V kupé nie sme sami, usádza sa pri nás rodinka s dvoma malými dievčatkami. Staršia má štyri roky a jej všetečné otázky nám vystačia na rozhovor počas celej spoločnej cesty. V Drážďanoch sa rozlúčime, nadiktuje mi adresu a tak to všetko začalo.
S jej rodičmi sme boli v kontakte celých 42 rokov. Listy, zopár návštev, občasné telefonáty, maily a nakoniec sociálne siete. Dievčatká povyrástli, moja malá kamoška má 46 rokov a je matkou troch detí, druhá "malá" je o rok mladšia.
Je august 2019 a s dcérou Viktorkou sme práve dorazili na stanicu v Drážďanoch. Radi sme prijali pozvanie na návštevu. Veď naposledy sme tu boli pred 19 rokmi, keď mala Viktorka tri roky. Pamätá si len to, že sme na eskalátore v obchodnom dome a niekto z nás nesie škatuľu s legom. Ja si toho pamätám o trochu viac a som zvedavá, čo sa tu zmenilo.
Na druhý deň po raňajkách vyrážame s našimi hostiteľmi, rodičmi malých dievčatok z roku 1977, do mesta. Nemecké príslovie o tom, že keď prídu anjeli, tak sa nebo smeje, už asi prestalo platiť, lebo nebo je zamračené a o chvíľu začne liať. Našťastie sa dá dážď prečkať pod laubňami alebo pod strechou obchodného domu, presne toho, na ktorý si pamätá Viktorka.
A keď sa dážď trochu zmierni, nasadáme do vyhliadkového autobusu, ktorý nás hodinu vozí po Drážďanoch. Som prekvapená, koľko je v okolí zelene, parkov, rôznych zámkov a víl.
Postupne prestane pršať a môžeme chodiť peši. Nebudem vás trápiť množstvom historických faktov, stačí vedieť, že mesto začalo vznikať niekedy pred jedenástimi storočiami. Vo februári 1945 bolo takmer celé vybombardované anglickými a americkými spojencami, pričom zahynulo do 25 000 obyvateľov.
Keď som tu bola prvýkrát ako stredoškoláčka niekedy okolo roku 1975, tak pamiatky na toto bombardovanie boli roztrúsené po celom meste v podobe ruín kostolov. Niektoré budovy sa začali renovovať hneď po vojne, napríklad Zwinger.
Fontána nýmf v Zwingri
Je tu slávna obrazáreň, kde nájdete napríklad Raffaelovu Sixtínsku Madonnu. Možno ste ju ešte nikdy nevideli, pravdepodobne však každý rok vídate na vianočných trhoch gýčikový motív dvoch hlavičiek anjelikov. Tak títo sa na obrúsky, vianočné ozdoby či baliaci papier dostali zo slávneho obrazu.
Keby bola obrazáreň otvorená, mohli by sme vidieť napríklad aj Rembrandtovu úbohú ženu Saskiu či hambatú Spiacu Venušu od Giorgioneho. Galéria je však momentálne v rekonštrukcii.
Ďalšou stavbou, ktorá vstala z ruín, je Semperova opera.
Frauenkirche - tak toto bola jedna z tých obrovských hŕb kamenia, ktoré tu strašili ešte počas mojej prvej návštevy v sedemdesiatych rokoch.
Dá sa vyliezť na vežu Frauenkirche a to dokonca so zľavou pre dôchodcov, ktorú mi dali na základe vlakovej preukážky. Ale to bola asi výnimka, pretože podľa roku narodenia som v Nemecku na dôchodkyňu primladá, tam sa chodí na penziu až omnoho neskôr, po dosiahnutí veku 67 rokov.
Inak je to so zľavami biedne, napríklad študenti platia pri návšteve niektorých pamiatok o čosi menej, ale je to fakt len o pár percent. Zato napríklad v Moritzburgu sme si všimli, že zľavu majú okrem invalidov a nezamestnaných aj azylanti a odmietnutí, no zatiaľ nedeportovaní imigranti.
Nuž, iný kraj, iný mrav. A iné piktogramy na toaletách.
Tak ešte jedna malá odbočka. Zaujali nás aj emancipované semafory. Niektorí panáčikovia na nich sú mužského, iní ženského pohlavia.
Ale teraz sa už vráťme na vežu a kuknime sa odtiaľ na mesto. Asi tretinu cesty hore vás vyvezie výťah, zvyšok a celú cestu dole pôjdete po vlastných.
Kto si pamätá, čo za stavbu je naľavo od rieky Labe? Ak ste odpovedali Semperova opera, máte jednotku. Ak ste to neuhádli, rýchlo kľačať do kúta za to, že nedávate pozor.
Možno ste si všimli "mešitu" vzadu vľavo. Nie, nie je to mešita s minaretom, ale vyše storočná budova továrne na tabak Yenidze. V čase jej vzniku platili predpisy, že v centre mesta nemohli byť postavené továrne, ktoré by mohli byť rozpoznateľné. Preto podnikateľ Hugo Zietz, ktorý dovážal tabak z oblasti Yenidze v severnom Grécku, vtedy ešte patriacej pod Osmanskú ríšu, dal postaviť fabriku v štýle mešity a minaret bol vlastne komín. Dnes je tam reštaurácia a kancelárske priestory.
Zajtra vyšľapeme na vežu Rezidenčného zámku a kukneme dolu tiež, ale fotky vám ukážem už teraz, nech sú pekne pokope.
A viete, čo je to žlté napravo? Volá sa to Fürstenzug a je to najväčší porcelánový obraz na svete. Je zložený z 25 000 tabuliek, ktoré boli vyrobené v meissenskej porcelánke. Zobrazuje osobnosti Saska počas uplynulých 800 rokov.
