Myslím tým Christinu, ktorá bude našou domácou na ostrove Kastellorizo. Včera nám poslala fotku, na ktorej je aj s manželom. Má ísť rovnakým trajektom, ako my.
Ale asi to predsa nebude ona, bozkáva sa s nejakým vysokým štíhlym mladíkom, ktorý sa na pána z fotky ani vzdialene nepodobá. Tak fajn, pohľadáme inú. O chvíľu nájdeme pár, ktorý by celkom zodpovedal. A zas vedľa. To nie je možné, tie Grékyne sa na seba podobajú ako Anča Julčová. Napokon si nás Christina nájde sama, akurát nechápem, ako to dokázala na základe 15 rokov starej fotky, ktorú mám na Bookingu. Ale fajn, už tu nie sme sami, už sa v cudzom kraji nestratíme.
Ani sa nemôžeme. Kastellorizo alebo po grécky Megisti je maličký ostrovček, na ktorom žije okolo päťsto obyvateľov. Je najvzdialenejším gréckym ostrovom od pevniny, len pár kilometrov od tureckých brehov.
Takto sa z trajektu naskytá prvý pohľad na mesto.
A takto ďalší. Krása, že?
Sme tu mimo hlavnej sezóny, tak aj turistov je pomenej. Každý deň stretávame tých istých – dve „falošné“ Christiny s manželmi, dvoch starších Francúzov, ktorí bývajú vo vedľajšom apartmáne, aj dve staré anglicky hovoriace dámy, ktoré vyzerajú, ako by prišli z nejakej detektívky od Agathy Christie, ale cestou si kúpili modernejšie oblečenie.
Každý deň však po desiatej do prístavu vplávajú dve lode z neďalekého tureckého mesta Kaş. Vtedy je tu husto. Čašníci odchytávajú nádejných klientov slovami „welcome in Europe“ a "welcome in Greece“. Šesť hodín to tu žije, obchodníci otvoria všetky tri obchody so suvenírmi, Turci sú natlačení pri stolíkoch taverien, ktoré majú menu aj v turečtine.
Keď lode o štvrtej popoludní odplávajú, na promenáde ostanú len dve nepravé Christiny, dvaja Francúzi, dve slečny Marplové a my s Viktorkou. No, asi ešte nejakí ďalší, ale veľa ich nie je. Večer sa pridajú aj miestni, ktorí sa prídu najesť do piatich fungujúcich reštaurácií alebo nakúpiť do jedného z dvoch malých obchodíkov, ktoré sa honosia názvom Supermarket. Do pekárne by išli zbytočne, tá funguje len do tretej popoludní, pravda, ak nie je nedeľa, vtedy je zavretá.
Ostrov je síce maličký, ale je tu čo spoznávať. Aj napriek tomu, že obe múzeá sú do konca apríla zatvorené, nerobia sa výlety do tureckého Kaşu ani na blízky ostrov Ro, kde je pochovaná jeho obyvateľka, nazývaná „pani z Ro“, ktorá tam žila sama posledných 40 rokov. Volala sa Despina Achladiotou, má stránku na Wikipedii a sochu v Kastellorizo.
Odkedy prišla na Ro až do svojej smrti každý deň vztyčovala grécku vlajku, hoci ostrov bol pričlenený ku Grécku až v roku 1948. Narodila sa na Kastellorizo, s manželom sa odsťahovali na ostrov Ro v roku 1927. Manžel v roku 1940 ochorel a zomrel, potom si Despina vzala na ostrov svoju slepú matku a doopatrovala ju. Zomrela v roku 1982 vo veku 92 rokov. Dnes je na ostrove vojenská posádka a tradícia vztyčovania vlajky sa dodržiava.
Takto sme Ro videli z trajektu.
Hneď na druhý deň ideme loďkou nášho domáceho Antonisa do Modrej jaskyne. Veľmi sa bojím – nie jaskyne, ani mora. Bojím sa naskakovať do malých kymácajúcich sa lodiek. Radšej by som do jaskyne preplávala. Dobre, že som to neurobila, bolo to dosť ďaleko, asi by som to do konca pobytu nestihla. Som na srandu ostatným – okrem nás je na jaskyňu zvedavý starší francúzsko – grécky manželský pár a dve francúzske slečny, všetci dnes priplávali loďou z Kaşu.
