Hneď pri vchode nás v informačnej kancelárii prekvapil ponúkaný sortiment. Návštevníci si môžu kúpiť napríklad USB kľúč alebo počítačovú myš v tvare truhly a podobné morbídne suveníry. Predávajú tu aj plánik cintorína, ale ak nechcete zbytočne utratiť dve eurá, ani sa spoliehať na náhodu, že sami objavíte niečo zaujímavé, môžete ísť do budovy neďalekej kaviarne a tam je na chodbe počítač, v ktorom sa dá vyhľadať hrob podľa mena. Cintorín je rozdelený na sektory, takže sa na ňom dá celkom dobre orientovať. Využili sme aj túto možnosť.
Najlepšie však bolo, že sme si všimli organizovanú skupinku ľudí a išli sme nenápadne v ich stopách. Z výkladu sme síce nemali nič, však aj tak by sme si polovicu museli domyslieť, ale skupina mala sprievodkyňu, a tá sa vyznala.
No a čo sme teda videli? Najskôr to boli hudobníci. Sú tu pochovaní takí velikáni ako napríklad:
Ludwig van Beethoven - ak ste sa prehryzli aspoň do tretieho ročníka ZUŠ, možno ste sa naučili skladbu Pre Elišku.
Ďalšia známa skladba Sonáta mesačného svitu údajne vznikla počas jeho pobytu v Dolnej Krupej, kde má majster aj svoju expozíciu. Boli sme tam cez leto a bolo fajn.
Franz Schubert - je pochovaný vedľa Beethovena, pôvodne ležali vedľa seba na inom cintoríne. Azda každý pozná z jeho tvorby určite aspoň jednu skladbu a tou je pieseň Ave Maria. Napriek tejto duchovnej tvorbe Schubert nežil veľmi cnostne, nakazil sa syfilisom a zomrel na jeho následky.
Tretím do partie je Wolfgang Amadeus Mozart. Ak ste videli film Amadeus, tak si možno pamätáte, že ho pochovali do spoločného hrobu, takže toto medzi Beethovenom vľavo a Schubertom vpravo je len jeho pomník, nie skutočné miesto posledného odpočinku. Ešte ho dnes spomenieme pri dvoch ďalších hroboch. Zatiaľ môžete hádať, pri akých.
Johannes Brahms - zrejme väčšina pozná jeho Uhorské tance. A viete, že jeden z nich, ten najznámejší, je plagiát? Originálom je skladba Spomienka na Bardejov, ktorú zložil bardejovský rodák Béla Kéler a Brahms si z nej prisvojil 32 taktov, tých najlepších. Môžete si obe skladby vyhľadať a porovnať. Ale Brahms napísal aj kopu iných vecí, napríklad si spomínam na uspávanku, ktorú sme spievali pred päťdesiatimi rokmi v speváckom zbore Odborárik - hajaj, tíško spi len, sni o rúžičke seen...
Aj vám sa pletú nielen Dumasovci, ale aj Straussovci? Viete, ktorý Johann napísal Radeckého pochod a ktorý Na krásnom modrom Dunaji?
Autorom Radeckého pochodu, je Johann Strauss starší, teda otec.
Valčík Na krásnom modrom Dunaji či operety Cigánsky barón alebo Netopier, napísal jeho syn Johann Strauss mladší.
Aby to nebolo také jednoduché, synom Straussa staršieho a bratom Straussa mladšieho je Jozef, ktorý bol tiež skladateľom, najznámejšia je asi Pizzicato-polka, ktorú napísal s bratom Johannom.
Keď sme už pri tej hudbe, poďme ďalej. Rýchlo za skupinkou, aby sa nám nestratila z dohľadu. Ideme za ňou v úctivej vzdialenosti a dávame pozor, aby sme nič nevynechali. Aha, čo sme našli - hrob speváka Uda Jürgensa.
Tí starší si možno spomenú na pesničku Merci, Cherie, s ktorou vyhral Eurovíziu v roku 1966, prípadne na skladbu Griechischer Wein o skupine gréckych gastarbeitrov žijúcich na viedenskej periférii, ktorá sa mi preháňala hlavou v lete, keď sa Viktorka chystala do Viedne na polročnú stáž.
V tomto sektore sme našli aj hrob herečky Hedy Lamarr. Preslávila sa v roku 1932 v českom filme Extase, v ktorom hrala niekoľko minút nahá, čo bolo vo filmovej histórii prvýkrát. Ako mi však napísala v komentári jedna facebooková priateľka, je veľmi nespravodlivé, že Hedy Lamarr sa väčšinou spomína len s touto udalosťou. Hedy bola nielen krásna, ale aj mimoriadne inteligentná, a stala sa priekopníčkou modernej elektrotechniky. Počas druhej svetovej vojny spolu s hudobným skladateľom Georgom Antheilom vynašla elektronické zariadenie minimalizujúce rušenie rádiových signálov a táto technológia sa stala predchodcom wi-fi, GPS a Bluetooth.
