Na autobusovej stanici sa rozlúčime aj s taxikárom, ktorý nás vozil počas nášho pobytu v Čiernej Hore. Navrhoval nám síce, že by nás do Rožaje zaviezol, ale cena by bola trikrát vyššia ako nás to vyjde autobusom.
V čakárni sa s nami dáva do reči staršia žena, pôvodom Egypťanka, ktorá cestuje do Podgorice na letisko čakať priateľa. Dlhé roky bola vydatá za Holanďana a po jeho smrti zostala žiť v Rotterdame. Je šťastná, že unikla z prostredia, v ktorom by bola odsúdená každoročne plodiť a rodiť deti. Túto časť svojho rozprávania v angličtine - "in - out - in - out" - doprevádza takou názornou gestikuláciou, že by som jej určite rozumela aj keby hovorila jazykom kopti.
Keď náš taxikár prechádza okolo a zbadá novú korisť, zacíti príležitosť a spustí svoje zaklínadlo "Žabjak". Egypťanka sa na neho rozkričí, rukou urobí okolo nás kruh a káže mu nepribližovať sa. Zastávame sa ho, ale veľmi to nepomáha - žena neznáša týchto "stupid people who do not speak English". Tvárim sa teda veľmi múdro, aby som ju nesklamala. Pomohlo, sme jej sympatickí a Jakuba oslovuje "my friend". Myslela si, že som jeho manželka, pretože vraj vyzerám veľmi mlado, čo ma celkom pobavilo. Jakuba už asi menej, deťom sa zdajú rodičia odjakživa strašne starí.
Egyptskej priateľke pomôžeme usadiť sa do správneho autobusu a zažehnáme tým niekoľko konfliktov, ktoré pri jej empatii voči miestnemu obyvateľstvu reálne hrozia, vymeníme si adresy a ideme každý svojou cestou.
Nasledujúcu hodinu a pol prechádzame nádherným krajom, aký som už dávno nevidela. Všade naokolo sú lesy, množstvo tmavých smrekov, podľa ktorých asi dostala Čierna Hora svoje meno, aj keď v bedekri píšu, že je to podľa čiernych borovíc. Na obed prichádzame do mesta Rožaje, ktoré leží pri hraniciach s Kosovom.
Dve hodiny čakania využijeme na návštevu internetu, kde si ešte raz narýchlo čítam Samov článok o problémoch so srbskými pohraničiarmi, aby sme vedeli, čo môžeme čakať. Neujde mi ani čerstvá správa o krachu SkyEurope, ktorá znamená, že môj plánovaný balkánský triplet bude o jeden plet kratší.
Po týchto optimistických správach nasadáme do autobusu smerujúceho do kosovského Peja. Cesta pokračuje nádherným krajom vo výške dvetisíc metrov. Na hraniciach nie sú žiadne problémy, pohraničiari oboch štátov len pokukajú doklady a neobťažujú sa s ich pečiatkovaním. Po hodine a pol sme v cieli.
Hneď sa zháňame po nejakom ubytovaní. Vkročíme do jednej z cestovných kancelárií, kde nám ochotná pani zoženie z ulice dvoch chalanov, ktorí nás dovedú k hotelu Jusaj. Nie je to síce nič moc, ale za 10 eur na osobu a noc ani zázraky nečakáme a sme radi, že sa môžeme hneď zložiť.
Z lustra si už niekto kúsok odniesol, vzhľad skrine napovedá, že toho zažila naozaj dosť a keď si Jakub do strčí nabíjačku do zásuvky, nebezpečne to v nej zaiskrí.
Zašlú slávu štyroch hviezdičiek pripomínajú už len obliečky s vyšitým názvom hotela.
V kúpeľni kvapká z nádržky voda a pretože podlaha je nejako neštandardne vyspádovaná, vytvára tu večnú mláku. Ukazujeme to šéfovi, aby s tým niečo urobil. Uznanlivo pokýva hlavou, povie "moment" a o chvíľu sa vráti s uterákom, ktorým máme dlážku vytierať. Ako bonus prináša jeden pár šľapiek, aby sme nemuseli stúpať po mokrom bosou nohou.
