Prešlo päť mesiacov a my dnes ideme trochu ďalej ako minule. Naším víkendovým cieľom je hlavné mesto Ukrajiny, Kyjev.
Na obed prestupujeme v Čiernej nad Tisou do vláčiku smer Čop. Urobíme si spoločnú selfie, zaktualizujem svoj fejsbúkový status, vypnem mobilné dáta a som pripravená na otvorenie tohtoročnej cestovateľskej sezóny.
Vo vláčiku nás cestuje päť. Celkom dosť, párkrát sa nám už stalo, že sme išli sami.
Pasové a colné odbavenie prebieha hladko ako vždy. Pri východe z miestnosti čakajú taxikári a veksláci. Meníme po dvadsať eur, kurz je 1:28. Viem, že v Kyjeve bude o čosi lepší, ale aj v Čope potrebujú ľudia z niečoho žiť a či dostanem o hrivnu viac alebo menej ma až tak veľmi netrápi.
Aj tak sú tu ceny na naše pomery smiešne. Veď napríklad cesta v lôžkovom vozni z Čopu do Kyjeva vrátane zapožičania posteľnej bielizne a uteráka vychádza na desať eur. A ešte sú k tomu dva čaje zdarma.
S Jakubom chodievame plackartným. To sú vagóny, v ktorých bdie, spí, jedáva a o spoločný vzduch a dve WC sa delí 54 cestujúcich. Cena lístka do Kyjeva je v tomto prípade okolo šesť eur. Barborku však predstava plackartného veľmi nenadchla a tak sme sa pleskli po vrecku.
Podvečer zaľahneme na svoje lôžka a vezieme sa v ústrety novým zážitkom. Na cestu som si vzala poviedky Michaila Bulgakova. Trochu som sa bála, či ich pochopím, pretože pred desiatimi rokmi som sa márne pokúšala pochopiť jeho Majstra a Margarétu, ktorá je vysoko hodnotená. Po tom, ako som počas prvých 40 strán nepochopila, o čom to akože vlastne má byť, som knihu zavrela s presvedčením, že s Bulgakovom si nie sme súdení.
Tieto poviedky z rokov 1923-1925 ma však dobre pobavili, takýto humor môžem. Asi to so mnou predsa len nebude až také zlé.
V noci spím ako zarezaná a zobudím sa ako upečená. V kupé je horúco. Postupne som zo seba zhodila deku, potom plachtu a najradšej by som sa zlienila. Občas pripomeniem Barborke, že v plackartnom by bolo určite chladnejšie.
Ráno sme v Kyjeve. Nepotrebné veci nechávame v úschovni a ideme sa naraňajkovať. Najeme sa v Puzatej chate, čo je sieť rýchleho občerstvenia v ukrajinskom národnom duchu. Nachádza sa na opačnej strane stanice, kde sme sa ocitli vďaka môjmu skvelému orientačnému zmyslu. Ale najesť sa tu dá výborne, za raňajky pozostávajúce z kyjevských kotliet, varenikov (varené pirohy plnené mäsom), dranikov (zemiakové placky), volského oka a šalátu sme zaplatili spolu okolo štyroch eur. Je tu útulne, aj keď dosť plno, čisté WC, a podarilo sa mi chytiť nejakú wifinu, tak skontrolujem, koľko lajkov má naša včerajšia fotka z Čiernej nad Tisou a pridám novú s raňajkami, nech sa o nás doma neboja.
Keď si takto uspokojíme svoje telesné aj duševné potreby, môžeme sa vybrať spoznávať Kyjev.
Barborka si spísala zoznam vecí, čo tu chce vidieť, je ich dvanásť. To vychádza zhruba jedna na hodinu, takže máme čo robiť, aby sme postíhali.
Hneď pri stanici počujeme z amplióna lákanie na exkurziu po meste. Ideme sa opýtať, čo to obnáša. Vyzerá to tak, že polovicu zoznamu vyškrtáme počas dvoch hodín jej trvania. Odchádza sa o pár minút minibusom. Vnútri je už veselá partia. Bavia sa po rusky, ale sú to Ukrajinci z rôznych kútov krajiny. Prevahu majú ženy, mužov možno spočítať na prstoch jednej ruky.
