„Narodil som sa v Turecku, bol som biskupom, obdarúval som chudobných. Keď som bol starý, zomrel som a pochovali ma“, a vyjavené deti sa ho báli viac, ako čerta.
Po mnohých ďalších rokoch sme sa s Viktorkou vybrali pozrieť, kde ho to pochovali. A našli sme dokonca krypty dvoch svätých Mikulášov. Ale poďme pekne od začiatku.
Devätnásťeurové letenky nás nenechali chladnými a tak sme presne týždeň po návrate z Cypru odleteli do Bari. Ubytovanie máme hneď pri železničnej stanici a hneď po prílete ideme spoznávať túto časť Talianska, ktorá sa nazýva Apúlia.
Keď si zložíme batohy a ochutnáme prvé orecchiette – typické cestoviny pre tento kraj v tvare ušiek, ideme preskúmať Bari.
Je to celkom veľké mesto, ale najkrajšie sú staré štvrte s úzkymi uličkami vydláždenými kameňmi v tieni vysokých starých domov, palácov a kostolov, ktoré ožívajú najmä podvečer.
Jedným z kostolov je kostol sv. Mikuláša, kde je tento obľúbenec detí pochovaný po tom, ako jeho telo, ktoré sedemsto rokov odpočívalo v rodnej Myre, ukradli námorníci z Bari.
Uložený je dole v krypte, ktorú práve počas našej návštevy okupuje nejaká skupina či sekta českých tínedžerov s kňazom a robia si tam bohoslužby. Vyzerá to dosť divne, ale možno to tak má byť, ja tieto nuansy duchovného života neovládam. Kňaz má položené ruky na hlavách dvoch dievčat a čosi spolu odriekavajú.
Čakáme takmer hodinu, kým odídu, ale im sa asi nechce, vždy to už vyzerá, že je koniec, podajú si ruky a potom začnú zas spievať, až ich nakoniec príde pourgovať kostolník a až potom sa zbalia a všetci ostatní si môžu urobiť zábery na Mikulášovu rakvu.
Takto možno vyzeral Mikuláš. Veľmi sa na našich bielobradých Mikulášov nepodobá, že?
Poprechádzame sa po uliciach. Aj na domoch je často vyobrazený Mikuláš, patrón mesta.
Po zotmení je mesto ešte tajomnejšie.
Ešte si nakúpime zásoby na zajtrajšie raňajky a zaľahneme spať, lebo od zajtra budeme vždy zavčasu vstávať, aby sme počas nasledujúcich troch dní toho stihli čo najviac.
Prvý deň sa vyberáme vlakom do ďalšieho prímorského mesta Trani. Vlaková doprava je na dobrej úrovni, vlaky chodia pomerne často. V niektorých vlakoch sa dajú nabíjať mobily, takže si nabíjačky berte so sebou. Nie je to však pravidlo, ani na stanici v čakárni taká možnosť nie je, ale zistili sme, že v čakárni autobusovej stanice za železnicou je niekoľko zásuviek, v ktorých si mobily nabijete tiež.
Lístky si kupujeme hlavne v automatoch. Je to celkom jednoduché a rýchle. A aj celkom lacné, napríklad z letiska do Bari stojí cesta 5.30 a do okolitých miest podobne.
Tak ale aby som sa vrátila, po hodine a pol sme v Trani. Mimochodom, vraj odtiaľto pochádza prvá právnička na svete. Je tu silná hmla, skoro nič nevidieť, ale má to zaujímavú atmosféru. Toto je prístav.
Na brehu rybári predávajú čestvé ryby – no čerstvé ako čerstvé, celkom dosť to tu smrdí, ale možno to práve tak smrdieť má.
Pred nami sa z hmly vynára katedrála sv. Mikuláša z konca 11. storočia.
