Emhádečkou a prímestským autobusom sa vezieme von z mesta. Vonku sa začína zmešitovávať a aj podľa pristupujúcich pasažierov je jasné, že prechádzame krajom, v ktorom má prevahu albánske etnikum.
Vystupujeme pri jazere Treska. Vlastne to ani jazero veľmi nie je, skôr akýsi veľký bazén v areáli, ktorý má svoje lepšie časy už za sebou. Reštaurácie a sociálne zariadenia sú poničené a zamknuté, vo WC tečie voda z prasknutého potrubia a tabuľa informuje o zákaze kúpania, čo ma teda osobne vôbec nemrzí, pretože nemám chuť deliť sa o plaveckú dráhu so žabami.
Ako paródia v tomto prostredí pôsobia umelé zavlažovače kropiace trávnik, aj tri ženy, ktoré idú v sprievode vedúceho a vedrami a handrami kamsi čosi upratovať.
Sprevádzaní hlasným rozlúčkovým kŕkaním žiab opúšťame športovorekreačné stredisko a pokračujeme ďalej pešo k nášmu cieľu, k rokline Matka v horách, ktoré vidíme na obzore.
Prechádzame cez albánske dediny s hrdo sa vypínajúcimi minaretmi, množstvom malých reštaurácií, kaviarní a obchodov s potravinami.
Stretávame sa s ľuďmi, aj s ich politickými názormi.
Okolo obeda konečne prichádzame k rieke Treska, pri ktorej piknikujú albánske rodiny.
"Mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína..."
Adaptácia známej Sládkovičovej básne v podaní obyvateľov neďalekého Glumova.
Z mosta do hlbočiny medzi obrovskými balvanmi skáču chalani ako vystrihnutí z Gombíkovej vojny. Radšej sa na to nepozerám.
Po obede v reštaurácii navštívime neďaleký ženský kláštor Bohorodičky. Je tu božský kľud a ticho, len keď prídeme trochu bližšie, počujeme slová modlitby, ktorú polohlasne odriekajú matka s dcérou sediace na lavičke pod stromom.
Chvíľu pobudneme na tomto ostrove pokoja schovanom medzi horami a potom sa vyberáme ďalej. V okolí je ešte najmenej päť ďalších kláštorov, ale najbližší je vysoko v kopcoch hodinu odtiaľto a ostatné ešte vyššie a ďalej. Chvíľku sa aj predierame bujnou vegetáciou hľadajúc kláštor sv. Nikolu, ktorý tam kdesi podľa ukazovateľa má byť, ale keď sa po tretíkrát napichnem na pichľavý ker a navyše zmizne aj posledný náznak chodníčka, dávame si spiatočku. Uspokojíme sa " len" s kostolom zo 14. storočia pri priehrade Matka.
Trochu sa ešte zmáčame v Treske a potom sa vraciame do víru veľkomesta.
Skopje má asi pol milióna obyvateľov a bohatú históriu počnúc zakladajúcimi Ilýrmi cez Slovanov a Turkov, no zachovalo sa tu toho, žiaľ, málo, pretože zemetrasenie z júna 1963 zničilo takmer všetko. Pamiatku tejto katastrofy pripomína okrem pamätníka v parku aj polozborená budova bývalej železničnej stanice s hodinami, ktoré sa zastavili v okamihu tragédie.
Potom za pomoci celej Juhoslávie Skopje vystavali nanovo, o čom svedčí zachovaný citát vtedajšieho prezidenta Tita na dome za budovou stanice, ako aj bilbordy, ktoré boli v meste umiestnené pri príležitosti nedávneho 45. výročia smutnej udalosti a vyjadrujú vďaku za pomoc a solidaritu.
Napriek tomuto nešťastiu sa zachovali aj niektoré staré veci. Ponad rieku Vardan sa klenie kamenný most vybudovaný za sultána Murada v 15. storočí.
Nad mestom sa vypína opevnenie, z ktorého je výhľad na všetky strany.
Neďaleko je stará štvrť s množstvom rôznych burekčíc, grilov, pekární, cukrární, kaviarní, obchodíkov so zlatom a vlastne so všetkým možným, s dielňami krajčírov, obuvníkov, zámočníkov, s holičstvami aj veľkým trhoviskom.
Trochu ma prekvapilo, že o siedmej všetky obchody zatvárajú a táto časť mesta sa postupne vyprázdňuje. Len muži pred mešitou si umývajú nohy a chystajú sa k večernej modlitbe, na ktorú ich zvoláva spev muezína.
Na všetko tu dohliada Skanderberg na svojom koni.
Azda najslávnejšia rodáčka je matka Tereza. Jej socha je v novej časti mesta. V ohrade napravo stavajú charitný dom, ktorý bude niesť jej meno.
Kým staré mesto sa pomaly ukladá na spánok, na pravej strane to práve ožíva. Po vysvietených uliciach korzuje množstvo ľudí, stovky ďalších sedia v reštauráciách, ktoré lemujú vardarské nábrežie.
Múry a dlažba vyžarujú naakumulované teplo, ani v noci teplota neklesá veľmi pod tridsiatku.
Pomaličky sa lúčime s mestom a krajinou, v ktorej sme strávili niekoľko krásnych dní. S krajinou, ktorá pre spory so susedom nárokujúcim si jej meno tak ako Slovensko obchodnú značku plesnivého syra, je oficiálne označovaná skratkou FYROM. S krajinou, ktorej najslávnejšia rodáčka bola albánskej národosti a vlastne ani Alexander Macedónsky nebol Macedónec.
Lúčime sa s Macedónskom, s krajinou, ktorá je v úzadí turistického záujmu.
Napriek tomu som sa tu cítila veľmi dobre. Vlastne - asi práve preto.
