Pred našou ďalšou jarnou víkendovkou som si zháňala vhodnú literatúru, aby som si pozdvihla ducha. A keďže cieľ víkendovky bol Cyprus, vyriešila som to jednoducho. Do vyhľadávača som napísala "detektívka Cyprus“ a Google mi našiel hneď detektívny román Agathy Christie s názvom Tajomný Cyprus. Presne takto to bolo napísané v ponuke antikvariátu, ktorý mi za bagateľ ponúkol jeden z príbehov Hercula Poirota.
Už som ho (Poirota) čítala a videla riešiť vraždy na Rodose aj v Egypte, tak si aspoň prečítam, kto je vrahom na Cypre. Rýchlo som zaplatila, aby mi ho nebodaj niekto nevyfúkol, a potom som gúglila, na čo sa môžem tešiť.
A viete o čom je? O Cypre ani ň. Kniha sa volá Tajomný cyprus – teda cyprus ako strom. Čo už. Nie je cyprus ako Cyprus.
Cyprus nepatrí do Schengenu, ale je v EÚ, takže na vstup stačí občiansky preukaz. Toto sme si prečítali v rôznych zdrojoch a tak sme pasy nechali doma. Prvé pochybnosti prichádzajú na viedenskom letisku, keď nás šípky smerujú do odletovej haly mimo krajín EÚ a nápisy nás informujú, že si máme prichystať cestovné pasy. Pokusy naskenovať naše doklady neboli úspešné a tak ideme k okienku. Keď vidím, že sme v rade jediné, ktoré držia v ruke občianske preukazy, nadávam si, že som tú maličkú červenú knižôčku nevzala so sebou. So strachom ukazujeme tete identifikačné karty, tá sa usmeje a o chvíľu si už s Viktorkou padáme do náručia šťastné, že naša cesta bude mať pokračovanie.
Let do Pafosu trvá necelé tri hodiny. Lietadlo má prílet 20:15 a to je päť minút pred odchodom autobusu do centra. Ďalší ide o hodinu. Teda mal by ísť, ale šoférovi trvá osemnásť minút, kým za pomoci pasažierov navlečie do pokladne nový papierový kotúčik. Ako dlho by mu asi trvalo navliecť overlock?
Lístok sa kupuje u vodiča, cez deň stojí dve eurá, po 21. hodine tri. Je pritom jedno, ako dlho sa veziete. Vozidlá premávajú po ľavej strane.
Ubytovaní sme neďaleko prístavu a hneď na druhý deň ráno ideme spoznávať cyperské dejiny. Pár metrov od hotela narazíme na len nedávno vykopané staroveké grécke divadlo.
Kúsok od neho sú turecké kúpele hammám.
O pár desiatok metrov je kedysi najväčší kostol zo 4. storočia Panagia Chrysopolitissa a pri ňom stĺpy.
Pri tomto ľavom vraj bičovali apoštola Pavla. Dostal 39 rán a potom rímsky vojak s bičovaním prestal. Možno ho bolela ruka a povedal si - načo ho mám mlátiť ako žito, vieru z neho nevymlátim, konvertujem na kresťanstvo aj ja a mám dnes fajront.
My máme dnes v pláne "unescový" archeologický park. Nachádza sa neďaleko prístavu a seniori majú vstup zdarma. Takto dobre som obišla počas pobytu viackrát, múzeum v Pafose bolo dokonca zdarma pre všetkých. Ale ani ak ste mladší, nevyjdete na psí tridsiatok, cena sa pohybuje maximálne do 4,50.
Archeologický park je rozsiahly, nachádzajú sa tu rozvaliny, ktoré boli kedysi domami. Názvy majú podľa mozaík, ktoré sa tu našli. Niektoré sú zastrešené, iné len tak pohodené medzi ruinami. Toto je mozaika v Theseovom dome, práve zabíja Minotaura.
Najkrajšie a najviac je ich v Dionýzovom dome. Niektoré sú aj dosť pikantné.
