Najskôr sa taxíkom odvezieme k záhrade, kde je pochovaný najslávnejší perzský básnik, širazský rodák Hafez, u nás asi skôr známy ako Háfiz. Žil v štrnástom storočí a písal hlavne ľúbostnú poéziu. Všetci Iránčania ho majú vo veľkej úcte.
Jedna príhoda zo včerajška.
Počas vlaňajšej novembrovej návštevy Iránu sme mali menšie zdravotné problémy. V lekárni nám dali lieky, ktoré okamžite zabrali. Chceme si ich teda kúpiť aj teraz, ukazujeme obal, ale pýtajú od nás recept. Nemáme.
K pultu prichádza starší farmaceut. Pýta sa, odkiaľ sme, čo sme už videli a či poznáme básnika Hafeza. Nuž poznám ho len v tom zmysle, že viem o jeho existencii. Mužovi to stačí. Rozpráva nám o ňom. Napríklad to, že Goethe povedal, že bude vždy len Hafezovým študentom. Potom nám podáva lieky a peniaze nechce. Vraj to máme prijať ako darček.
V záhrade, v ktorej je hrobka, je televízny štáb a množstvo ľudí, celé rodiny. Viete si predstaviť niečo také napríklad v Dolnom Kubíne pri hrobe Hviezdoslava?
Toto je Hafezov hrob.
Kupola predstavuje dervišskú čiapku a na náhrobku sú Hafezove verše.
Čítala som ich zopár v českom preklade a páčili sa mi. A to, prosím, boli napísané štyristo rokov pred tým, ako u nás začal tvoriť Hugolín Gavlovič svoju Valaskú školu mravúv stodolu.
Veľa rodín príde dnes večer práve sem oslavovať perzský Nový rok. Prinesú si haftsin - slávnostný obrus, na ktorý naukladajú sedem tradičných vecí začínajúcich sa na písmeno "s". Haft znamená sedem a sin je "s". Musí tu byť cesnak (sir), ktorý symbolizuje lekárstvo, zelené klíčky (sabze) - predstavujú znovuzrodenie, jablko (sib) - symbol zdravia a krásy, a ďalšie, ako môžete vidieť napríklad na tomto štylizovanom haftsine v záhrade pri Hafezovej hrobke.
Podobnými veľkými symbolmi Nového roka sú vyzdobené aj ďalšie verejné priestranstvá, ako obchody, mešity či letiská. Tento je napríklad z letiska v Širaze.
Do konca roka 1396 ostáva ešte niekoľko hodín a tak opúšťame Hafeza a ideme ďalej.
Z búdky pri ceste vykročí vojak so samopalom na hrudi. Pýta sa nás, odkiaľ sme a popraje nám Nowruz mubarak, čiže Šťastný Nový rok.
Prichádzame k svätyni Aramgah-e Ali Ibn Hamzele pôvodne z deviateho storočia, ktorá bola neskôr prestavaná. Je tu pochovaný nejaký príbuzný štvrtého imáma.
Na nádvorí nás žena ponúkne novoročnými koláčikmi.
Pri vchode sa vyzúvame a topánky odkladáme do skrinky. Chvíľu čakáme, kým nám donesú čádory. Ženy, ktoré nám pomáhajú s ich obliekaním, sa za to veľmi ospravedlňujú a hoci ich ubezpečujeme, že sa nič nestalo, stále opakujú "I am very, very sorry."
Chvíľu posedíme pri hrobke a potom vychádzame von. Ženy nám pomáhajú vyzliecť čadory. Medzitým vo vstupnej miestnosti položili nový koberec a skrinky s našimi topánkami sú úplne inde, než boli vtedy, keď sme si obuv do nich ukladali. Nevieme ich nájsť, ja na rozdiel od dcéry ani nepoznám arabské číslice a tak netuším, aká skrinka to mohla byť, ale dobré ženy, ktoré nám pred chvíľou robili komorné, ich už nesú a opäť sa veľmi ospravedlňujú.
Čo sa čudujem toľkej láskavosti a miloty? Veď som v Iráne.
Aj keď na dobré sa zvyká ľahko, sem-tam ma to, čo je pre nich samozrejmosťou, ešte vie prekvapiť.
Prechádzame okolo informačného centra patriaceho k svätyni a jej pracovník nás pozýva k nemu do kancelárie. Nalieva nám čaj a ponúka koláčiky z ryžovej múky. Pýta sa, či sme fotili pri hrobke.
"Nie", odpovedáme pravdivo. Nefotila som, lebo sa mi nechcelo foťák vyťahovať spod čádora.
"Tak choďte ešte raz a urobte veľa fotiek", navrhuje nám.
Pri myšlienke na to, ako nás ženičky zas budú obliekať a hľadať nám obuv, by som fotky radšej oželela, ale pracovník odkiaľsi vyberie dva čádory a otvorí dvierka, ktoré vedú z kancelárie priamo k hrobke.
Urobím teda pár snímkov s hrobom a vraciame sa.
"Tak rýchlo? Čo ste si nepofotili viac?", čuduje sa. Potom každému z nás podá pohľadnicu s hrobkou, aby sme mali pamiatku.
Na zadnej strane sú verše z koránu.
