Prvýkrát som ju vzala do ruky až pred viac ako tridsiatimi rokmi, keď sme sa chystali na dovolenku do Železnej Rudy. Odvtedy som ju nevidela, kamsi sa vyparila. No nič to - Karel Klostermann napísal toho oveľa viac, tak som si do mobilu stiahla jeden jeho román, do ruksaku prihodila oblečenie na štyri dni a prvý júnový štvrtok sme sa vybrali s Viktorkou na Šumavu.
Ubytovanie máme v Klatovoch. Pred tými 30 rokmi som bola aj tu. Pamätám si tri pozoruhodnosti na námestí, ktorými sa toto kráľovské mesto z trinásteho storočia pýši, a hneď po príchode ideme skontrolovať, či si to pamätám dobre. Dve z týchto atrakcií sú otvorené len do sedemnástej, tak ako prvú si vyberáme Černú věž.
Píšu, že výstup je namáhavý, ale keď som to dala ja, zvládnete aj vy. 81 metrov hore, vydýchať sa, urobiť pár záberov na mesto a okolie a zas 81 metrov dole - dali sme to za necelú polhodinku a teraz utekáme do neďalekej barokovej lekárne U Bíleho jednorožce.
Je 16:17 a posledný vstup by mal byť o 16:30. Mal by byť, ale nie je. Pán, čo by nás mal pustiť, habká niečo o tom, že dnes už toho má dosť a že máme prísť inokedy. "Lenivec hnusný", nadávam mu v duchu, veď som kvôli nemu na vežu a z veže s vyplazeným jazykom utekala.
No nič, ešte máme pred sebou štyri dni, tak snáď inokedy budeme mať viac šťastia. Ideme sa pozrieť do katakomb. Boli vybudované v polovici 17. storočia pod jezuitským kostolom a stali sa pohrebiskom členov jezuitského rádu. Pochovávalo sa tu do roku 1783, kedy tomuto zvyku dal stopku cisár Jozef II. Za približne stovku rokov stihli uložiť na večný odpočinok okolo 200 nebožtíkov. Nepochovávali ich do zeme, ale nechali vonku. Teda nie vonku na ulici, ale vonku v tých katakombách. Telá sa v prúdiacom vzduchu mumifikovali tak, ako boli uložené. Pred sto rokmi v kryptách robili stavebné úpravy, ktoré narušili prirodzený ventilačný systém a 140 tiel sa zničilo. Tie boli pochované na mestskom cintoríne. Zvyšných 38 môžete vidieť, ak chcete. Tu sú niektoré z nich.
Osobne mi to pripadá dosť morbídne a neúctivé, ale človek asi nad tým nesmie veľmi uvažovať. Inak je to samozrejme zaujímavá atrakcia.
Z Klatov už máme dnes na programe len večeru. Verní tradícii si dávame typické české jedlá - vepřo knedlo zelo a pečené koleno.
Ráno sa vyberáme autobusom do okolia. Naším cieľom je Rabí a Horažďovice. Prestupujeme v Sušici. Je podobne stará ako Klatovy a určite nielen mne príde na myseľ spojenie Solo Sušice. Prvé sirky sa tu začali vyrábať začiatkom 19. storočia. Nová fabrika bola vybudovaná v roku 1844 a z nej sa zápalky vyvážali do celého sveta.
Keby sme mali čas, pozreli by sme si aj múzeum, kde sa nachádza najväčšia sirka na svete. Vyrobili ju v roku 2008 a meria 3,6 metra. V tom roku sa výroba v Sušici po takmer 170 rokoch skončila a to bol aj koniec sirkárstva v Českej republike.
Zopár zápalkových suvenírov si môžete kúpiť v Informačnom centre na námestí.
A ideme ďalej. Nasadáme na autobus a vezieme sa do mesta Rabí.
Naším cieľom je hrad, pri obliehaní ktorého v roku 1421 prišiel Ján Žižka o svoje druhé - pravé - oko. O prvé prišiel už v detstve. Kedysi bola populárna hádanka, že aké oko má Žižka zalepené na desaťkorunáčke? Riešenie - žiadne. Žižka je na dvadsaťkorunáčke. Hahaha.