Napríklad toto je výjav z báje o Faidre. Ten mladík je zahanbený Hippolytos. Asi sa hanbí, že je nahatý pred staršou dámou, rozmýšľam. Ale nie. Tá staršia dáma je Faidra, manželka jeho otca, ktorá sa do Hippolyta zaľúbila a poslala mu milostný list. Vysekala do neho svoje vrúcne city, ale figu jej to pomohlo, mládenec city ohrdol. Nepomohol si. Jeho otec Theseus – to je ten, čo v predošlom dome zabíjal Minotaura – ho dal zavraždiť svojím otcom, teda mladíkovým dedom. Faidru nemusel, tá spáchala samovraždu.
Takýchto zvrhlostí je tu viac – a potom, že staré dobré časy!
Marsyasa stiahol boh Apollón zaživa z kože, pretože s ním prehral v hudobnej súťaži.
Ikarios bol prvý pestovateľ viniča. Pretože bol dobráčisko, ponúkol džbánik svojho vlastnoručne vyrobeného vína dvom pastierom. Tým zachutnalo a popíjali, až sa opili. Keď začalo víno účinkovať, pastieri si mysleli, že ich Ikarios chcel otráviť a pre istotu ho zabili.
Nápis na mozaike vpravo znamená "prví pijani vína".
Narcis bol fešák, preto sa do neho zaľúbila nymfa Echo. On ju odmietol a za to ho bohovia potrestali tým, že sa Narcis zaľúbil do vlastného odrazu vo vode.
Pozeráme mozaiky, komentujeme ich a vtom nás osloví starší pán: „Vy jste Slováci?“ Pritakáme a pýtame sa odkiaľ je on. Je Cyperčan, ale sedem rokov študoval v Prahe a jeho najlepší priateľ zo štúdií bol z Kežmarku. Má rád bryndzové halušky, robí ich doma doteraz, len namiesto bryndze mieša fetu s ďalším syrom. Pochválime jeho češtinu, ktorú má napriek desaťročiam od ukončenia školy výbornú. Vraj si ju udržiava prostredníctvom videí na Youtube. On aj jeho manželka sa s nami rozlúčia pozdravom „dovidenia“.
Pokračujeme ďalej. Toto je asklepion z 2. stor. pr. n. l. až 2. stor. n. l. zasvätený bohovi medicíny Asklepiovi.
Pod majákom je Odeon – niekdajší hudobný salónik.
Maják v čase, keď tam chodievali počúvať najnovšie hity Orfea, ešte nestál, je o dvetisíc rokov mladší. Tak sa pri ňom dlho zastavovať nemusíme ani my a ideme ďalej.
Toto sa volá Saranta Kolones. Je to zrúcanina stredovekej pevnosti zo 7. storočia, ktorú zničilo zemetrasenie v roku 1222. Saranta znamená štyridsať, pretože tu bolo štyridsať stĺpov. Aj teraz je ich tu dosť, váľajú sa kade-tade.
Po štyroch hodinách máme všetky šutre nálezy zdokumentované a môžeme areál opustiť. Aby sme to mali ale úplne komplexné, ideme do múzea, ktoré je odtiaľto celkom dosť ďaleko a treba tam ísť autobusom, ak teda nechcete ďalšie hodiny pochodovať peši. My nechceme, však denný limit krokov mám už dávno splnený, tak sa odvezieme. Funguje tu aj Bolt, ale je celkom drahý oproti Boltom v iných krajinách. Ako som spomínala, autobus stojí 2 eurá, ale dá sa kúpiť napríklad aj denný lístok za 6,50, ktorý sa oplatí, ak v ten deň urobíte minimálne štyri cesty.
Múzeum je zadarmo pre všetkých, zas tu toho až tak veľa nie je a aj keď pofotíme všetky exponáty, nezdržíme sa dlhšie ako 40 minút.
Päťtisíc rokov staré figúrky
Staroveké termofory
Tešíme sa, že sa naobedujeme v reštaurácii, ktorá je v bedekri vyhodnotená ako lacná a dobrá, ale v čase medzi obedom a večerou je zavretá. Tak si dáme v neďalekom espresse cyperský gyros. Mäso je v žemli a nie sú v ňom hranolky, inak chutí podobne.