Neprišli sme však do Kosova len preto, aby sme si užívali pohodlie hotelovej izby, a tak sa už o chvíľu vezieme autobusom do neďalekého Dečani, kde za mestom stojí mužský pravoslávny kláštor zo 14. storočia. Z pochopiteľných dôvodov je pod ochranou KFOR. Naše pasy ostali na recepcii hotela, ale Jakub má pri sebe občiansky preukaz a zaručí sa aj za mňa. Službukonajúcej talianskej hliadke asi pripadáme dôveryhodní a tak nás po chvíľke vypočúvania vpúšťajú.
Trochu sa tu pomotáme, pofotíme a odchádzame práve vtedy, keď jeden mních s kapucou na hlave oblečený celý v čiernom obchádza kostol zaliaty poslednými lúčmi slnka a klopkaním malého drievka o veľké brvno zvoláva bratov k večernej modlitbe. My sa vraciame do Peja vytrieť kúpeľňovú dlážku nášho štvorhviezdičkového hotela.
S pojmom Peja som sa prvýkrát stretla vlani v Prištine, keď som v tamojšej reštaurácii zapila výborný guláš rovnomenným pivom, ktoré sa tu vyrába. Je to malé mesto obkolesené vyše dvojtisícovými vrchmi. V srbštine sa nazýva Peč - jednou zo zaujímavostí, ktorú som si počas cestovania Kosovom všimla, boli dvojjazyčné tabule s názvami obcí. Miestami sa však vášne vybúrili a srbský názov bol zastriekaný.
Ulice sú chaotické a dosť rozkopané, pretože ako všade v Kosove, aj tu sa stavia ostošesť. Sú plné kaviarní, v ktorých ponúkajú pekné a chutné zákusky a hotové prekrásne torty s rôznymi námetmi ako napríklad labutie jazero s labuťami alebo futbalový štadión s hráčmi. Kaviarne sa striedajú s množstvom pánskych holičstiev a dámskych kaderníctiev a tieto zas s rôznymi pekárňami a čevapčičiarňami.
Starší ujčekovia nosia čierne nohavice a čiernu vestičku na bielej košeli a na hlave majú okrúhle vlnené čiapočky. Medzi mladíkmi frčia čierne tričká s rôznymi obrázkami a nagélované vlasy a dievčiny vyzerajú ako ich rovesníčky kdekoľvek v Európe. Všetci sú štíhli a takmer nikto nenosí okuliare. Dievčatá sa pri stretnutí a lúčení bozkávajú na líca - vítali sa tak napríklad kamarátky pred školou. Žiaci niektorých škôl nosia uniformy, v tomto ročnom období sú to tričká s emblémom školy.
Súčasnosti bolo dosť, tak aspoň jeden záber z histórie a môžeme ísť spať.
Ráno sa podobne ako domáci najeme v malej kaviarničke so stoličkami na ulici a odchádzame na autobusovú stanicu, odkiaľ chodia autobusy do Prizrenu.
Kedysi v stredoveku bol hlavným mestom Srbska a je asi nakrajším kosovským mestom. Nielen že mi to povedal minulý rok kuchár v už spomínanej prištinskej reštaurácii a tvrdí to Lonely Planet, ale aj mne osobne sa Prizren páči viac ako Peja, Priština, Gjakova a Dečani. Na rozdiel od nich má Prizren tradičné centrum s pešou zónou a námestie s pitnou fontánou. Príjemnú atmosféru vytvára rieka s mostami a nad mestom vidieť zvyšky hradu.
Ľudia sú tu milí, poniektorí sa vyzvedajú odkiaľ sme. Pýtam sa dvoch dievčat, kde je v meste internet. Snaživo mi odpovedajú po anglicky. Majú síce problém s výrazmi vľavo a vpravo, ale sú zlaté a pri rozlúčke ma hladkajú po ruke.
Možno sa doma budú chváliť svojím zážitkom tak, ako som sa chválila v sedemdesiatych rokoch ja, keď sme v Žiline s kamarátom ochotne vliezli do auta s americkou poznávacou značkou, aby sme ho bezpečne vyviedli z víru veľkomesta. V aute sedeli nejakí rodáci žijúci v Chicagu, ktorí nám za pomoc ponúkli 20 korún. Zachovali sme si svoj čistý charakter a nevzali sme si odmenu ani keď ju zvýšili na päť dolárov.
