Ďalšiu tohtoročnú dovolenku sme strávili v Kalábrii, ktorá predstavuje na mape Talianska špičku čižmy. Miestom nášho pobytu sa na týždeň stalo príjemné mestečko Scalea. Podobne ako stovky iných, ktoré sme videli cestou, aj toto sa rozprestiera na kopci spolu so zvyškami starého hradu. Takto ho vidieť z pevnosti Talao, nachádzajúcej sa oproti.
Mesto stráži Padre Pio, ktorého tu majú vo veľkej obľube. S jeho soškami sa možno stretnúť takmer všade.
A takto vyzerá stará Scalea zblízka - úzke uličky, pôvabné zákutia, kaviarničky, krásne výhľady do okolia, dotyk histórie na každom kroku.
Pohľad na pevnosť Talao spoza brány normanského hradu.
Malé dievčatko nám niečo hovorí a otvára dvere do domu. Nerozumieme, ale ideme za ňou. Vnútri je byzantská kaplnka z 3. storočia. Na zemi sú ľudské lebky a na stenách farebné fresky. Nápis na dverách informuje, že kaplnka je vlastníctvom jednej rodiny, zrejme tej, do ktorej patrí aj dievčatko.
Ešte krajšia je stará Scalea po zotmení, keď slnko zapadne do mora.
Nič sa nemení, mesto žije ďalej svojím životom - Padre Pio s ružencom stráži jeho obyvateľov, na schodoch úzkych strmých uličiek posedávajú mačky a turisti si v kaviarni na námestí vychutnávajú kávu, hudbu pouličného gitaristu a nádherné výhľady.
Každý pondelok sa ulica vedúca k Intersparu mení na Miletičku. Je tu pravidelný trh. No nekúpili by ste si niečo? Ja hej.
V okolí je podobných mestečiek mnoho. Navštívili sme neďaleké Diamante známe nástennými maľbami zvanými murales, ktoré namaľovali koncom osemdesiatych rokov umelci z celého sveta a podľa turistických príručiek vyjadrujú pocity maliarov k mestu.
Ako vidieť, tie pocity sú dosť rôznorodé. Niekomu sa vybavila politika, ďalšiemu anjeli, iný zacítil závan histórie a pocity niektorých sú poriadne komplikované.
A nadišiel čas sicílskeho výletu. Ráno o piatej nasadáme do autobusu a smerujeme na juh. Naším cieľom je sopka Etna a mestečko Taormina. Cestu nám spríjemňuje hudba, ktorú produkujú "dva místní hoši" a ktorých si budeme môcť vypočuť na vlastné uši. Sprievodca je nabitý vedomosťami a tri hodiny v kuse vysvetľuje históriu tejto časti Talianska, rozpráva o gréckych olympionikoch, cisároch, miestnych svätých a ja sa čoskoro prestávam orientovať v tom, kto bol kto.
Prechádzame mestečkom Scilla. Tu v jaskyni pod pevnosťou žila šesťhlavá obluda Scylla, ktorá Odysseovi žrala lodníkov. Na druhej strane žila príšera Charybda, ktorá zas ničila moreplavcov tým, že na nich vypľúvala obrovské množstvo vody, ktorú predtým vypila.
Vidím to tak, že ocitnúť sa medzi Scyllou a Charybdou je o dosť horšie ako dostať sa z dažďa pod odkvap.
(Ospravedlňujem sa za kvalitu, je to fotené za jazdy a cez sklo.)
Preplavíme sa trajektom cez Messinskú úžinu a sme na Sicílii. Mesto Messina a ďalšie boli pred sto rokmi úplne zničené zemetrasením. Kalamita obišla len Taorminu, do ktorej máme namierené tiež. Najprv však podľa programu máme ísť na Etnu.
Sprievodcov výklad o špecifickej "africkej" mentalite obyvateľstva je prerušený poruchou autobusu. Nikto nevie, čo sa stalo, ale vyzerá to takto.
Vyliezame von. Sprievodca kamsi telefonuje a upokojuje nás, že sa na programe nič nemení. Počkáme na náhradný autobus a nanajvýš sa nám výlet o nejakú hodinku pretiahne.
Po dvoch hodinách prichádza nový autobus. Obaja vodiči živo gestikulujú so sprievodcom a delegátkou, nakoniec sa pohneme a sprievodca optimisticky vykresľuje náš ďalší program.
"Teď zajedeme do Taorminy, odkud budeme mít nádherný výhled na Etnu. Máme štěstí, už dávno nebyla taková viditelnost."
Červíček pochybností zavŕtal v mojej hlave, a nie som jediná.
"Pane průvodčí, máme to snad chápat tak, že na Etnu se nepojede?", pýta sa študent práva Petr.
Sprievodca musí vyjsť s pravdou von. Nový prepravca požaduje totiž za Etnu príplatok v čiastke, ktorá je nad možnosti cestovnej kancelárie.
"Nedá se nic dělat, aspoň si uděláme hezký den v Taormině."
Slabšie povahy majú slzy v očiach a Petr sa stáva samozvaným "mluvčím".