Výlet trvá necelú hodinu. Do jaskyne sa loďkou cez malý otvor vopcháme len tak, že všetci ležíme na dne.
Antonis nám porozpráva o jaskyni. Objavil ju nejaký rybár, volala sa podľa neho a teraz sa volá Modrá. Prečo? Však vidíte sami.
Okrem nás do nej vplávala aj druhá loďka a jedna žena sa odhodlala skočiť a kúpať.
Ja sa takéhoto pôžitku rada zrieknem a okúpem sa po návrate pekne na slniečku. Mimochodom, na kúpanie nie je ostrov veľmi vhodný, more je čisté, ale prístup k nemu nie je dobrý. Dá sa však vodným taxíkom previezť na susedný ostrov. Nám sa to síce nepodarilo, ale fotky urobené v lete nevyzerajú zle, je tam pláž, ležadlá aj taverna.
Poobede si ešte vyšliapneme na stredoveký johanitský hrad. Aj tak každý deň niekoľkokrát zdolávame výškový rozdiel, inak sa pešo ostrove chodiť nedá.
Na tretí deň pobytu sa vyberáme do hôr. Oproti najvyššiemu vrchu Vigla sa nachádza Palaiokastro, ktoré bolo kedysi hlavným sídlom ostrova.
Sú tu zvyšky z helénskych aj neskorších čias, aj pár kaplniek z 19. storočia, ktoré sú zamknuté. Zas až tak veľa toho na videnie tu nie je, snáď len zvyšky starej kaplnky zasvätenej Archanjelovi Michalovi s vytesaným krížom a pár cisterien na odchytávanie dažďovej vody.
To vzadu je už Turecko.
Cestou naspäť vidíme kozy, somárika aj zopár kláštorov, ktoré tiež nie sú otvorené.
Len tento, zasvätený svätému Jurajovi, by mal byť otvorený od 17.00 do 20:00, ale to je ešte dlho a ktovie, či to neplatí len v letnej sezóne.
Tak oželieme aj tento zážitok a návštevu krypty svätého Charalamba, ktorého aj tak nepoznám. Iba som si prečítala, že zomrel ako 113-ročný a dožil by sa akiste ešte viac, keby ho v roku 202 neboli umučili.
Zbehneme po štyristo schodoch, ktoré sú číslované po päťdesiatich. Pod nami leží celé mesto.
Vidíte tú modrú vežičku? Hneď vedľa nej vpravo je základná škola, okolo ktorej denne chodievame a nakúkame oknami dovnútra. Niekedy vidíme na tabuli príklady z matematiky, inokedy rôzne letopočty. V strede je kostol a vpravo stredná škola.
Je štvrtý, predposledný deň nášho pobytu na tomto čarovnom ostrove. Ideme pohľadať Antonisovu loďku, ktorá by nás odviezla na ostrov, kde by sme sa chceli okúpať. V meste sú všade rozvešané vlajočky, stojí tam plno ľudí, školáci s učiteľkou a ručne vyrobenými plagátmi s tematikou olympijských kruhov. Pýtame sa našich Francúzov, čo sa deje. Vraj sa na ostrove zastaví olympijský oheň, už o pár minút. No tak to by si nenechal ujsť asi nikto, podobne ako si to nenecháva ujsť všetkých päťsto obyvateľov ostrova a hŕbka turistov. Z promenády pred reštauráciami zmizli stolíky, chodníky sú posypané vavrínovými vetvičkami.
Po chvíli čakania organizátori utvárajú koridor a ako prvého vidíme dobehnúť s pochodňou zhrbeného starčeka, asi bývalého olympionika. Potom pribehne ešte jedna pochodeň, možno náhradná, keby prvá zhasla. Nasleduje krátka ceremónia, fakľou zapália olympijský oheň v čaši a za zvuku olympijskej, francúzskej a gréckej hymny sa na stožiar šplhajú všetky tri vlajky. Keď začne hrať grécka hymna, domáci spievajú. Normálne nás to dojalo, bolo to také spontánne.
