Všade vidieť upratovacie čaty v reflexných vestách vyzbrojené prútenými metlami. Prečo to tak nie je aj u nás? Aha, zabudla som, my máme demokraciu, nemôžeme nútiť ľudí, aby si svoje sociálne dávky museli odpracovať.



Batožinu nechávame na stanici a nastupujeme do vlaku Minsk - Vilnius. Cesta do litovskej metropoly trvá dve a pol hodiny, vlak je plný. Bieloruská pasová kontrola je v pohode, máme síce dvojvstupové vízum, ale pre istotu sa ešte dvakrát opýtame, či nás pustia aj naspäť, veď nám v Minsku ostali batohy. Litovská kontrola sa odohráva po vystúpení z vlaku vo Vilniuse. Bez čakania prejdeme koridorom určeným pre občanov EÚ. Ako fajn je byť v klube vyvolených, a to už ani nespomínam správne zakrivené uhorky, dokonale zregulované vysávače a to, že namiesto rumu pijeme um.
Z vlaku mierime na autobusovú stanicu a o chvíľu sa už vezieme do dvadsaťpäť kilometrov vzdialeného mesta Trakai. Patrilo k prvým litovským vojenským pevnostiam. Toto sú zvyšky Polostrovného hradu z 15. storočia.


Najznámejšou litovskou pamiatkou a národným symbolom je ostrovný hrad dokončený za panovania Vytautasa Veľkého na prelome 14. a 15. storočia.

Vytautas pozval do Trakai judaistickú sektu Karaimov, ktorí pochádzali z Krymu. Boli to potomkovia Chazarov hovoriaci turkickými jazykmi a tvorili Vytautasovu elitnú vojenskú jednotku. Dnes ich v Trakai žije už asi len sto. Bývajú v drevených domoch, ktoré majú na prízemí tri okná - podľa ústnej tradície je jedno pre Boha, jedno pre majiteľa a jedno pre Vytautasa.

Prenajali sme si bicykle a hodinu sa vozíme po Trakai. Je nedeľné popoludnie, každý Litovčan mal na dnes rovnaký program ako my, a tak sa tu motáme medzi davom, hodina ubehne príliš rýchlo a ak nechceme platiť ďalších 3,50 eur, musíme sa ponáhľať bicykle vrátiť.
Práve nám ide autobus do Vilniusu, takže len vymeníme dopravné prostriedky a plynulo pokračujeme ďalej. Po necelej hodinke sme opäť v stolici Litvy. Aj tu poškuľujeme po bicykloch - sú pekné, oranžové s veľkými košíkmi - no ich požičiavanie vyzerá dosť komplikovane. Je to samoobslužný systém a najskôr si treba stiahnuť aplikáciu do mobilu a získať PIN. Ale prešpekulované je to určite dobre, stanovištia sú na rôznych miestach a ľudia si bicykle berú a odkladajú tak, ako im to vyhovuje.
Vilnius je historicky dobre zachované mesto s množstvom kostolov. Najväčšia je katedrála, ktorá vyzerá "ako kríženec gréckeho chrámu a poľského občianskeho divadla", ako sa pred sto rokmi vyjadril nemecký spisovateľ Döblin.


V tejto kaplnke by mal byť pochovaný svätý Kazimír, patrón Litvy, a pod jeho truhlou má byť obraz z roku 1520, na ktorom má namaľované tri ruky, pričom nikto netuší, prečo tomu tak je. Ja som ten obraz nenašla, z čoho vyplýva, že pravdepodobne som nenašla ani tú správnu kaplnku. Alebo že obraz poslali na reklamáciu, prípadne že si to v bedekri Rough Guides vymysleli.

Pred katedrálou je socha kniežaťa Gediminasa, ktorý založil Vilnius. Bol to starý otec už spomínaného Vytautasa, ktorý dokončil v Trakai hrad a pozval do Litvy Karaimov. Gediminas bol v týchto končinách na love, na chvíľu si zdriemol a snívalo sa mu o zavýjajúcom vlkovi. Kňaz mu to vysvetlil tak, že ja by som to vôbec nepochopila, ale Gediminas našťastie áno. Založil tu osadu a všetci žili šťastne až kým nepomreli.

A tu je pár ďalších kostolov. Napríklad kostol svätej Anny, ktorý je najvýznamnejšou litovskou gotickou pamiatkou. Tak veľmi sa páčil Napoleonovi, že ho chcel odviezť so sebou do Paríža. Asi sa mu to nepodarilo, lebo v Paríži som ho nikde nevidela.
Za kostolom svätej Anny je vpravo vidieť kostol svätej Bernardíny.

Kostol svätého Kazimíra (to je ten s tromi rukami), pôvodne jezuitský, neskôr pravoslávny, po druhej svetovej vojne slúžil ako múzeum ateizmu, v súčasnosti opäť katolícky

A toto je pravoslávny Pjatnický kostol. V ňom bol údajne pokrstený africký otrok Hannibal, ktorého dostal do daru od tureckého sultána Peter Veľký, a ktorý bol starým otcom Alexandra Sergejeviča Puškina.

Vybehneme na kopec, na ktorom stojí hrad. Z toho pôvodného z 10. storočia veľa neostalo, vlastne len Gediminasova (to je ten s tým vlkom) veža, ale aj tá je už po prestavbe.


Je odtiaľto pekný výhľad, teda až na tie paneláky vzadu, tak sa teda pozrite aj vy.


Pokocháme sa panorámou Vilniusu a pomaly sa vraciame na stanicu. Na krivoľakých starobylých uličkách je množstvo kaviarní a obchodov s jantárovými šperkami. Príjemné mesto s bohatou históriou, jeho dokonale vychutnanie by si však vyžadovalo aspoň pár dní.


Tabuľky na domoch informujú, že tu bývali slávni ľudia. V tomto dome konkrétne poľský spisovateľ Adam Mickiewicz.

A v tomto zas francúzsky spisovateľ Stendhal.

Naozaj veľmi príjemné mesto. Len tá reč! Ale s ruštinou sa tu dá dobre dorozumieť, aj jedálne lístky sú i v ruštine. V staničnom bufete sa dobre, i keď vôbec nie lacno, najeme. Potom už len nasadnúť na vlak a môžeme sa vrátiť do Minska.
Ani na spiatočnej ceste nie sú na hranici problémy, čo znamená, že sa večer zas stretneme so svojimi batohmi. Vlak je opäť plný ľudí rôzneho veku. Staršia pani oproti pletie na okrúhlych ihliciach škaredý obrovský pulóver z chlpatej melírovanej vlny, ale keď ju to baví, nech si to užije, však ho nakoniec nemusí nosiť, môže ním niekoho obšťastniť.
Študenti behajú prstami po svojich tabletoch, mamička s neposedným synom neúnavne opakuje cestu z jedného konca vagóna na druhý.
Nakoniec sa všetci dočkáme. Žena odloží ihlice, skontroluje, či jej náhodou neušlo očko a pulóver s vlnou odloží do igelitky. Študenti si zbalia tablety a spolu s mamičkou a synom úspešne vystoja rad pred WC. A to už nás víta Minsk.
Vyberáme si batohy z úschovne a čakáme na vlak, ktorý nás zavezie do ďalšej etapy našej bieloruskej cesty, do druhého najväčšieho mesta Gomeľ.