Ten album sme si začali robiť s manželom ešte za slobodna a najstaršie fotky sú z marca 1979. Spomenula som si naň veľakrát počas nedávneho pobytu na Morave.
Vybrali sme sa tam s Viktorkou v polovici augusta. Za našu základňu sme zvolili Znojmo.
Po šesťhodinovej ceste vlakmi na trase Žilina – Břeclav – Znojmo vystupujeme a pretože ubytovať sa môžeme až po pol piatej poobede, spoznávame nové miesta s batohmi na chrbte. Po tom, čo sa batohy s nami naobedujú, pozrieme si s nimi hlavné pamätihodnosti tohto kráľovského mesta.
Radničná veža. Je uzavretá kvôli rekonštrukcii. Hurá, nebudem sa musieť štverať nahor!
V tejto budove prednášal zakladateľ genetiky aritmetiku a gréčtinu. Klobúk dole, veď tie tri vedy podľa mňa spolu ani moc nesúvisia. Jasné, spočítať hrášky bolo treba, ale čo tá gréčtina?
Na Hlavnom námestí je chátrajúci dom, v ktorom pred bitkou pri Slavkove býval Napoleon. Ten svoju slávu ukončil pri Waterloo a slávu tohto domu pripomínajú v súčasnosti okrem tabuľky už len napoleonské symboly na oknách.
Aj ďalšie slávne osobnosti majú úzky vzťah k Znojmu. V tejto budove bývalého gymnázia študovali v 18. storočí vynálezca bleskozvodu Prokop Diviš aj anatóm, oftalmológ a univerzitný profesor Jiří Prochaska.
Po bitke na Moravskom poli tu bol pochovaný kráľ Přemysl Otakar II., neskôr jeho ostatky uložili do chrámu sv. Víta v Prahe.
Možno tadiaľto prešla aj ďalšia legenda českej histórie.
S batohmi vlezieme aj do podzemia, pretože sme pani v kase nedokázali obmäkčiť prosbami, aby sme si ich mohli niekde odložiť. Našťastie exkurzia trvá len necelú hodinu. Teda klasický okruh. Ak by ste chceli adrenalínový, tam by ste s batohmi nepreliezli.
Podzemie patrí medzi najväčšie v českých krajoch. Chodby majú dohromady 27 kilometrov a sú na štyroch poschodiach. Zatiaľ čo vonku je teplota dosť nad tridsiatkou, tu je príjemne chladno. Ale žiť by som tu nechcela, tuším ani títo tu nežili dobrovoľne.
Mučiareň tu nikdy nebola, to je len tak, aby ste sa báli.
Potom utekáme, čo nám batohy dovolia, na ďalšiu prehliadku. Rotunda sv. Kateřiny je najstaršia stavba v meste, pochádza z konca 11. storočia.
Celá je vymaľovaná freskami. Pretože je taká vzácna, naraz tu môže byť len 15 ľudí a keď prší, tak tu nesmie byť nikto. Dnes neprší, ale z rotundy máme iba zrakový pôžitok, pretože je tu taká akustika, že z toho, čo hovorí sprievodkyňa, možno rozumieť len občas nejaké slovo. Ani fotiť sa tu nesmie. Celkom prísne pravidlá na to, že v osemnástom storočí tu boli chlievy s prascami, tančiareň a sklady dreva.
Aby ste ale videli, ako to v rotunde vyzerá, naskenovala som vám aspoň niečo z propagačných materiálov.
Toto je legenda o Přemyslovi Oráčovi.
Pri rotunde je pekný výhľad na mesto. Zľava vidieť Radničnú vežu, to veľké je chrám sv. Mikuláša a napravo od neho kaplnku sv. Václava.
Pomaly sa blíži pol piatej, tak sa vyberáme pohľadať naše ubytovanie. Batohy sú stále ťažšie, ale doplazíme sa úspešne do cieľa, a pretože sme sa konečne zbavili záťaže na chrbtoch, nabrali sme nové sily a ideme sa ešte okúpať na kúpalisko. Ešte stále je teplota nad tridsiatkou, po piatej je zlacnené vstupné, tak prečo nie, že?