Tu v Rabí je chrabrý Jan tiež na množstve pútačov pri reštauráciách, dokonca sa môžete najesť v jednej, ktorá nesie názov Vystřelený vočko. Ani sme sa do nej nedostali, bolo tam plno. Vtipne nekorektný názov zrejme dobre zaberá.
Neďaleko hradu je starý židovský cintorín. Sú tu pochovaní aj niektorí členovia rodiny Fürthovcov, z ktorej pochádzal jeden zo zakladateľov továrne na zápalky v Sušici.
Hrad Rabí je najrozľahlejšia zrúcanina v Čechách. Môžeme si vybrať z troch okruhov - nádvorie, palác alebo veža. Vyberáme si vežu. Žiaľ, rovnaký výber urobilo aj niekoľko moderných modrokoníkových mamičiek a oteckov s malými deťmi a tak je tu plno hluku, jačania, napomínania, kriku, pískania, prebaľovania. Jediné, čo takmer nepočuť, je výklad sprievodkyne.
"Prečo nie sú v škole?", naštvane sa ma pýta Viktorka.
"Prečo nie sú v polepšovni?", kladiem otázku ja.
Pohľad z veže.
Nádvorie.
Po obede - výpečky a sviečková - sa presúvame autobusom ďalej. Dnes máme v pláne ešte Horažďovice.
Aj toto mesto, podobne, ako Sušice, leží na brehu rieky Otavy. Ako som spomínala, pri obliehaní Rabí prišiel o oko Jan Žižka. Pri obliehaní Horažďovíc prišiel sto rokov predtým o život kráľ Rudolf Habsburgský.
Nebojte sa, asi je to v súčasnosti už bezpečné, veď ďalších 600 rokov sa tam nikomu slávnemu nič nestalo.
V meste sa nachádza renesančný zámok.
Ideme sa pozrieť na židovský cintorín, na ktorom sa pochovávalo 105 rokov od roku 1834. Zachovalo sa takmer 400 náhrobkov, medzi nimi aj staršie, ktoré sem boli presunuté zo starého cintorína. Najstarší čitateľný je z roku 1684, ale neviem, ktorý to bol. Kamene by mali byť zo 16. storočia.
Cestou tam aj späť sme dnes prechádzali rôznymi dedinkami a mestečkami a všade mali niečo zaujímavé - zámoček, rybník, starú lipu alebo dub, prípadne sa tu niekto známy narodil. Ako napríklad v Plánici, ktorá je rodiskom vynálezcu oblúkovej lampy Františka Křižíka.
Plán na dnešný deň sme splnili, treba sa vrátiť do Klatov a nabrať sily na zajtrajší výlet do prírody. Pôjdeme za vlkmi a nielen tam.
Teraz prichádza na rad kniha Karla Klostermanna, ktorú začínam večer čítať. Volá sa Ze světa lesních samot a jej dej sa odohráva v polovici 19. storočia práve v tej časti Šumavy, do ktorej mierime. Nedajte sa odradiť Googlom, ktorý dielo zaradil do žánrov komiks a historická fikcia. Je to poctivý román o živote lesníka a drevárov na Šumave, je to aj zaľúbené a nám, čo sme boli odchovaní na českej literatúre, nerobí problém ani miestami archaický štýl.
Autobusom sa presúvame do Srní, kde je vlčí výbeh. Cestou prechádzame obcou Prášily a potom mi v hlave znie skoro celý deň pesnička, ako na silnici do Prášil jeden mladý cestář žil.
To ešte nie je všetko, pár kilometrov od Prášil je odbočka na Onen Svět. Pôvodne sa obec volala Nový Svět, prvá písomná zmienka je z roku 1494. Netradičný názov Onen Svět vraj vznikol preto, lebo tu kedysi stála šibenica. Iné zdroje hovoria, že jeho autorom bol miestny vtipálek. Dnes tu žijú už len dve rodiny.
Na Šumave vo voľnej prírode stretneme vlka ťažko, posledného známeho zastrelili v roku 1874 pri Vimperku a má tam aj pomníček. Ale vlkov môžete pri troche šťastia uvidieť vo výbehu, ktorý sa nachádza pri Srní. A tak sa o šťastie pokúšame aj my.
