... Kefalovu pomstu (román pre čitateľov od 9 rokov) a ušila som si tri nové tričká.
Takto dokonale vybavená som spolu s Viktorkou nasadla v piatok ráno do vlaku a po dvanástich hodinách sme po kótach Žilina - Bratislava - Schwechat dorazili do cieľa.
Ešte na letisku sme si kúpili trojdňové lístky na MHD, ktoré platia aj na cestu na letisko a späť. Stoja 20 eur a myslím, že nebudeme škodovať, veď len z letiska do centra to vyjde na 9 eur. Trochu sme zapochybovali, keď sme na stanici metra Megaro Moussikis videli plagáty oznamujúce časovo neohraničený štrajk a hneď po tom, ako sme vyšli von, spustila sa na vchode mreža.
Ubytovanie máme v centre, podľa bookingu máme šťastie, lebo býva väčšinou obsadené. Pán domáci je príjemný, izba zhruba zodpovedá cene, ale však to je jedno, neprišli sme pod Akropolu, aby sme sa zašívali vnútri.
Preto hneď ideme do mesta na námestie Monastiraki, čo je moja srdcovka. Tu to žije, otvorené sú všetky reštaurácie, bary a taverny a nad tým všetkým svieti Akropola. Rýchlo zhltneme souvlaki a ponáhľame sa domov, pretože na metro sa spoliehať nemôžeme a autobusy premávajú len do pol dvanástej. Však sme len začali, všetko je ešte pred nami.
Zobudíme sa do krásnej soboty, 25. marca, a to je v Grécku najväčší štátny sviatok - Deň nezávislosti. Je to plus mínus deň, kedy v roku 1821 povstali Gréci proti Osmanskej ríši a začali vojnu za nezávislosť. V tento deň sa oslavuje aj náboženský sviatok Zvestovania Pána.
Spolu s davom ľudí kráčame na námestie Syntagma, kde sme si už včera všimli pripravené tribúny pre najvyšších predstaviteľov štátu, ktorí budú s tisíckami Aténčanov sledovať vojenskú prehliadku. Potlačili sme svoj vrodený pacifizmus, na dôkaz vlastenectva sme si kúpili grécku vlajku a našli sme si priestor zhruba pol metra štvorcového.
Takto sa tlačili tí na druhej strane ulice, my sme na tom neboli o nič lepšie.
Počas nasledujúcich dvoch hodín pozeráme rôzne tanky, obrnené vozidlá, peršingy, rakety stredného doletu, stíhačky, vrtuľníky, vojenské kapely a oddiely, čaty či roty, hoplitov či čo to je, proste vojakov so zbraňami, v hasičských oblekoch, s plutvami v ruke a všelijakých iných, ktorí pochodujú, spievajú, deklamujú a kričia. Prekvapilo ma, koľko bolo medzi nimi žien.
Za poslednými pochodujúcimi sa k sprievodu pripájajú prizerajúci a takto ide dav až na námestie Omonia. Tam sa všetci snažia napchať do súprav metra, ktoré začína opäť premávať.
Napcháme sa aj my a vezieme sa spoznávať časti Atén, ktoré sme ešte nenavštívili.
Najskôr si pozrieme starú štvrť Anafiotika a naobedujeme sa tam. Pre dnešný deň je typické jedlo menom bakaliaros skordalia, čo je vyprážaná treska s cesnakovým pyré a so zemiakmi. Je to veľmi chutné.
Potom sa vyberáme na pahorok Filopappos. Vidieť odtiaľto krásne Akropolu a navyše bez húfov turistov, pretože vzhľadom na dnešný sviatok sú takmer všetky pamiatky a múzeá zatvorené.
Aj karyatídy, ktoré držia strechu Erechteionu, sa dajú odtiaľto pekne vidieť.
O to viac ľudí sa vyštveralo na Areopág a sem. Na vrchole tohto pahorka, ktorý sa nazýva aj pahorkom múz, je Filopappov monument. Je to hrobka rímskeho vojvodcu Gaia Julia Filopappa, ktorý mal dobrý vzťah k Aténam.
Ďalší pahorok v blízkosti sa volá Pnyx a v antickom Grécku to bolo čosi ako Speakers Corner v Hyde Parku, akurát tam možno nemohol prednášať hocijaký blbec. Kto chcel niečo povedať svojim spoluobčanom, vystúpil na schody a rečnil. Takto sa to robilo za čias hrdinu knihy Brány do Atén od autora Conna Igguldena, ktorú som spomínala na začiatku. Vtedy pred 2500 rokmi rečnili hlavne o tom, ako Atény ubrániť pred perzským kráľom Xerxesom.
"Pahorok Pnyx sa vypínal nad údolím, v strede ktorého ležala agora, a bol obkolesený schodiskom takým širokým, že na ňom mohli sedieť tisíce ľudí a počúvať rečníkov." (str. 101)
Ani odtiaľto nie je pohľad na Akropolu na zahodenie.
A je to toho v okolí viac, napríklad Sokratovo väzenie. Ale vraj tu ten úbohý muž nikdy netrpel, určite si vychutnával domácu pohodu v láskyplnom vzťahu s Xantipou.
Na každom kroku sú nejaké pozostatky starých čias, zopár je ich vystavených aj na stanici metra Monastiraki.