Je zasvätená inému Mikulášovi – tento bol z Grécka a volali ho Pellegrino – pútnik. Jedného dňa, keď mal dvanásť rokov, z ničoho nič začal chodiť a všade kričať Kyrie Eleison. Gréci si mysleli, že sa zbláznil, matka ho na prevýchovu dala do kláštora, ale mníchom to jeho kričanie asi tiež poriadne liezlo na nervy a tak ho bili a zavreli do cely. Keďže kričal aj tam, tak ho hodili do mora a mysleli si, že budú mať pokoj. Ale z mora ho zachránil delfín a vyniesol ho na breh. Potom Mikuláš prešiel po hladine mora do Talianska a v Trani tiež chodil a kričal Kyrie Eleison, tak ho bili aj Taliani, až na následky zranení zomrel. Po jeho smrti sa stali viaceré zázraky a po štyroch rokoch ho vyhlásili za svätého. Toto je on.
Tu je pochovaný.
Za sedem eur môžete vyliezť na vežu. Mne sa nechce, Viktorka ide. Kým vyjde hore, hmla sa celkom rozplynie, ale aj tak sa toho nedá veľa odfotiť, lebo okno je zakryté sieťou a von sa vyjsť nedá.Tak ak chcete ušetriť nohy a sedem eur, nemusíte tam chodiť.
Vstup do kostola je síce bezplatný, ale na vaše peniaze striehne nielen žobrák pri vchode, ale aj rôzne vychytávky. Napríklad ak chcete vidieť pôvodné bronzové dvere z 12. storočia, hodíte do otvoru jednoeurovku a môžete sa na tie osvetlené dvere kukať tri minúty.
Nehodili sme nič, osobne som ešte nenašla dvere, na ktoré by som vydržala hľadieť celé tri minúty.
Neosvetlené vyzerajú takto:
Keď vyjdeme z kostola, je už jasno a teplo, tak si pozrieme to, čo nám hmla predtým zakrývala.
Kostol
Švábsky hrad
Prístav
Ešte navštívime starú synagógu, z ktorej je múzeum. Má mať otvorené do trinástej, je čosi po pol a slečna sa tvári, akoby nás chcela od jej návštevy odhovoriť. Nedáme sa odradiť, však normálne zaplatíme a pozrieť tých pár metrov štvorcových je zábava tak na desať minút.
Len čo po prehliadke vyjdeme von, vyjde aj slečna, zamkne a ide si užiť siestu o desať minút skôr, ako by mala. Siestu v tomto kraji striktne dodržiavajú, medzi jednou a piatou popoludní sú mestá ako po dopade neutrónovej bomby – všetko je na svojom mieste, len ľudia zmizli. Môžete sa tak akurát naobedovať, ale aj to len tak, aby ste zamestnancov neukrátili o ich právo na odpoludňajší odpočinok.
Pomedzi stoly počas vášho hodovania sa zvyknú prechádzať rôzni žobráci a personál to berie ako normálnu vec.
Keďže je do večera ďaleko, rozhodli sme sa zastaviť ešte v ďalšom prímorskom meste Molfetta. Je podobné ako Trani – prístav, veľký dóm, úzke ulice medzi vysokými domami.
Na nábreží pri prístave predávajú čerstvé ryby a rôzne morské potvory. Väčšina je ešte živá, plieskajú sa na stoloch, chcú vyliezť a vrátiť sa do vody. Ľudia si ich vyberajú rukami ako keď si kupujú rožky. Brrrr.
V Trani sme sa naobedovali, v Molfette by sme si rady dali olovrant. Vojdeme do jednej kaviarne, pýtame sa uja, čo tam postáva, či majú tiramisu. Vraj áno. Povie niečo žene a po pár minútach čakania pred nami na stolíku pristávajú dva taniere. Na každom sú štyri piškóty namočené v káve, posypané kakaom a na boku je nastriekaná šľahačka. Žiadny krém z mascarpone, nič, len štyri namočené piškóty a trochu šľahačky. Fejkové tiramisu, najdrahšie piškóty môjho života.