Ešte stále nemáme pamiatok dosť, teda ja aj celkom áno, ale keď sme už tu, tak si pozrieme katakomby. Sú voľne dostupné z ulice a je ich viac.
Toto sú katakomby Agia Solomoni a sú tu pochovaní siedmi synovia ženy menom Solomoni, ktorých zabili ešte pred naším letopočtom a Solomoni sa potom stala svätou. Ale rôzne zdroje uvádzajú rôzne legendy, napríklad, že Solomoni tu bola zamurovaná a keď sa po 200 rokoch stena otvorila, vyšla odtiaľ živá a zdravá. Každý si teda môže vybrať legendu, ktorá sa mu najviac páči.
Na strom, ktorý rastie pred jaskyňou, ľudia uväzujú šatky a handričky ako prosbu o vyliečenie. Jednoduché malé šatky si môžete kúpiť v neďalekom stánku so suvenírmi.
Ale teraz už toho máme akurát dosť obe a tak sa vraciame domov. Treba rýchlo stiahnuť a pozrieť dnešných päťsto fotiek a potom ísť spať, lebo zajtra pokračujeme.
Druhý deň začíname cestou do dediny Tala, kde máme dva ciele. Prvým je kláštor sv. Neofyta. Mních Neofytos si ho sám vytesal do skaly v 12. storočí. Najskôr si zriadil jednu izbičku, ale potom si povedal, že by to chcelo ešte vymaľovať. Zavolal známeho maliara ikon z Kréty, ktorého asi veľa ľudí okrem Neofyta nepozná. Volal sa Apsevdis. Že ste ho nepoznali ani vy? Tak teraz ho už poznáte. Aby mal Apsevdis pohodlie, Neofytos mu vydlabal ďalšiu izbičku, nech sa netlačia v jednej.
Takto vyzerajú fresky pred vchodom.
To, čo je namaľované v interiéri, sa môže len pozerať a obdivovať, ale nie fotiť, tak sme si kúpili pohľadnicu a teraz dielo Apsevdisa môžete pozerať a obdivovať aj vy.
Tu je vyobrazený, ako ho anjeli nesú do neba.
Pod kláštorom je prameň so svätou vodou, aspoň si trochu chlipnem, aj keď nie som smädná, lebo vonku je celkom chladno a občas trochu popŕcha.
Kostol pri kláštore je zo 16. storočia. Vedľa sa nachádza malé múzeum, v ktorom sa tiež nemôže fotiť, ale okrem starých náboženských kníh a truhly s pozostatkami Neofyta ani veľmi nie je čo.
Opúšťame kláštor a ideme peši kúsok nižšie, kde sa nachádza mačací park. Žije tu vyše päťsto opustených mačiek, o ktoré sa starajú zahraniční dobrovoľníci. Doniesli sme cicuškám nejaké mačacie pochúťky a kúpili si suveníry, aby sme ich podporili. Hneď sa na mňa jedna vrhla a od samej lásky mi zaryla pazúry do krku. Ja som zas na oplátku inej nechtiac pristúpila labku a druhú kopla do hlavy. Je ich tu proste veľa, motajú sa pod nohami a človek nemôže mať oči všade. Všetci sme však svoje zranenia prežili. Aj tak by mi nič nepomohlo, nápis pri vstupe informuje, že vchádzame na vlastné nebezpečie.
Určite už máte mačiek dosť. Ale keď je ich tam tak veľa! Na ostrove žije mačiek viac ako ľudí. Prvú tisícku z Egypta a Palestíny sem údajne poslala v 4. storočí matka cisára Konštantína svätá Helena, aby pomohli znížiť počet hadov na ostrove.
Už sme dlho nevideli nič dvetisíc rokov staré, tak to ideme napraviť. Najskôr sa ale posilníme v reštaurácii, do ktorej sme sa včera dobýjali v čase siesty. Menu majú napísané na tabuli kriedou a majiteľ chodí s tabuľou ku každému stolu a vysvetľuje, čo ktoré jedlo znamená. Dávam si tradičné cyperské jedlo afelia, je to bravčové na červenom víne a je to fajn.