Chvíľu ešte pokonverzujeme. Pýtame sa, koľkokrát bol v Mekke. Zatiaľ ešte nebol, má malé deti a najskôr sa musí postarať o ne, hadždž je finančne náročná záležitosť. Ale je to jeho veľký sen a raz si ho splní.
Pri rozlúčke mu chceme nechať nejaké peniaze, ale rezolútne odmieta. Až keď hovoríme, že je to na údržbu svätyne, postaví pred nás kasičku, kam ich môžeme vložiť.
Veľmi príjemný zážitok.
Mostom z osemnásteho storočia prechádzame ďalej. Riečisko je vyschnuté, vody niet.
Privoláme taxík a ideme na Vakil Bazar, ktorý tu funguje už od osemnásteho storočia. Aj pred ním je štylizovaný haftsin.
Minule som na bazári nebola, lebo som bola chorá, tak si ho užívam teraz. No, užívam. Skôr nakupujeme darčeky a motáme sa dookola.
Horšie je, že obchodníci pomaly zatvárajú, veď sa tiež musia pripraviť na príchod Nového roka. Spratávajú koberce, nakladajú tovar na vozíky, niektoré obchody majú už stiahnuté rolety. Takže ani nenájdeme tú krásnu časť na poschodí, ktorú ostatní navštívili minule s Benom. Ale zas - čo oko nevidí, srdce nebolí, tiež nemusím mať všetko. O dôvod viac sa sem vrátiť.
Naobedujeme sa v malej reštaurácii, kde podávajú len dizi. To nám vyhovuje, odvčera vieme, čo je to aj ako to treba jesť. Je výborné, zjeme a hneď objednávame dupľu.
Ešte na chvíľu skočíme do perzského múzea. Ani tu nechýba haftsin.
Múzeum je malé, tvorí ho jedna miestnosť domu v peknej záhrade. Zopár exponátov pre predstavu.
Prejdeme okolo citadely, ktorú poznáme z novembrovej návštevy, zavoláme si taxík a vezieme sa k Benovi.
Už sa vrátil z Perzepolisu a ešte s nami skočí do cukrárne. Zákusky na drobno už nemajú, obchod je plný ľudí, čo nakupujú sladkosti na poslednú chvíľu, tak berieme celú škatuľu, však sa nejako podelíme. Niektoré zákusky sú veľmi podobné tým, čo predávajú u nás, v balení sú rolády aj niekoľko veterníkov aj špicov, trochu sa líšia náplňami.
Benovi rodičia pomaly chystajú novoročné rekvizity. Na koberec položia obrus, ktorý majú vyhradený na tento účel. Naň postupne pridajú sedem vecí začínajúcich sa na písmeno "s", teda okrem cesnaku, jabĺk a klíčkov, ktoré som spomínala pri Hafezovom hrobe, je to rastlina, niečo ako rakytník (senjed), ktorá symbolizuje múdrosť, vínny ocot (serke) - predstavuje dezinfekciu aj uspokojenie, sladká pasta "samanu", symbol sily a udatnosti a poslednou "s"položkou je rastlina sumach - symbol tolerancie a trpezlivosti.
Na obruse bývajú aj ďalšie veci začínajúce na "s", ako sekke - mince, sonbol - hyacint a iné a tiež samozrejme živé rybky. Tento rok má Benova rodina tie, čo som včera dostala na trhu ako darček od predavača. Kompozíciu dotvárajú horiace sviečky a prirodzene nesmie chýbať Hafezova kniha veršov. Okrem nej je tu kniha Šahname, čo je pre Iráncov niečo ako pre Grékov Odyssea - .zveršovaný národný epos napísaný okolo roku 1000 n.l., ktorý opisuje mýty a historické udalosti od stvorenia sveta až po 7. storočie n.l. Pretože je Nowruz oslava príchodu jari, tak sú tu aj kraslice, niektorí ľudia mávajú kuriatka.
Hoci nový rok 1397 začne až o tri hodiny, o 19:45, keď začne astronomická jar, kvôli nám urobia predpremiéru. Ochutnávame z pripravených jedál na obruse, zobkáme oriešky a rozprávame sa o tom, ako to u nich doma bude vyzerať večer. Otec povie zopár slov a dajú si darčeky. Jedným z tradičných darov sú peniaze - nepoužité bankovky. Aj nám dáva Benov otec každému po jednej, bol ich kúpiť v banke.
Ale už naozaj musíme odísť, lietadlo do Teheránu letí o pol ôsmej večer. Ben nás zavezie na letisko. Je tu trma-vrma, ľudia sa presúvajú na poslednú chvíľu k svojim rodinám. Nedá sa nikde zaparkovať, len rýchlo vystúpiť a rozlúčiť sa s Benom, lebo za nami už stoja ďalšie autá.
V lietadle nám kapitán zaželá Nowruz mubarak - Šťastný Nový rok.
Do Teheránu dorazíme už v roku 1397. Letiskový haftsin.
Aj v ďalšom lietadle, ktorým smerujeme z Teheránu do Istanbulu, nám turecká posádka popraje Šťastný Nový rok.
Tak teda šťastný celý rok 1397! Všetko dobré krásnej krajine a jej láskavým obyvateľom!