Na druhý deň meníme dopravný prostriedok. Autobusom sa vyberáme na výlet do mestečka Alberobello. Celá oblasť okolo je typická trullmi. Trullo je kamenný dom s kužeľovou strechou. V Alberobelle je ich okolo 1500. Niektoré sú ešte obývané, iné premenené na reštaurácie, kaviarne a obchody so suvenírmi. Je tu množstvo turistov, takže sa tu blbo fotí, stále niekto lezie do záberu. Najviac tu znie slovenčina, čeština a poľština.
Tento trullo sa volá Sovrano, je jediný poschodový a slúži ako múzeum.
Za 2,50 € si môžete pozrieť, ako tu bývali ľudia.
A ako sa tu natáčal film Casanova 70 s Marcellom Mastroianim.
Toto je trullo – kostol, ale ten nie je veľmi starý, postavili ho v minulom storočí.
Píše sa, že miestni stavali tieto domy preto, aby sa vyhli plateniu daní. Keď mali prísť výbercovia, strechy rozobrali a keď odišli, znova si ich poskladali. No neviem, ja by som asi radšej zaplatila dane, ako to stavať odznova.
Trullov tu majú teda 1500, ale otvorenú kaviareň hľadáme márne. Nakoniec sme niečo našli a tak sme si mohli dať pasticiotto s krémom a taliansku kávu, aby sme boli štýlové. Doma kávu nepijeme, takže sa až tak neorientujeme, ale keď som dostala v malej šáločke len tak zo dve-tri lyžičky nejakej čiernej tekutiny, Viktorka ma posielala opýtať sa, či mi nezabudli naliať kávu. Ale aspoň sa s tým dlho nezdržujeme a môžeme ísť ďalej.
Ak sa vám trulli (vraj sa to píše takto, s mäkkým „i“ v množnom čísle) páčia, môžete si nejaký kúpiť. Vo výklade realitnej kancelárie stojí najlacnejší 28 tisíc eur. Pravda, vyzerá, akoby ho po návšteve daňového pracovníka nevedeli opäť zložiť.
Späť sa vraciame vlakom. Lístky sme kúpili v trafike, lebo stanica sa rekonštruuje. Vlak je plný a nemá zásuvky na nabitie mobilov, preto si ich hneď po vystúpení v Bari ideme nabiť do autobusovej čakárne.
Asi hodinu sa rozhodujeme, kam sa vyberieme zajtra. Máme dva tipy – známu Materu a menej známu Gravinu, ktorú som videla v nejakej reporáži otitulkovanú ako „škaredšiu sestru Matery“. Uľútostilo sa nám škaredej sestry a napriek tomu, že predpoveď počasia je na zajtra priaznivejšia pre Materu, ideme do Graviny. Však predpovede počasia v poslednom čase aj tak vôbec nevychádzajú, možno žiaľbohu, možno vďakabohu, ako by povedal klasik.
Je pred nami posledný celý deň. Ráno si teda definitívne kúpime lístky do Graviny a po takmer dvoch hodinách sme na mieste.
Gravina je známa v poslednom čas hlavne mostom, z ktorého vo filme Nie je čas zomrieť skočil James Bond. Tu je – teda most. Pôvodne je zo sedemnásteho storočia, ale po zemetrasení v 1722 ho v roku 1750 prestavali na akvadukt.
Aby som sa vrátila k legendárnemu skoku Jamesa Bonda. Bol to neuveriteľný výkon. Ja teda bondovky vôbec nepoznám, ale túto časť som si pozrela niekoľkokrát. A viete, čo je najneuveriteľnejšie? Bond skočil z tohto mosta v Gravine, ako som už napísala. A teraz ten zázrak – skočil v Gravine rovno nadol a keď o nejakých 40 metrov doskočil, bol zrazu v tridsať kilometrov vzdialenej Matere. No nie je to obdivuhodné?