Potom ideme za ďalšou UNESCO pamiatkou – ku hrobkám kráľov.
Napriek honosnému názvu tu nikdy žiadni králi pochovaní neboli, hrobky slúžili len vyšším úradníkom a vojenským veliteľom. Je ich tu veľa, očíslovaných je osem. Najkrajšie sú vraj trojka, štvorka a osmička. Toto je môj výber, čísla si už nepamätám.
V diaľke vidíme more, ráno sme prezieravo do batohov pribalili plavky, osušky a šľapky, preto z hrobiek vychádzame priamo na pláž. Voda je studená a dvadsaťstupňový vzduch tiež nie je teplota, ktorá by ma lákala ochladiť sa vo vlnách. Však zas nemusím mať všetko.
Späť sa vraciame po promenáde. Pohľadom na pôvodne byzantský hrad zo 14. storočia, neskôr prerobený na križiacky a potom na osmanský sa lúčime s druhým dňom. Čaká nás deň tretí, posledný.
Ráno sa nahodíme do červených tričiek – dnes pôjdeme po stopách gréckej bohyne krásy Afrodity.
Najskôr sa autobusom odvezieme do dediny Kouklia, kde sa nachádza Afroditina svätyňa. Kedysi sa to volalo Palaipafos. Odohrávali sa tu rituály na počesť bohyne. Dáma nevyzerala vtedy tak pekne, ako ju neskôr stvárňovali rôzni umelci. Toto je jej najstaršia podoba – stotožňovali ju so žulovým balvanom.
Vonku sa povaľujú rôzne zvyšky chrámov a mozaiky, cennejšie nálezy sú vnútri v múzeu.
Najslávnejšia je určite mozaika Lédy s labuťou. To je tiež dosť úchylná báj o tom, ako sa Zeus premenil na labuť, aby mohol s Lédou súložiť v rovnakom čase, ako ona spala so svojím manželom. Čo vzniklo tej noci? Napríklad krásna Helena, ktorú uniesol Paris a kvôli tomu sa začala trójska vojna. Takže pozor na labute!
Mozaika v múzeu je originál, ale pôvodne bola na tomto mieste, kde je dnes replika.
V tejto vani sa kúpali už pred tritisíc rokmi.
Za povšimnutie v dedine Kouklia stojí aj kostol Panagia Katoliki z 15. storočia.
Ak po toľkých napozeraných storočiach vyhladnete, môžete sa najesť v niektorej reštaurácii alebo taverne. My sme jedli u Efraima, pretože nás z ponuky zaujal grécky šalát podávaný v chlebe a grilovaný syr halloumi. Dobré to bolo.
Posilnené a oddýchnuté odchádzame ešte o kúsok ďalej, na miesto, kde sa krásna Afrodita údajne zrodila. Bolo to pri tejto skale a zrodila sa z peny, ktorej zloženie radšej ani nechcite vedieť, je to príbeh nevhodný pre maloletých a pre citlivé povahy.
Dnes sa osmelím trochu viac ako včera, vstúpim do mora aspoň po členky. A to je všetko, ďakujem, stačí, radšej niekedy nabudúce.
Už nás na Cypre toho veľa nečaká. Vrátime sa do Pafosu a pozrieme kúsok pašiových hier, ktoré neďaleko stĺpu, pri ktorom bičovali svätého Pavla, nacvičuje hlúčik nadšencov.
Keď Ježiša odnesú do hrobu, ideme povečerať. Dáme si gyros a potom zaľahneme, lebo ráno sa musíme pobaliť a odísť na letisko.
A ako to bolo s tým cyprusom? Ani neviem, či som tam nejaký videla - ak to bolo to, čo vyzerá ako tuja, tak asi áno. Určite však nebol v detektívke Agathy Christie, ktorú som kúpila omylom. Jediná zmienka o cypruse bol úryvok básne Williama Shakespeara v úvode. Jeho význam mi síce ostal utajený, ale kto je vrah viem a nepoviem.
