesta trvá asi tri hodiny, vlak je takmer prázdny. V Zwardoni sme o trištvrte na jednu. Na Slovensko práve teraz nič nejde a čakať sa nám nechce, preto ešte raz využijeme Schengen a prejdeme peši cez kopček do Skalitého, kde počkáme na autobus a potom sa už vezieme po trase Čadca - Žilina domov.
Na záver vám ponúkam vyúčtovanie nášho výletu:
Žilina - Skalité: 2,33 €
Skalité - Zwardoň: 1 €
Zwardoň - Katovice: 5 €
Katowice - Swinoujscie a späť: 18,5 € (v cene je však neobmedzené cestovanie poľskými diaľkovými vlakmi od piatka večera do pondelka rána)
Swinoujscie - Ahlbeck: 2,5 € (naspäť do Poľska peši)
Katowice - Zwardoň: 4,25 € (vikendová zľava)
Skalité - Čadca: 1,20 €
Čadca - Žilina: 1,50 €
Spolu 36,28 € (bez zachádzky do Nemecka 33,78 €)
P.S. Aj na tento víkend meteorológovia predpovedajú horúčavy.