Budova vzadu je Loucký klášter, aj tam chcela Viktorka zájsť, ale kúpalisko zvíťazilo.
Na druhý deň vstávame zavčasu, aby sme stihli všetko, čo Viktorka naplánovala. Autobusom sa odvezieme do Vranova nad Dyjí. Tu sme boli prvýkrát pred 46 rokmi s manželom počas vysokoškolského štúdia na dvojtýždňovej brigáde od 15. do 30. septembra 1979, ako dokazuje nápis v albume.
Ale zámok navštívime až zajtra, dnes ideme na iný, do neďalekého Bítova. Odvezieme sa tam loďou po priehrade. Postavili ju pred takmer 100 rokmi a padla jej za obeť dedina Bítov. Vtedy bol Bítovčanov morálne povzbudiť aj prezident Masaryk. Nový Bítov potom postavili o dosť ďalej, obyvatelia sa mohli do nových rodinných domov nasťahovať už pár mesiacov po začatí výstavby.
V pozadí vykukuje hrad Cornštejn.
Po hodine plavby, počas ktorej míňame rôznorodé chatky na brehu a kričíme „ahooooj“ na ich mávajúcich obyvateľov, vystupujeme pod zámkom Bítov.
Bol založený už v 11. storočí, ale jeho hlavným ťahákom je najväčšia európska zbierka preparovaných psov, ktorú založil posledný hradný pán Jiří Haas. Mal rád ženy a zvieratá a asi preto sa nikdy neoženil.
Levicu Mietzi-Mausi odkúpil od cirkusu Kludský a boli dobrí priatelia, jedávala s ním pri jednom stole.
Jiří Haas založil jednu z prvých zoologických záhrad v Československu a počas víkendov ju sprístupnil pre verejnosť zdarma.
Mal veľmi rád psov a nechával ich po smrti preparovať. V zbierke ich je päťdesiat, vrátane plemena stájový pinč známeho zo Švejka, ktoré už vyhynulo.
Nachádzajú sa tu aj iné preparované zvieratá. Aj seriózne, aj takéto úsmevné.
Po vojne v máji 1945 bol Haas vyzvaný k odsunu do Viedne, hoci za vojny nikdy nekolaboroval s Nemcami, naopak, pomáhal miestnym a jedného zachránil pred koncentrákom. On však nedokázal opustiť svoj hrad a svoje zvieratá a preto sa v noci 11. mája 1945 zastrelil. Levica ho prežila a namiesto toho, aby podľa jeho želania po smrti odpočívala v hrobke vedľa neho, urobili z nej predložku.
Dnes sme toho nachodili dosť, ale predsa ešte podvečer stihneme pozrieť ďalšie zákutia Znojma. Napríklad vinicu priamo v meste.
Do Vranova sa vraciame aj na druhý deň. Tentokrát navštívime zámok, na ktorom som s manželom brigádovala v septembri 1979.
Vôbec si nepamätám, ako sme sa tam vtedy v noci dostali, určite však nie po ceste, ktorou ideme dnes. To by sme sa tam v tme asi prerazili, svietiace mobily ešte neboli a baterky sme so sebou nemali.
Takto sme boli vtedy vybavení na cestu.
Fotky máme len z nádvoria hradu. Mali sme fotoaparát Ljubitelj a do toho išiel film s tuším dvanástimi obrázkami. O mobiloch, s ktorými vzniknú o pár desaťročí milióny fotiek denne, netušil vtedy asi ani Bill Gates vo svojej garáži.
Jeden z najkrajších pohľadov na hrad je z krížovej cesty.
Tá sa končí Mniszkovým krížom, ktorý dala postaviť svojmu zosnulému manželovi Stanislavovi v roku 1864 grófka Helena na jeho obľúbenej vyhliadke a dala naň napísať po poľsky a po nemecky nasledovné slová:
"Žena najlepšiemu z mužov. Deti najláskavejšiemu z otcov. Jeho Excelencii grófovi Stanislavovi Mniszkovi".
Milé, že?
Zmenilo sa nádvorie hradu po 46 rokoch? Ani veľmi nie, len pribudli kvety. Pekné je to tu.