"Vy naš fotograf?" pýta sa jeden pri pohľade na Olympus, čo sa mi hompáľa na krku.
"Chočete sdelať fotografiju?", pýtam sa na oplátku mysliac si, že žartuje.
O pár minút vidím, že si ma len pomýlil so skutočnou fotografkou, ktorej sa na krku hompáľa Nikon a ktorá dokumentuje celú exkurziu a jej účastníkov.
"Eto vaša dočka?" pýta sa ďalej zhovorčivý pán.
"Da", odpovedám.
"Kakaja ona krasivaja", hovorí a ja s obavami čakám pokračovanie.
Spomínam na podobnú situáciu spred dvadsiatich rokov. Viezli sme sa takto v autobuse niekde medzi Eilatom a Mŕtvym morom so skupinou ruských prisťahovalcov.
"Kakaja u vas krasivaja dočka", polichotil nám jeden z nich. Potešili sme sa. Dovtedy, kým pán nepredniesol pokračovanie:
"Ona ne pochoža ni na papu, ni na mamu" (Nepodobá sa ani na otca, ani na mamu).
Dotešili sme sa.
Dnešné pokračovanie sa však počúva príjemnejšie:
"Vsja mama!" (Celá mama).
Autobus sa pohne. Krútime sa ulicami Kyjeva, pričom sprievodca neustále rýchlo rozpráva, aby stihol okomentovať všetko, okolo čoho práve ideme. V jednej vete spomenie aspoň štyri mená, šesť rokov a osem ďalších dôležitých údajov, takže môj simultánny preklad Barborke je veľmi stručný, najčastejšie že čosi je napravo a čosi naľavo a je to veľmi dôležité, ale neviem, prečo.
Stojíme len na dvoch miestach. Najskôr pred Sofijským soborom, čo je najstarší kyjevský chrám. Kdesi v jeho útrobách je pochovaný knieža Jaroslav I. Múdry, ktorý pred tisíc rokmi významne rozšíril územie Kyjevskej Rusi a dal postaviť v Kyjeve okrem chrámu svätej Sofie ešte štyristo ďalších.
Škrtáme prvú položku.
Druhýkrát stojíme vo Floryvskom ženskom kláštore.
Kedysi tu žilo osemsto mníšok, dnes len asi tristo. Majú tu krajčírsku dielňu a dielňu, v ktorej píšu ikony. Môžeme si kúpiť obrazové publikácie a sväté obrázky a jedna mníška dáva akési pomazanie na čelo. Ľudia na to stoja v rade, ale zas my nemusíme mať všetko. Radšej si obzeráme okolie. Na stene jednej budovy je namaľovaný veľký obraz. Okoloidúca mníška nás nabáda, aby sme sa pri ňom odfotili, je vraj zázračný a pomáha, "štoby nožki chorošo begali".
Poslúchnem ju, však prednedávnom mi diagnostikovali gonartrózu druhého stupňa a predpísali rehabilitácie. Tak nech nôžky dobre behajú, keby náhodou rezonancia a parafín nezabrali.
Potom sa ešte chvíľu premávame minibusom v rôznych častiach Kyjeva a na Chreščatyku sa nechávame vysadiť. Tam si odškrtneme hneď dve položky - Chreščatyk a Majdan Nezaležnosti.
Spomínam Barborke, že neďaleko sa nachádza CUM - Centraľnyj Univermag, niečo na spôsob našich starých Priorov s ľudovými zákazníkmi a cenami. Kedysi pred šestnástimi rokmi som ho navštívila. Eskalátor bol pokazený, o čom informovala zavesená tabuľka. Ak by náhodou niekto nevedel čítať, povedala by mu to zamestnankyňa - babka sediaca na stoličke.