Vyberieme sa na hrad. Cestou nahor prechádzame okolo zničených domov, ktoré patrili Srbom.
Z hradu už tiež veľa neostalo.
Ale výhľad z neho je pekný. Mesto máme ako na dlani.
Ulice, mešity aj kostol.
Stačí však otočiť hlavu o 180 stupňov, mesto zmizne a ocitneme sa v panensky čistej prírode.
Po zostupe do mesta ešte skočíme do internetovej kaviarne a zanecháme na nete svoje súradnice. Potom je čas na spiatočnú cestu.
Ráno sme cestou do Prizrenu prechádzali mesto Gjakova. Hovorím Jakubovi, že odtiaľ bol Shkelzen, novinár, s ktorým som sa stretla pred siedmimi rokmi v Kyjeve a ktorému som venovala jeden z mojich prvých článkov.
Odvtedy som o ňom nepočula, pamätám si len, že robil v miestnom rádiu Gjakova. Jakub navrhuje, aby sme sa teda teraz v Gjakove zastavili. Môžeme skúsiť nájsť aspoň to rádio, ak ešte vôbec existuje - veď aj u nás z trojice slovenských rádií, ktoré boli v roku 2002 pozvané do Kyjeva, vysiela už iba naše.
Jasné, súhlasím všetkými desiatimi, sama som na to myslela. Len mi ten nápad pripadal strašne uletený na to, aby som sa ho odvážila predložiť.
Je niečo po piatej popoludní, keď kráčame jednou z gjakovských ulíc. Na realizáciu nášho zámeru máme približne hodinu, lebo musíme stihnúť posledný autobus do Peja. Pred obchodom s textilom stojí predavačka a zvedavo si nás obzerá. Pýtame sa na rádio. Ukazuje rukou cestu a aby sme zodpovedali na nevyslovenú otázku, ktorá sa jej zračí v tvári, hovorím "Shkelzen Saraqini". Predavačkina tvár sa rozjasní, opakuje "Saračini, Saračini" a mne to znie ako "teplo, teplo!" kedysi dávno, keď sme hrali zima teplo a hľadali poschovávané veci.
Skúšame s ňou komunikovať po anglicky aj po nemecky, ona zakontruje taliančinou, takže sa nedá nič robiť a nakoniec skončíme pri srbštine. Shkelzena pozná, mal by byť v Paláci kultúry. Zatiaľ to ide nad očakávanie dobre.
V Paláci kultúry nájdeme sídlo rádia. Dvere sú síce zamknuté, ale teraz snáď necúvneme. Klopte a bude vám otvorené, hovorí biblia a ja dodávam - v rádiu Gjakova môžete aj zazvoniť, funguje to rovnako. Prichádza mladík, ktorému po anglicky hovoríme, že hľadáme Shkelzena Saraqini, ale akosi nechápe. Potom si Jakub všimne nástenku s fotkami spred niekoľkých rokov. Pod jednou je napísané Shkelzenove meno, tak ukáže rukou a hovorí, že to je on.
Vtedy to mladíkovi zapne a hovorí "Saračini". S miernym oneskorením to zapne aj mne - po siedmich rokoch mi dôjde, že "q" sa v tomto prípade číta ako "č".
Teplejšie, teplejšie!
Mladík odchádza a po chvíli sa vracia. Hovorí, že Shkelzen tu teraz nie je, ale o pätnásť minút príde.
Horúco, horí! Prichádza Shkelzen, poriadne prekvapený. Pozýva nás na kávu, ale čas nedovolí. Tak sa len chvíľu porozprávame na chodníku pred rádiom. Už štyri roky tam nepracuje, venuje sa archeológii. Pohovoríme o nedávnej vojne, o súčasnosti, na záver sa odfotíme a rozlúčime.
Naša kosovská Pošta pre teba bez poštára a posuvnej steny skončila úspešne a ja som rada, že mi občas vyjdú aj tie najuletenejšie nápady.
Vraciame sa do Peja, kde strávime poslednú noc. Zajtra opustíme Kosovo a presunieme sa do Macedónska.
Natën e mirë, Kosovë.
Dokončenie nabudúce.