Z Mniszkovho kríža bolo vidieť hrad, takže logicky je odtiaľto vidieť kríž.
Ideme na prehliadku a ja dúfam, že si spomeniem aspoň na niečo z tých dávnych čias. Vtedy som asi dva dni robila strážkyňu. Bola som v dvoch miestnostiach a dávala som pozor, aby návštevníci nič nechytali či nedajbože neukradli. Kamery vtedy ešte neboli, tak sa to robilo takto. Mimochodom, vyzerá to ako dobrá práca, ale keď som počula rovnaký výklad tretíkrát za sebou počas hodiny, prestalo ma to baviť. Nedalo sa nikde sadnúť a stáť niekoľko hodín bolo utrpením. Každoročné zemiakové brigády boli oproti tomu zábavnejšie. Ale vráťme sa z polí do zámku - myslím, že som strážila v miestnostiach, ktoré si teraz pozeráme hneď na začiatku.
Vravím Viktorke: „Nič si tu nepamätám, akurát, že vtedy hovorili čosi o navštívenkách, nejakú hádanku alebo čo.“
A tu ho máš – pred veľkou sálou stojí drevený čert. Načo slúžil? Do misky na hlave sa kládli navštívenky. Prečo sa na to nespýtali teraz? Uhádla by som.
Exkurzia končí v sále predkov, tá je asi najkrajšia zo všetkých miestností. Neviem, či bola sprístupnená už vtedy, keď som tu brigádovala, potom som pracovala inde. Pár dní sme v archíve oprašovali alebo triedili knihy a nakoniec som zakotvila v predajni vstupeniek.
Z hradu ideme „vláčikom“ na vranovskú priehradu. To je tá, čo zatopila starý Bítov a po ktorej sme sa plavili včera cestou na hrad. Dnes tu ostaneme a vychutnáme si radosti kúpania sa na priehrade. Naposledy som sa takto kúpala pred štyridsiatimi rokmi v manželovom rodisku vo Veľkých Uherciach, Viktorka sa na priehrade nekúpala ešte nikdy.
Areál je veľký a ľudí kopa. Normálne na mňa dýchla retronálada. Tak najskôr zopár fotiek z nášho albumu, ako ich odfotil Ljubitelj niekde v tejto oblasti.
No a takto to vyzerá teraz. Je tu aj pláž zdarma, ale my sme si kúpili tú, na ktorej sa platí. Vraj budeme mať okrem prezliekárni a WC k dispozícii aj sprchy, tobogán a bazén.
Sprchy tu sú, ale na to, aby z nich tiekla voda, musíte vhodiť 10 korún. A do bazéna sa dostanete len tak, že sa spustíte tobogánom dole. Tak radšej ten bazén obetujem a ideme sa kúpať do priehrady. Voda je teplá a plná bahna. Moře to néni, néni...
Je tu stan na stane, auto na aute a hlava na hlave, ale ľuďom sa tu asi páči. Občas rozhlas zahlási, že si ľudia môžu nakúpiť v dvoch predajniach čerstvé potraviny aj opaľovacie krémy. Dá sa tu dobre najesť. Ako som už napísala, poriadne retro to je.
Tento kemp sa pravidelne umiestňuje na prvých miestach v Česku. Chcela by som vidieť tie, čo sú za ním. Alebo radšej ani nie.
Po kúpaní obetujeme desaťkorunáčku na to, aby sme zo seba zmyli bahno. Našťastie voda tečie štyri minúty, tak sa pod jednou sprchou očistíme obe.
Dnes sme toho mali akurát dosť, tak rýchlo späť do Znojma pripraviť sa na zajtrajší deň, ktorý by mal byť "hajlajtom" nášho pobytu.
Ráno sa autobusom odvezieme do dediny Čížov. Nachádza sa tu Památnik železné opony – bývalé zátarasy na hranici s Rakúskom.