"Pane průvodčí, my jsme se přihlásili na výlet na Etnu a nějaké pitomé město nás nezajímá."
Obracia sa k ostatným a sugestívnym tónom kladie rečnícku otázku:
"Je tady vůbec někdo, kto na Etnu NECHTĚL jít?!"
Tak teda ideme do Taorminy. Na parkovisku prestupujeme do oranžového bezplatného autobusu, ktorý nás má vyviezť do centra. Po desiatich minútach dostávame pokyn vystúpiť, pretože sa naši šoféri s vodičom MHD nevedia dohodnúť. Ostatní spolucestujúci na nás pozerajú so zmesou súcitu, strachu a odporu, asi podobne, ako keď im na pobreží stroskotajú lode plné afrických utečencov.
Niektorí účastníci zájazdu začínajú špekulovať o tom, ako sa Taliansko mohlo dostať do Európskej únie.
Cítim, že z výletu si odnesiem oveľa viac zážitkov, než som počítala.
Sprievodca sa snaží hroziaci hnev presmerovať zo svojej osoby na Talianov.
"Pojďte, zablokujeme jim silnici!"
Kráčame v širokej rojnici pred autobusom, z ktorého nás vyhodili a blokujeme pravý jazdný pruh. Náš nemý protest je úspešný asi tri minúty. Potom sa šofér autobusu naštve, vyhodí ľavú smerovku a obíde nás.
Výlet sa mi páči čím ďalej, tým viac.
V Taormine máme dosť času, pretože musíme čakať na ďalší autobus, ktorý majú pre nás vypraviť z pevniny. Tak ho dokonale využívame.
Sprievodca neklamal - dymiacu Etnu je vidieť naozaj dobre.
A vôbec, to "pitomé město" je náhodou veľmi pekné.
Najužšia ulička. Sympatická, akurát mi je trochu úzka okolo bokov.
Mesto a ľudia.
Mesto a história - tu sa chodilo na Sofokla a Euripida už pred 2300 rokmi.
A kto neholdoval dráme, mohol ísť do Odeonu popočúvať poéziu a vážnu hudbu.
Dnes je tu ticho, ani sľúbení "hoši z Taorminy" sa neobjavili.
Večer sa schádzame na parkovisku, kde čakáme na autobus, ktorý je "už na cestě". Budúci právnik Petr sa dožaduje informácií o jeho presnej polohe. Svoje ďalšie otázky si zapisuje na papierik a v pravidelných intervaloch nimi bombarduje sprievodcu. Sprievodca sa preventívne vzdiali.
Keď autobusu niet ani po hodine čakania, donúti delegátku zavolať do Česka riaditeľke CK, u ktorej si zakúpil dovolenku. Tá nedvíha, ale obratom od nej príde SMS:
"Jsem v divadle. Deje se neco?"
"Já bych byl také raději v divadle", komentuje Petr.
Prechádza do útoku a žiada náhradu 2200,- Kč ako ekvivalent nákladov pripadajúcich na jeden deň pobytu pri mori.
(Náhrady sa dočká, ale či bude spokojný, neviem. Zajtra ráno každému vrátia 5 euro. Výlet stál 45.)
Autobusu stále niet. Vyzerá to, že nestihneme posledný trajekt a na Sicílii ostaneme do rána. Petr prichádza s ďalšou otázkou:
"Zabezpečí nám tady cestovní kancelář hotel a stravu?"
V hodine dvanástej prichádza autobus a tak je delegátka ušetrená problémov s naším ubytovaním. Po 23 hodinách sme opäť v Scalei a posledné, čo počujem, keď v polospánku kráčam k svojmu apartmánu, je Petrov dialóg s delegátkou:
"Ráno jedu na Lipary. Já budu spát jenom 3 hodiny a přitom mám nárok na 8 hodin spánku. Co s tím jako chcete udělat?"
"Nechte už toho, prosím, já se chci také vyspát!"
Nielen výlet na Sicíliu, ale celý pobyt mi dal mnoho nových poznatkov.
Napríklad že nie je lopta ako lopta - tú, ktorú sme vytiahli z obalu s usmievavou slečnou, sa mi zdá o hodný kúsok menšia ako tá, z ktorej sa teší slečna.
Alebo že aj po šiestich rokoch od zavedenia eura poniektorí s nostalgiou spomínajú na časy, keď boli všetci milionármi.
Moja zbierka bizarných nápisov sa obohatila o nové prírastky:
Batožinový priestor autobusu patriacemu slovenskej CK:
Nápis na pláži v Scalei:
Ponuka služieb na dverách apartmánov Parco Emiri:
Cestovný poriadok vyvesený pred recepciou:
Na základe týždňového pobytu by som si nedovolila hodnotiť pravdivosť tvrdenia o začiatku Afriky pod Neapolom, i keď to tam niekedy tak vyzerá.
Jedno je mi však jasné - táto časť patrí síce medzi ekonomicky najchudobnejšie regióny Talianska, zato historických pamiatok, turistických pozoruhodností i prírodných krás má na rozdávanie.