Dnes sú eskalátory celkom iné, fungujú spoľahlivo, ceduľku ani babku netreba. Cestou čítame nápisy Trussardi, Pierre Cardin, Lancôme a podobné známe značky. Ani sa tu so svojimi vetrovkami a ruksakom veľmi nehodíme, väčšina návštevníčok má na sebe nutrie, norky, soboly alebo líšky - neviem, zoológia nie je mojou silnou stránkou. Tak jediné dve veci, čo tu využijeme, sú WC a voľná wifi. Kvitujem, že k raňajkovej fotke pribudlo 22 lajkov a dve ponuky na stretnutie od členov kyjevského družobného fotoklubu.
Vlezieme do metra a vezieme sa jednu stanicu na Poštové námestie (Poštova plošča). Tu sa nachádza ďalšia položka Barborkinho zoznamu, funikuler, čiže lanovka.
Za tri hrivny, čo je asi desať centov, sa vyvezieme hore.
Pokocháme sa výhľadom na Kyjev a Dneper a urobíme niekoľko záberov chrámu svätého Ondreja.
V polovici osemnásteho storočia ho postavil taliansky architekt Rastrelli, ktorý je autorom Zimného Paláca v Petrohrade.
Pod chrámom majú rozložené svoje diela miestni maliari.
Od chrámu vedie smerom dole kľukatá ulica Andrijivskyj uzvyz. Je pomenovaná na počesť svätého Ondreja, ktorý tadiaľto podľa legendy vyniesol na kopec kríž. Dnes ju lemujú stánky s ručne robenými suvenírmi, rôznymi častiami vojenských uniforiem, odznakmi, protiputinovskými magnetkami a podobnými suvenírmi.
Cesta je dosť strmá a šmykľavá, ale vďaka fotke z floryvského kláštora nôžky zatiaľ dobre behajú.
V dolnej časti ulice je socha Michaila Bulgakova a dom, v ktorom býval. Práve jeho poviedky som si čítala včera pred spaním. Dočítala som sa aj to, čo napísal v roku 1923 o Kyjeve, nechám si to ako záverečnú bodku.
Andrijivskyj uzvyz ústí na Kontraktové námestie (Kontraktova plošča). V tunajšej prevádzke Puzatej chaty si dáme boršč a soljanku. WC je tu len na stojáka, ale čisté, a bez problémov sa pripojím na wifi vedľajšej Unicredit banky. Raňajkovej fotke pribudlo ďalších dvadsať lajkov.
Najedené a trochu zohriate ideme odškrtávať ďalšie položky zoznamu.
Metrom sa odvezieme na stanicu Petrivka, kde má byť blší trh. Nie je tu nič.
Možno sme prišli neskoro a predávajúci pozbierali svoje poklady a išli sa zohriať do tepla svojich domovov. Prípadne sa im už konečne podarilo predať všetky tie veci, ktoré vyzerajú ako pozbierané na smetisku - škatuľky liekov, ktoré expirovali ešte v minulom storočí, ľavá topánka, niekoľko hrdzavých klincov, staré rodinné fotografie. Možno sa predalo už aj to červené šliapacie autíčko, ktoré som videla pred štyrmi rokmi a ktoré tu bolo ešte minulý rok na jeseň.
Najsprávnejšia možnosť bude tá, že sme to proste nenašli.
Nevadí, ideme ďalej, čaká nás Kyjevo-pečerská Lavra, najposvätnejšie miesto krajiny založené pred viac ako tisíc rokmi už spomínaným Jaroslavom Múdrym.
Veriacich do areálu púšťajú zadarmo, lebo zvony práve ohlasujú bohoslužby. Nás však posielajú do pokladne kúpiť si vstupenky. Nič drahé, necelé euro na osobu. Za foťák však chcú takmer desať. Na mobil si vraj môžeme fotiť zadarmo, tak volíme túto možnosť. Aj tak sa tu nemienime dlho zdržiavať, doba pokročila, rýchlo sa stmieva a v zozname čaká ešte zopár nevybavených položiek.