Opäť sa mi v hlave vynárajú spomienky na časy spred 46 rokov. Do Znojma sme sa dostali z Bratislavy až večer a do Vranova už nešiel žiadny autobus. Jediný, ktorý išiel tým smerom, nás vysadil v nejakej dedine, a odtiaľ sme išli tmavou nocou peši po asfaltke. Polia okolo boli osvetlené, traktor tu oral pôdu, za ktorou bolo tušiť ostnaté drôty. Fakt si už viac nespomínam, však vtedy to bolo takto aj inde. Koľkokrát sme sa pozerali cestou z Devínskej Kobyly na Wolfshal, počuli sme tam štekať psov a kikiríkať kohúty, a to bol oveľa lákavejší pohľad, ako tu v noci na pusté polia. Otec mi hovoril, že v noci je z Devínskej Kobyly niekedy vidieť žiaru nad Viedňou, ale to boli asi len také fámy.
Takto vyzerajú zvyšky železnej opony teraz. Veľa sa toho nezachovalo a aj toto nie je všetko pôvodné, pretože strihanie drôtov vo vtedajšom nadšení po Novembri postupovalo nekontrolovane a rýchlo.
Pozrieme si starý cintorín, čo ostal po odsunutých Nemcoch, sú tu väčšinou detské hroby, ale po takmer sto rokoch sú nápisy ťažko čitateľné. Nájdu sa i dva či tri hroby pomerne nové.
Vedľa budovy TIK-u sa nachádza malé múzeum, v ktorom sú vystavené fotografie dokresľujúce osudové okamihy v tomto kraji krátko pred druhou svetovou vojnou.
Keď prišiel Adolf Hitler v októbri 1938 do Znojma, nadšene ho vítalo pätnásťtisíc nemeckých obyvateľov.
Aj hakenkrojcami vyzdobený Vranovský zámok vítal v októbri 1938 nemeckých vojakov.
Dosť bolo histórie, ešte si nejakú užijeme na rakúskej strane.
K hraniciam sa ide príjemnou asfaltkou v lese, po ktorej kráčajú skupinky turistov a občas ich predbehnú cyklisti. Keď sme vystúpili z autobusu, myslela som si, že je tu nejaký turistický zraz alebo náboženská púť. Netušila som, že to bude také frekventované.
Krátko pred tým, ako sa dostaneme k hraničnej rieke Dyji, odbočíme na Hardeggskú rozhľadňu. Nachádza sa ešte na území Českej republiky, tú pôvodnú postavili českí turisti v roku 1880.
Po druhej svetovej vojne sa ocitla v hraničnom pásme, kam sa bez priepustky nedalo ísť, a postupne schátrala. Lepšie časy jej nastali po roku 1989 a o rok neskôr ju zrekonštruovali rakúski turisti.
Takýto pohľad bol z nej kedysi.
Približne rovnaký súčasný pohľad na hrad Hardegg
Je z nej pekný výhľad nielen na hrad, ale aj na celé mestečko Hardegg, ktoré je najmenším v Rakúsku.
Zbehneme dole a po moste nad riekou Dyje vchádzame do Rakúska.
Medzi starými fotkami v Čížove sme videli aj tú, na ktorej v októbri 1938 prichádza na most Hitlerovo auto. Kvôli bezpečnosti jeho cesta z Vranova do Znojma viedla cez Hardegg.
V súčasnosti sú na moste fotky, ako to tu vyzeralo krátko po novembri 1989.
Na druhej strane je v budove bývalej colnice malé múzeum s dobovými fotografiami.
Nad mesto sa blížia mraky a z diaľky počuť hrmenie, tak sa ponáhľame do hlavného cieľa nášho dnešného výletu – na hrad Hardegg. Od covidu bol zavretý. Pred dvoma rokmi im Viktorka poslala mail a pýtala sa, kedy bude znovu otvorený. Odpísali jej, že zatiaľ nie. A tento rok sme sa dozvedeli, že ho otvárajú pre verejnosť na dva týždne a aj preto sme si svoj moravský pobyt naplánovali práve na tento čas.
