Na stole nás čakajú výdatné raňajky. Všetko je domáce - syr, vajcia, dva druhy marmelád aj maslo. Domáca pani zavčas rána stihla upiecť chlieb a chačapurí - placky plnené syrom - a uvariť nejakú obilnú kašu. Okrem toho nám zohnala odvoz do hlavného mesta Svaneti, do Mestie. Asi ani moc dlho nezháňala, peniaze ostanú v rodine. Do Mestie nás za 50 lari (20 eur) odvezie jej manžel. Na rozlúčku nás vybozkáva a my sľubujeme, že ešte niekedy prídeme.
Do Mestie je to niečo vyše dvadsať kilometrov, takže po polhodine cesty zaujímavou krajinou s vysokými vrchmi v oblakoch a s týčiacimi sa vežami pri domoch sme na mieste.
Ubytovanie máme opäť v hosteli "výnimočná hodnota za skvelú cenu", volá sa Nino Ratiani. Ubytovanie stojí 60 lari na noc pre dvoch vrátane raňajok, čo je na jedného asi 12 eur. Je to tu trochu komfortnejšie ako v Mazeri, nechýba teplo ani wifi, na druhú stranu tu nie je taká rodinná atmosféra a je tu dosť rušno - hotový Babylon. Vedľa nás býva skupinka Poliakov, ktorých najfrekventovanejším slovom je "kurwa". Dúfam, že to neznamená nič vulgárne, a už vôbec nechápem, prečo som si v tom okamihu spomenula na českého prezidenta.
Sú tu aj Francúzi a Nemci a určite aj ďalšie národy, lebo hostel má tri poschodia, na každom šesť izieb a vyzerá byť plný.
V duchu smútime za počasím, na ktoré sme včera nadávali. Chvíľu dúfame, že sa to zlepší, potom sa rozhodneme počasiu ukázať, že s nami nevybabre.
Medzi nami - vybabralo.
Hodinu dažďa prečkáme v múzeu. Ale navštívte ho pokojne aj vtedy, keď nebude pršať, stojí za to.
Som prekvapená, akým bohatým duchovným životom sa tu žilo od nepamäti. Vidíme staré grécke drachmy, mince môjho favorita Alexandra Veľkého aj kráľovnej Tamar zo stredoveku. Obdivujeme maľby staré tisíc rokov a ja osobitne závidím krásne písmo tým, čo prepisovali náboženské knihy.
Trochu mi to upravilo názor na divoké kaukazské kmene tráviace svoje životy nepretržitým bojom so svojimi susedmi.
Aj keď pacifistami asi tiež neboli, o čom svedčí kolekcia zbraní v múzeu aj stredoveké veže pri každom dome, vďaka ktorým asi nevítali cudzincov len chlebom a soľou.
V múzeu je skupinka českých a slovenských študentov nejakého umeleckého smeru. Sedia na zemi v oddelení stredovekých malieb, dievčatá aj chlapci s dlhými vlasmi zopnutými do copov, a zapisujú si do bločkov, čo im hovorí ich profesorka. Práve položila otázku: "Čo si myslíte, že je hodnotnejšie - maľby alebo tepané obrázky?" Niektorí zo študentov sú za maľby, iní za tepané obrazy.
Neviem, ako to nakoniec dopadlo, lebo sme sa medzitým presunuli do ďalšej miestnosti. Podľa mňa je ťažšie tepať ako maľovať, pri tepaní by som asi prišla o prsty. I keď je dosť možné, že pri maľovaní by som si zas štetcom vypichla oko.
Vonku stále prší, občas trochu slabšie, ale veľmi príjemné to nie je ani na pohľad. Snažíme sa teda chodiť medzi kvapkami, ale nedarí sa. Našťastie nie sme z cukru.
Obed si dáme v jednej z kaviarní v centre mesta. Majú tu celkom slušný výber a dobré ceny. Akurát je tu nejaká školská výprava hlučnej pubertálnej mládeže a tak sa dosť načakáme. Z toho dôvodu sme prepásli mimoriadnu, približne pol minúty trvajúcu udalosť, kedy na chvíľu vyšlo spoza mrakov slnko. Ale aspoň si tu môžeme kúpiť lístky na maršrutku, ktorou sa zajtra prepravíme do Zugdidi.
Keď vyjdeme von, zas leje a tak nám neostáva nič iné, len sa opäť pokúšať chodiť pomedzi kvapkami a vežami.
V jednej uličke je malá drevená búdka, v nej sedí malá babka a predáva balíčky svanetskej soli. Je to taká zmes korenia, ktorá dodáva jedlám tú správnu chuť. Babka hovorí, že soli, ktoré predávajú v obchodoch, obsahujú len cesnak a petržlenovú vnať a vydržia voňať len pár dní. Jej zmes je tvorená bylinkami, ktoré nazbierala v lese a vydrží celý rok. Ona si život bez svanetskej soli nevie ani predstaviť.
Tak sa teda zásobíme niekoľkými balíčkami a dúfame, že táto kúpa dá nášmu životu nový smer.
Keď máme pocit, že sme už videli všetky veže, vraciame sa do hostela. Utešujem sa tým, že vybehnem von po zotmení, keď budú pekne nasvietené, a porobím fotky. Však pre tento účel vlečiem z domu malý statív. Máš ho vidieť! Leje ako za Noeho čias. No dobre, vtedy si tú potopu ľudia zaslúžili, lebo boli zlí. Lenže čo ja?! Čo som komu urobila?!
Ale inak by som celkom pristala vliezť teraz do nejakej archy a po čase zakotviť na vrchole Araratu. Len čo by som robila so všetkou tou zverou, čo by sa mi tam nasáčkovala?
A tak jedinú nočnú fotku - nič moc - urobím z okna našej izby a to ešte môžem byť vďačná za to, že máme takýto výhľad. Päť ďalších izieb na našom poschodí má okná situované úplne blbo, čo sa fotenia pamiatok týka.
Večera je o siedmej a oplatí si ju doobjednať. Polievka, dusené kuracie stehná, rôzne šaláty, pirohy plnené mäsom, zeleninová pizza a samozrejme chlieb, čaj alebo káva a voda.
Prisadne si k nám sympatický bradatý mladík a prihovorí sa nám po rusky. Pochádza z Berlína, ale študoval v Moskve. Práve skončil v jednom zamestnaní a do ďalšieho nastupuje až v januári a tak je tri mesiace na cestách. Po Gruzínsku ide do Tadžikistanu, Kazachstanu a svoje putovanie ukončí v Číne. Cestuje sám, rád spoznáva nových ľudí. Lákajú ho podobné krajiny ako nás, Západ mu pripadá málo zaujímavý. Hovorí nám o návšteve Náhorného Karabachu a my jemu o Abcházsku a Južnom Osetsku, akurát, že nám sa do Osetska preniknúť nepodarilo, vrátili nás z hranice.
Hneď by som sa pripojila aspoň do toho Kazachstanu, tam vraj netreba víza, ale teraz to nejde, snáď to ešte niekedy v živote stihnem. Zaželáme si navzájom veľa šťastných ciest a rozlúčime sa.
Chvíľu si ešte v duchu premietam obrázky z dnešného upršaného dňa a potom za bubnovania dažďa zaspím.
Zajtra odtiaľto odchádzame do Zugdidi a ďalej - ešte presne nevieme, kam. Uvidíme. A vy tiež.