Podľa Lonely Planet je na Lavru potrebné mať minimálne pol dňa. Nehrozí, urobíme len pár cvakov, aj tak sú všetky tie kostoly na jedno brdo. Toto je Uspenský.
Nabudúce si to možno vychutnáme aj s fotoaparátom a s tými mumifikovanými mníchmi, čo ležia v jaskyniach.
Lavra odfajknutá, ideme ďalej. Už toho veľa nepostíhame. Cestou naďabíme na pamätník hladomoru. V tridsiatych rokoch minulého storočia prebehla násilná kolektivizácia a výsledkom bol hladomor, ktorý si vyžiadal tri až päť miliónov obetí. Presné čísla sa už nikto nedozvie.
Pod pamätníkom sa spúšťajú deti na sánkach a za kopčekom vidieť kupoly chrámov Lavry.
Už potme dorazíme na najhlbšiu stanicu metra na svete - Arsenaľna.
Pokúsim sa ju zdokumentovať tak, ako všetky naše dnešné ciele.
"Ukáž, ako si to odfotila", hovorí Barborka.
Ukazujem jej to na displeji. Vidím, že o moju fotku sa zaujíma aj mladík, čo k nám prišiel neviem odkiaľ, tak ju ukážem aj jemu. Lenže jeho nezaujíma to, ako sa mi podarilo umelecky stvárniť tú obrovskú hĺbku. Nie, on mi káže fotku vymazať.
Po tom, čo tak urobím, spokojne odkráča.
Špióni odhalení, Ukrajina zachránená.
Ak si myslíte, že so mnou vybabral, tak to nie, aj Barborka fotila a tak sa môžete pozrieť. Eskalátor ako na hocijakej inej stanici, lenže dlhší a k tomu dvojúrovňový. Nič moc - opäť sa vo mne ozvala Ezopova líška.
Potom sa už odvezieme len na železničnú stanicu. Navečeriame sa tam, kde sme chceli pôvodne raňajkovať, v zariadeni Droba oproti východu zo stanice. Ak môžem poradiť, v Puzatej chate majú väčší výber a trochu nižšie ceny, zato wifi je lepšia v Drobe.
Celkovo je Kyjev uspokojivo zwifinovaný, všade sa dá niečo chytiť, možno aj nejaký vírus k tomu, ale zatiaľ mi z účtu našťastie nič nezmizlo.
Kyjevský výlet končíme so skóre 9:12, tri položky sme nestihli - Zlaté vráta, televíznu vežu a tú tretiu som už zabudla. Podľa môjho fitness náramku sme urobili 24430 krokov a peši prešli 16,8 kilometrov, tak môžeme s pocitom dobre vykonanej práce vytiahnuť batohy z úschovne a nasadnúť do vlaku, ktorý nás čoskoro ukolíše svojím pravidelným rytmom.
Ráno obdivujeme krásu našej obľúbenej Podkarpatskej Rusi a ja ľutujem, že som včera večer neumyla aspoň kúsok okna, aby som tú krásu mohla aj odfotiť. Tak aspoň vybehneme von počas dvadsaťminútovej zastávky vo Volovci.
Naobedujeme sa v Užhorode, skontrolujeme, či tu ešte stále stojí chrám Krista Spasiteľa a hotel Zakarpatja a večeriame už v Žiline.
Záverečnú bodku za mňa urobí Michail Bulgakov, ktorý v roku 1923 napísal:
"Kyjev je mesto krásne a šťastné, trblieta sa v slnku a šírošíry Dneper mu leží pri nohách.
Po vrave vojnových rokov ho ovládla nesmierna úľava. A pokoj.
Cítim tu však záchvevy nového života. Budú postavené nové domy a ulice opäť ožijú. Nad riekou, ktorú miloval Gogoľ, sa znovu zaskvie kráľovské mesto."
(Citovaný text je z knihy Michail Bulgakov - O prospěšnosti alkoholismu, str. 88, ktorú vydalo nakladateľstvo Pistorius & Olšanská v roku 2010)