Cesta vedie serpentínami pekným lesom. Skoro takým, ako ho opisuje Klostermann v tom svojom komikse románe. "Šedé, mechem porostlé smrky, hrozná cesta plná černých vodotoků, samý kámen na ní i podle ní, a mech, nekonečný mech, tu zelený, tu hnědý, onde plavý i šedý, hluboký mech, který pod nohama se bořil, a z něhož voda tekla, když jej v hrsti stlačil."
Ale nie, až také strašné ako pred 170 rokmi to nie je, aj cesty sú, do machu sa boriť netreba, to len mne robí problém mierne stúpanie. Ale nie som na tom najhoršie. Dobiehame dva staršie manželské páry. Jeden pán sa z posledných síl opiera o paličku a fučí. Manželka ho chce motivovať a hovorí: "Už o dva týdny pojedeme do Chorvátska", a pán vzdorovite odpovedá. "Já nikam nepojedu." A pre istotu to niekoľkokrát zopakuje. Nechávame ich svojmu osudu a ideme ďalej.
Po ceste sú tabuľky s hádankami, keď správne vylúštite tajničku, zistíte, že riešenie je... ale to neprezradím, možno si ju budete chcieť vylúštiť sami.
Takto prichádzame k výbehu. Nie je veľký, ale vlci sa aj tak kamsi zašili. Malo by ich tu žiť štrnásť, ale nevidíme ani jedného. Nejaké deti hovoria pani učiteľke, že videli štyroch, pani učiteľka videla jedného, závidíme jej aj toho. Ale potom zbadáme, kam ukazujú ostatní a kam mieria mobilmi a postupne vidíme štyroch. No, vidíme ako vidíme, v ZOO sú vidieť lepšie, ale čo, všetci sú nadšení, tak sme nadšení aj my.
Toto sú dve z lepších fotiek. Nič moc, že?
Medzitým došli aj dôchodcovia, čo (ne)pôjdu o dva týždne do Chorvátska, tak snáď všetko dopadne aj v tom smere.
Vlčím výbehom náš šumavský výlet nekončí. Pokračujeme do dediny Srní. V Klostermannovom románe sa volala Rehberg. Mimochodom, Prášily sa volali Stubenbach. To by sa asi veľmi nerýmovalo, keby na silnici do Stubenbachu jeden mladý cestár žil, no nie?
Zo Srní ideme k Vchynicko - Tetovskému plavebnému kanálu. Cestou si urobíme odbočku k ruinám dvoch Hauswaldských kaplniek. Tečie tu liečivá voda a miestni tomu hovoria "Šumavské Lurdy". Kaplnky boli zničené v roku 1958, ale po revolúcii ich aspoň zakonzervovali. Je tu príjemne.
Ďalšia historická pamiatka zničená nie je. Je to Vchynicko - Tetovský plavebný kanál vybudovaný v rokoch 1799 - 1801 na splavovanie dreva zo Šumavy do Otavy a ďalej. Okolo kanála vedie cesta pre peších aj cyklistov, brehy kanála občas spájajú kamenné mostíky.
Je tu toho tak veľa, čo nestihneme - asi sa sem budeme musieť ešte niekedy vrátiť. Ale keď na nás čaká ešte toľko nevideného po celom svete!
Ráno ďalšieho dňa sa ponáhľame na deviatu do barokovej lekárne, ktorá nám bola pred troma dňami odoprená. Utekáme, aby sme tam boli prví a naozaj sme. Prví a jediní, čo by nám až tak neprekážalo, keby tam bol aj ten pán, čo to má na starosti, ale lekáreň je zavretá. Ujo sa zrejme ešte zotavuje zo štvrtkového nátresku turistických skupín. Pár minút po deviatej prichádza a hneď nám oznamuje, že máme prísť o 10:30, vtedy tu bude aj ďalšia výprava, tak sa môžeme pridať.
Dnes sa však nenecháme odpinkať, však nemáme celý deň len na "jeho" lekáreň, a tak sme ochotní absolvovať prehliadku sami a bez výkladu. Ten je len vtedy, ak sa nájde aspoň päť záujemcov. Cena za obe možnosti je však rovnaká. Čo už, a ani fotiť sa tu nemôže.