Je tu plno česky hovoriacich ľudí a pán, čo predáva lístky, sa nás hneď pýta: „Co to bude, dámy?“
Vstupné je pomerne drahé, ale však sme v Rakúsku, tak sa ani moc nečudujeme. Je to niečo podobné ako Strečno – tak trochu ruina, trochu zrenovovaný. Prvá zmienka o ňom je z roku 1145, ale súčasný stav je až z prelomu 19. a 20. storočia. Z rodu Hardeggovcov pochádza aj manželka bývalého českého politika Karla Schwanzenberga – Therese, rodená Hardegg.
Pozrieme si to celé a potom si ešte dole pri zastávke autobusu kúpime frankfurtské párky so žemľou. Ešte ani nedojeme a tak sa rozfúka, že pani predavačka stánok zatvára.
Začína pršať a my sa ideme schovať do autobusovej zastávky. Je plná veselých rakúskych dôchodkýň. Keď sa spustí lejak, babky si začnú obliekať pršiplášte. Asi im povedali, že keď bude pršať, majú ich použiť. Tak sa tisneme v malej búdke aj so všetkými dvadsiatimi pršiplášťami, babky sa stále všetkému smejú. Keď sa zablysne a zahrmí tesne pri nás, vykríkneme „jaj“ a babky sa opäť smejú. No, veselo je. Ale mne nie. Idú na mňa mdloby. Najskôr prestávam vidieť do diaľky, potom už nevidím ani na blízko. Hovorím Viktorke, že mi je zle. Najradšej by som sa niekde položila, ale sme tak natesno, že nemôžem ani odpadnúť.
„Mám zavolať záchranku?“ pýta sa Viktorka. V tej chvíli si uvedomím, že sme sa nepoistili („načo? Však je to len na pár dní a pár kilometrov od Slovenska“) a tak môj pragmatizmus postupne víťazí nad mdlobami. Začínam vidieť ľudí naokolo, potom aj do diaľky a keď príde autobus, prúd dažďa pri nastupovaní ma vzkriesi úplne. Babkám je hej, tie pršiplášte sa im teraz zišli.
Ideme len jednu zastávku autobusom, naším cieľom je Národný park Thayatal, v ktorom je rezervácia s dvoma divými mačkami.
Kocúr sa volá Carlo a mačka Frieda a za štyri a pol eura sa môžete pozerať, ako ich budú kŕmiť. Aby sme nemali pocit, že za tie peniaze bude málo muziky, najskôr nám premietnu film o divých mačkách v národnom parku. Zatiaľ aspoň trochu vyschneme a potom ideme do tej zimy a vody pozerať, ako budú mačky jesť.
Pani, ktorá nám robí sprievodkyňu, najskôr poukladá kade-tade mŕtvolky kohútikov, čo vznikajú ako odpad pri triedení vyliahnutých kuriatok.
Potom pribehnú mačky a vidíme ich len schmatnúť úlovok a kamsi ho odniesť. Potom sa zas na pár sekúnd ukážu, celkom osemkrát, lebo na toto poludnie majú vyhradených osem kohútikov, pre každého štyri. Večer bude ešte jedno verejné kŕmenie, to stojí viac, tak sa im asi aj viac ujde.
Medzitým úplne prestalo pršať. Nie že by bolo teplo a sucho, ale tiež sa nám tu nechce čakať hodinu a pol na autobus do mesta Retz, tak sa vraciame lesom späť do Hardeggu a na autobus počkáme v „našej“ búdke. Teraz je prázdna, veselé babky sa už asi smejú vo svojich domovoch.
Hrad po búrke vyzerá ako tajomný hrad v Karpatoch. Síce neviem, ako vyzeral ten, ale približne takto si ho predstavujem.
Autobusom sa dovezieme do Retzu. Máme tu pár minút času a tak si ideme pozrieť centrum mesta, ktoré figuruje v jednom z našich dovolenkových plánoch pre nasledujúce roky.
V tomto dome hostila rodina Lamatschova Ludwiga van Beethovena.
A potom sa už vraciame vlakom do Znojma, je to odtiaľto len pár kilometrov. Aby sme toho na dnes nemali málo, ešte si pozrieme nočné mesto.
Čo sme stihli, to sme videli a zvyšok si pozrieme niekedy nabudúce. Však je tu toho ešte dosť.