Deň ukončujeme na najvyššom bode mesta, na vrchu Lykavittos, vo výške 277 m n.m. Vyvezieme sa lanovkou, ale aj výšľap k jej stanici mi dal poriadne zabrať. Čakáme na západ slnka a spolu s nami davy ďalších, takže si už pol hodinu strážime svoje miestečko, aby nám ho nikto nevyfúkol.
Urobíme sériu totožných fotiek a potom sa zvezieme dole, však na dnes stačilo, a ako hovorievala moja obľúbená Scarlett O´Harová - aj zajtra je deň.
Keď sme plánovali aténsky výlet, pod vplyvom spomínaného románu som navrhovala Viktorke, že by sme si mohli zájsť peši na Maratón. Však hlavný hrdina Xantippos opisuje, ako išli v septembri 490 pred naším letopočtom z Atén bojovať proti Peržanom a cestu v plnej zbroji a s oštepmi zmákli za päť hodín. Potom mi došlo, že to je TEN Maratón, ktorý sa beží 42 kilometrov, podľa vzdialenosti, ktorú ubehol Feidipides ako svoju poslednú v živote.
Za päť hodín by sme to teda určite nedali, ale aj o tom, že to dali Aténčania, pochybujem. Neviem, či sa len Xantippos nevyťahoval alebo mu išli zle hodinky, prípadne našiel nejakú skratku. Veď on aj z Pirea do Atén dobehol - vraj - za pol hodiny a to nebol najmladší a mal dochrámané koleno. My sme síce z Pirea išli pred dvoma rokmi do Atén tiež pol hodiny, ale metrom.
Takže peší výlet do Maratónu mi neprešiel, zato sa v nedeľu vyberáme autobusom na mys Sounion. Stoja tam zvyšky Poseidonovho chrámu a ležia zvyšky iných chrámov.
Cesta tam trvá hodinu a pol a vedie po pobreží. Vidíme pláže a slniacich sa ľudí. V batohu si nesieme plavky, tak ani nezávidíme.
Dávno pred tým, ako v piatom storočí pred naším letopočtom postavili chrám, stala sa tu tragédia. Grécke báje spomínajú, že na tomto mieste ukončil svoj život skokom do mora aténsky kráľ Aigeus. Jeho syn Tézeus zabil na Kréte Minotaura a podľa dohody mal pri plavbe domov na znak úspechu svojej misie vytiahnuť biele plachty. Mládenec však na to zabudol a keď kráľ Aigeus videl prichádzať loď s čiernymi plachtami, pomyslel na najhoršie a namiesto toho, aby hodinku - dve počkal a presvedčil sa, ako sa veci majú, vrhol sa do mora a zahynul. Na druhú stranu - raz by aj tak umrel a takto sa po ňom aspoň volá more - Egejské.
Z Poseidonovho chrámu ostalo len pár stĺpov, ale vyzerá impozantne.
Horšie na tom je chrám bohyne Atény, z ktorého ostalo len pár kameňov.
V tejto ročnej dobe je všetko zelené a rozkvitnuté.
Keď to tu všetko dôkladne pofotíme, ideme sa aj my vrhnúť do mora. Tiež na to treba trocha odvahy, lebo teplota vody je 15,2 °C. Ale keď zatnete zuby a chcete sa pochváliť fotkou na facebooku, tak to zvládnete.
Zaujímavé, že ma v posledných dňoch bolel chrbát a odkedy som mu dopriala desaťminútovú liečbu šokom, popravil sa. Škoda, že sme tu len tak krátko, možno by som sa domov vrátila aj mladšia a krajšia.
Ale čas nepostojí, dokonca nás dnes kvôli prechodu na letný čas o hodinu obral, a tak zanecháme letné radovánky.
Odchádzame sa prezliecť do krovia v blízkosti úzkeho chodníčka vedúceho pod chrám. Balansovanie na jednej nohe mi nejde, tak si sadnem na zem a keď som hotová, hrabem sa po štyroch do vztyku. V tom okamihu sa objaví skupinka turistov a s účasťou sa pýtajú, či som si pri páde neublížila. Nie, neublížila, len som si naťahovala ponožky. Nepochybujem, že Xantippos by to zvládol elegantnejšie.
Potom ideme po asfaltke pol hodiny na miesto s údajne najkrajším pohľadom na chrám. Nech sa páči - tu je, aby ste tam nemuseli chodiť aj vy.
A vraj je tu aj najkrajší západ slnka v Grécku, ale to už neposúdime, lebo autobus odchádza dve hodiny pred ním. A navyše - keď sme boli na Santorini, tak hovorili, že najkrajší západ slnka je tam.
Cesta späť trvá o hodinu dlhšie, lebo je nedeľa večer a všetci Aténčania sa vracajú pod Akropolu. Ale pretože v tomto meste sa žije dlho do noci, postíhame ešte aj večeru na Monastiraki. Vychutnávame si choriatiki, čiže grécky šalát, sme v srdci mesta, okolo nás prúdia davy ľudí a nad nami svieti Akropola.
Tento okamih pridávam ku všetkým mojim predošlým krásnym cestovateľským spomienkam a už teraz sa teším na tie, ktoré ma vo svete čakajú.