Tak vám prefotím aspoň niečo z informačného letáku, aby ste mali predstavu, ako to tam vyzerá. Keby nás bolo päť, tak by nám pán ukázal nejaké stredoveké postupy výroby liekov. No škoda, možno by sa mi ušlo aj zopár pijavíc, ktoré vidím vo fľaši. O čo všetko prichádzame!
Lekáreň bola v prevádzke od roku 1639 do roku 1966, odvtedy slúži ako múzeum. Vzácny vyrezávaný nábytok z roku 1733 sa sem dostal z jezuitskej lekárne v roku 1773, keď došlo k zrušeniu rádu jezuitov.
Vnútri sú tabuľky s informáciami, čítame a prezeráme si. Ujo sa nenechá vyrušovať, však vie do päť napočítať. Málo nás, málo nás...
Tak ak by ste si chceli pozrieť barokovú lekáreň U Bíleho nosorožce s výkladom, skúste sa združiť aspoň do päťčlenného kolektívu.
S vďakou spomíname na pracovníčku múzea Arama Chačaturjana v Jerevane, ktorá pred mesiacom len nám dvom z vlastnej vôle povysvetľovala všetko zaujímavé v každej jednej miestnosti. Alebo na pani z predajne suvenírov pod hradom Rabí, ktorá s nami predvčerom vyšla von, aby nám ukázala cestu k židovskému cintorínu. Aj na pani z informačného centra v Horažďoviciach, ktorá nám porozprávala o všetkom zaujímavom v okolí a vyznačila nám na mape cestu k objektom, ktoré sme chceli vidieť.
Po hodine v lekárni, keď sme sa nabažili pohľadov na rôzne skúmavky, mištičky, trielka, váhy a 150 rokov starú pásomnicu vypudenú z tela malého dievčatka, sa vyberáme na neďaleký hrad Švihov. Predpokladám, že ho už každý videl aspoň v televízii. Natáčala sa tu rozprávka Tři oříšky pro Popelku - tie časti, ktoré sa odohrávajú na statku, kde býva Popoluška s macochou, Dorou, Vinckom, Juráškom, Rozárkou a ďalšími.
Hrad patrí k najmladším, založený bol v 15. storočí. Obklopujú ho vodné priekopy.
Návštevníkom ponúka tri okruhy - samotný hrad, hradnú kuchyňu a vežu a okrem toho ešte Popoluškin okruh. Samozrejme si vyberáme poslednú možnosť. Na troch podlažiach sa nachádzajú fotky z natáčania, scenár filmu, na obrazovkách premietajú scény, ktoré sa odohrávajú na tomto mieste, a celé je to doplnené výjavmi z filmu s pomocou figurín v životnej veľkosti.
Podľa mňa im postavy veľmi nevyšli, najviac sa svojmu filmovému originálu podobá princov otec, ale Popoluška sa na Libušu Šafránkovú nepodobá ani náhodou.
Deti môžu vylúštiť tajničku. Dospelí samozrejme tiež. Rovnaké hádanky sú na tabuľkách aj v nemčine.
Keď si to všetko popozeráme a pofotíme, naobedujeme sa v reštaurácii Pod hradem. Verná tradíciám si dávam Šumavskú kotletu. Je fajn, s omáčkou z hríbikov, ale dosť slaná, tak ju treba spláchnuť pivom. Však sme v kraji piva.
Potom sa vyberáme do vedľajšej dediny Mezihoří, kde sa nachádza rybníček, do ktorého sa v závere rozprávky prevrátili sane s macochou a Dorou.
Asi v polovici cesty je Popelčin sad. Tu sa natáčala scéna, ako ide Popoluška s Juráškom a Tajtrlíkom za Rozárkou. Sad je v súčasnosti v súkromnom vlastníctve a nenašli sme ani informačnú tabuľu, ktorá tam mala byť.
Myslím, že Popolušky sme si užili dosť, tak sa môžeme vrátiť do Klatov. Ideme sa pozrieť na veže pri západe slnka z vyhliadky pri židovskom cintoríne a potom si ešte urobíme pár záberov nočných Klatov.
A to je zároveň koniec nášho krátkeho výletu do zaujímavého kraja. Ako som už napísala, veľa sme videli, ale o dosť viac nevideli. Snáď sa sem ešte niekedy vrátime a dopozeráme si to.