My z mosta nikam neskáčeme a teda ostávame v Gravine. Prejdeme na druhú stranu mosta, že urobíme nejaké pekné fotky, ale slnko je proti, vlastne doslova oproti nám, a tak sú fotky nič moc. Navyše krásnu panorámu mesta hyzdí vysoký žeriav.
Zaujímavosťou Graviny sú jaskynné obydlia ľudí, v ktorých bývali až do 50. rokov minulého storočia.
Do skaly mali vytesané nielen domy, ale aj obchody a kostoly.
Jeden taký priestranný bytík si pozrieme so sprievodkyňou. Pani ovláda okrem taliančiny len francúzštinu, a tak má na telefóne dcéru, ktorej vždy povie, čo nám chce ukázať a dcéra to potom prekladá do angličtiny. Občas sa signál stratí, keď sa zavŕtame hlbšie do jaskyne. Na úplne najspodnejšom poschodí bola kedysi pohanská svätyňa, ktorú vybudovali obyvatelia pôvodom z Kréty. O poschodie vyššie zas uprchlíci z Albánska zriadili kresťanskú svätyňu a úplne hore bolo obydlie obyvateľov súčasnej Graviny. Je tu všade zima a tma a tuším by som si radšej predsa poskladala nejaké trullo ako si takto ničiť oči pri večernom čítaní Boccaccia.
Samozrejme neobídeme múzeum. Je niečo vyše hodiny do siesty, ale miestna sprievodkyňa sa nás tiež niekoľkokrát pýta, či nám nebude prekážať, ak to prejdeme trochu rýchlejšie. Vôbec nám to nevadí, však aj tak nám ukazuje len obrazy ľudí, ktorých nepoznáme, ich odevy a nábytok, a nesmie sa tu fotiť. Už si myslíme, že sme vošli do nesprávneho múzea, ale potom sa dostaneme aj k lepším exponátom – staré antické vázy, mince, aj nejaké praveké pazúriky – teda nič také, že by sme z toho boli paf, ale predsa lepšie, ako pozerať obytné miestnosti miestnej honorácie spred dvoch storočí.
Nakoniec nás teta vezme dole a tam je to úplne najzaujímavejšie. Nachádzajú sa tu stredoveké fresky, ktoré sem boli prenesené z jaskynných kostolov. A tu sa napodiv fotiť môže. Zaujímavé.
Nakoniec sa musíme podpísať do knihy návštev, lebo muzejníci chcú prilákať viac turistov, ako tých 5000 ročne, čo tu mávajú. No ale to by museli byť trochu ústretovejší k turistom a nie ich eliminovať štvorhodinovou siestou.
Na ulici nás odchytí ujo a láka nás na prehliadku kostola vytesaného do skaly. Je to kostol sv. Basilia a oltár vysvätil miestny rodák, ktorý sa neskôr stal pápežom Benediktom XIII.
Sú tu aj kostoly, ktoré nie sú v podzemí. Najväčším je bazilika. Neboli sme dnu, lebo – ale to ste si už možno domysleli – bola siesta.
Naobedujeme sa v reštaurácii, ktorá je tiež vysekaná do skaly. Aj tu budú mať čoskoro siestu, čašník odchádza 14:15, my 14:30. Oficiálne má byť otvorená do 15:00.
Ešte raz sa prejdeme po moste v nádeji, že bude lepšie svetlo, ale nie je. Slnko tentokrát nie je oproti, slnko nie je vôbec, teda asi je, ale za mrakmi a to akoby ani nebolo.
Tak sa teda rozlúčime s Gravinou a odvezieme sa naspäť do Bari. Pobalíme sa, naposledy sa vyspíme a ráno sa vraciame domov. Stihli sme toho celkom dosť, ale nie všetko, čo sme chceli. Nestihli sme si pozrieť Materu a niekoľko ďalších podobne krásnych miest, nestihli sme si dať pizzu ani vyprážanú polentu, ktorú v Bari pripravuje legendárna pani Mária.
Ale čo sme nestihli teraz, stihneme nabudúce. Stojí za to sa sem vrátiť.