A toto je taký modernejší Fürstenzug, pamiatka na povojnové socialistické časy.
Socializmus mi pripomínajú aj Trabanty. Je ich tu dnes dosť, ale to len preto, že idú na akýsi spoločný výlet. Nepodarilo sa mi ich však dobre odfotiť a zlé fotky vám ukazovať nebudem, tak mi budete musieť veriť.
Na dnes by Drážďan stačilo, aj zajtra je deň, ako vravievala moja obľúbená Scarlett O´Hara pred 150 rokmi.
Večer si prezeráme fotoknihy z ciest, ktoré naši hostitelia absolvovali za uplynulých tridsať rokov. Potešila nás hlavne tá, ktorú dostal Axel k sedemdesiatke a v ktorej sme našli v sekcii priateľov dve fotky našej rodiny.
Večer si aj trochu zapolitizujeme. Nie veľmi, aby sme sa náhodou nepohádali, ale asi by sme sa ani nie, lebo názory na všetko okolo máme takmer rovnaké. Akurát, že oni sú za zrušenie striedania letného a zimného času a ja nie.
Prejdeme zahraničnú a domácu politiku a zastavíme sa pri ekonomike. Náhodou máme so sebou nový leták z Lidla, ktorý bol vložený v piatkových novinách. Oni majú ten istý, teda platný od piateho augusta. Všímame si, že ponúkané tovary nie sú úplne rovnaké, až na dve položky. Ide o rúru na pečenie a elektrickú dvojplatničku. Čo myslíte? Majú rovnakú cenu u nás a u nich? Že nie? A kde si myslíte, že sú lacnejšie? Kuknite sami.
Ráno ideme za Popoluškou.
K jej zámku Moritzburg to z Drážďan trvá necelú polhodinku, ale asi sme prišli nevhod, lebo nie je doma. Prelezieme všetky miestnosti.
V tejto je takmer všetko z nefarbeného vtáčieho peria,
Nakukneme do kaplnky.
Nikde nič, len samé parohy.
Ani sálu, kde to roztočila s princom, sme nenašli. Akoby aj, keď Moritzburg bol poľovníckym zámočkom a Popoluška sa sem zatúlala len vďaka filmu. Hoci to okienko, ktorým pozorovala tancujúcich, je tu zachované, rovnako ako jej črievička, ktorú stratila, keď utekala po schodisku. Teraz si ju skúšajú obúvať všetci, starí či mladí, dievčatá aj chlapci.
Stretávame asi štyridsaťčlennú skupinu českých turistov. Vedúci im práve hovorí:
"Tak teď půjdeme na schodiště, kde si můžete vyzkoušet Popelčin střevíček a povíme si něco ze zákulisí natáčení."
No zbohom, teda vlastne Auf Wiedersehen, fronta na skúšanie topánky sa natiahne prinajmenšom na dve hodiny.
Aj v obchode pred zámkom sa to Popoluškami len tak hemží. Popoluška na hrnčeku, tanieriku, nákupnej taške, o pohľadniciach či magnetkách nehovoriac. Bohvie, či z toho aj Libuške niečo kvapne, lebo jej milá tvárička je tu všade.
Pod zámkom na parkovisku je blší trh. Toľko somarín pohromade som videla naposledy asi v Kyjeve. Leninovia, nemecké aj československé štátne znaky, krhle, akými polievala moja babička pred sto rokmi, socialistické mydlá a pracie prášky, gýčové a hlavne drahé vianočné ozdoby (jedna malá muchotrávka so štipcom za 6,50), parohy, staré porcelánové servisy, paličkované čipky, otrasné obrazy (ale na mňa nedajte, ja sa v umení veľmi nevyznám) a všeličo iné tu bude dnes až do piatej. Pozeráme, či si náhodou Popoluška s princom neodbehli nakúpiť nejaké parohy alebo iné nevyhnutnosti do domácnosti, ale nevidíme ani jedného z nich a tak si objednáme koč a obídeme na ňom zámok dookola, či sa Popoluškovci náhodou nezašívajú kdesi v lese.
Nič, ale aspoň sme si ich sídlo pofotili zo všetkých strán.
Ešte sa tu naobedujeme. Aj včera aj dnes si dávame niečo z talianskej kuchyne, lebo nechceme našim hostiteľom, ktorí nám všetko platia, urobiť dieru do dôchodcovského rozpočtu. Aj tak ma nejaký eintopf veľmi neláka.
Vrátime sa do Drážďan a dopozeráme si mesto. V Rezidenčnom paláci je výstava zo zbierok Augusta Silného, čo bol inak poľský kráľ a litovský veľkovojvoda, ale pre Drážďany bol užitočný ako saský kurfirst Friedrich August I. Za jeho panovania sa mesto rýchlo rozrástlo. Aj doma v paláci to mal pekné. Ja síce na šperky veľmi nie som, oveľa viac ma láka elektronika, ale asi sú tie vecičky drahé, lebo medzi jednotlivými miestnosťami sme museli prechádzať skenerom, aby sme si náhodou neodniesli na pamiatku trebárs nejakú slonovinovú blbosť.
Krátky drážďanský pobyt sa nám blíži ku koncu. Ešte si večer ugrilujeme mäsko a dopozeráme zvyšných sedem fotokníh a v pondelok doobeda nastúpime na vlak smer Praha. Do nášho bývalého hlavného mesta je to čosi vyše dvoch hodín, takže ak by ste si chceli aj vy urobiť predĺžený nemecký víkend, ľahko sa do Drážďan dopravíte.
Základy nášho výletu síce vznikli už pred 42 rokmi, ale vy môžete začať pokojne aj teraz.