Potom nasledujú príhovory, delegácie si vymieňajú darčeky.
Nakoniec detičky s učiteľkou zatancujú soustu, čo je originálna pieseň tohto ostrova a používa sa pri svadbách.
Oheň zahasia, fakle odložia a hostia odchádzajú na letisko, aby stihli obehnúť ďalšie miesta krajiny, ktorá dala svetu olympijské hry.
Takto si tu žijeme, spokojne, príjemne. Navštívime lýkijskú hrobku zo štvrtého storočia pred naším letopočtom, jedinú v Grécku.
Už tradične si pri každom našom gréckom pobyte pozrieme aspoň jeden diel Monka v pôvodnom znení s gréckymi titulkami.
O ostrove som predtým nikdy nepočula, ale vy možno áno. Možno ste videli oscarový film z roku 1991 Stredomorie (Mediterraneo). Pozrela som si ho dvakrát pred výletom a teraz si púšťame jednotlivé časti a identifikujeme miesta, na ktorých sa práve tu nakrúcal.
Dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny, keď sa na ostrove vylodí osem talianskych vojakov, ktorí tu postupne privyknú, zblížia sa s miestnym obyvateľstvom a v sladkej nevedomosti o udalostiach vo svete sa dočkajú konca vojny.
Tento film vyfúkol Oscara Svěrákovej Obecnej škole. Vojnové komédie nemám rada, lebo zľahčujú dopady vojny, ale v súvislosti s tým, že som teraz na rovnakom ostrove a vidím rovnaké miesta, mu odpúšťam, a keď ho pozerám štvrtýkrát, páči sa mi ešte viac, ako keď som ho videla prvýkrát.
Tak pár scén z filmu.
Tu pri cintoríne sa oddiel vylodil.
A takto to vyzerá teraz.
Dom prostitútky Vasilissy – dom vľavo vtedy nestál.
Terajší stav
Námestie, kadiaľ išli vojaci do mesta
Teraz takto
Tu sa odohrávala svadba, na ktorej spievali a tancovali soustu - presne tú, čo predvádzali školáci pri vítaní olympijského ohňa.
Tu sa to natáčalo, na pamiatku tam ostal aj nápis na dome.
Agora vtedy a dnes
Vojaci sa sťahujú do domu starostu
Dnes dom slúži ako sídlo pobrežnej stráže
Kaplnka, ktorú maľoval poručík
Vyzerá stále rovnako.
Hrob Vasilissy vo filme
Skutočný hrob, v ktorom leží nejaký muž
Všetko bolo tak ako teraz, akurát v jednej scéne vojaci utekali z opačnej strany, ako by normálne mali utekať, ale kto nebol na Kastellorize, tak na to nepríde.
Náš päťdňový pobyt v Kastellorize končí. Už sa blíži trajekt, ktorý nás po triapolhodinovej plavbe dovezie na Rodos.
Máme pár hodín a noc na prehliadku hlavného mesta a keď si to všetko pozrieme a nafotíme, môžeme sa vrátiť domov.
Kostol Panny Márie
Mestské hradby a brána
Ranný Rodos
Večer na Hippokratovom námestí
Tam, kde sú tie párnokopytníky, stáli 56 rokov nohy boha Hélia. Je to jeden zo siedmich divov sveta známy pod názvom ródsky kolos.
A ešte pár črepov z archeologického múzea
Ak nejaká socha nemá ruky, je to Venuša
Typický pohrebný výjav - mŕtvy sa lúči so živým
Aj my sa lúčime. Je nám za Gréckom smutno, budú nám chýbať gyrose, souvlaki, choriatiki, fava, gemista aj gigantes.
Budeme spomínať na večerné prechádzky uličkami a na more.
Nepotrvá to však dlho a opäť sa do Grécka, aj keď niekam inam, vrátime. Som presvedčená, že sa nám bude páčiť rovnako.