Dostali sme sa až ku kostolu sv. Karola Boromejského.
Pred ním sa nachádzajú hroby rakúskych politikov, napríklad prezidentov Kurta Waldheima a Thomasa Klestila.
Kancelár Bruno Kreisky odpočíva neďaleko.
A ideme ďalej, nech nám skupinka neutečie. Ešte musíme nájsť Falca.
A už ho máme, jeho hrob zdobí pomník v podobe veľkého zlomeného skleneného cédečka a samozrejme kopa kvetov a upomienkových predmetov. Pamätáte sa, ako som spomínala, že sa s Mozartovým menom stretneme ešte dvakrát? Tak toto je to prvé stretnutie. Pesničku Rock me Amadeus naspieval Falco v roku 1985, kedy bol vo svete mozartovský ošiaľ zásluhou filmu Amadeus režiséra Miloša Formana. Zaslúžene, film považujem za jeden z najlepších, aký som kedy videla, pričom prvýkrát to bolo v dnes už neexistujúcom kine Úsvit v Žiline niekedy medzi jedenástou a druhou v noci. Stáli naň rady a riaditeľ kina pán Lenčo to zariadil tak, aby sa ušlo na každého záujemcu.
Ešte so skupinou prejdeme kúsok cesty, ale oni už asi videli všetko, čo chceli, a tak z cintorína odchádzajú. My toho máme v pláne ešte viac.
Na zastávke stojí autobus, ktorý - ako som spomenula v úvode - vozí babky s krhličkami a hrabličkami, ako i ostatných návštevníkov pomedzi hroby. Na svojej trase má 22 zastávok. Dnes je nejaký deň električiek a doprava vo Viedni je od desiatej rána do ôsmej večera zdarma. Viac by ma potešilo, keby som o tom vedela včera, keď som si v rámci spiatočného cestovného lístka na vlak prikúpila výhodný celodenný lístok na dnes za 5,30, ktorý je mi úplne nanič. No čo už, aspoň si pozrieme cintorín aj posediačky.
Cesta autobusom trvá necelú polhodinu, počas ktorej sa ocitáme v rôznych sektoroch - vidíme napríklad detský cintorín s množstvami balónikov na hroboch, hroby vojakov, ktorí padli počas 1. svetovej vojny, židovský cintorín a rôzne iné.
Exkurzia autobusom skončila, ideme zas po svojich. Ešte máme niekoľko cieľov. Jedným je hrob cestovateľa Emila Holuba.
V tejto časti, ktorá je oproti hrobom hudobníkov, je aj rodinná hrobka rodiny Thonetovcov. Možno vám hovorí niečo výraz thonetka. Je to stolička z ohýbaného dreva. Thonetovský nábytok bol veľmi žiadaný a firma expandovala aj do iných krajín.
Na Slovensku založili Thonetovci v roku 1869 továreň vo Veľkých Uherciach (mimochodom, je to rodisko môjho manžela). Fabrika fungovala do roku 1924 a vyrobila 1,8 milióna slávnych thonetiek. V roku 1920 rodinu postihlo veľké nešťastie, keď ich krásna dvadsaťročná dcéra Suzzi tragicky zahynula po páde z koňa. Na mieste nehody je pomníček a informačné tabuľky o Thonetovcoch, Suzzi je pochovaná na cintoríne vo Veľkých Uherciach.
Thonetovci si v obci kúpili aj kaštieľ, ktorý po vojne dlho chátral, ale dnes si ho pomaly opravuje jeden z potomkov.
Ale vráťme sa späť do Viedne. Neďaleko hrobov hudobníkov sa nachádzajú dve hrobky staviteľov.
Vľavo odpočíva Carl von Ghega, staviteľ železnice Semmering, a vpravo je pochovaný Alois Negrelli, ktorý naprojektoval Suezský prieplav.
Ešte ideme za jedným človekom spojeným s Mozartom. Áno, na tomto cintoríne je pochovaný aj Antonio Salieri, závistlivec a zloduch z Formanovho filmu. Ale vraj to celkom tak nebolo. Nech je ako chce, Antonio Salieri je pochovaný tu pri cintorínskom múre.
Salieri vo filme robil zle Mozartovi. Mňa zas v detstve trápil tento pán - Carl Czerny, autor prstových cvičení pre klavír. Priznávam sa, že som jeho skladby vždy odflákla, akože však stačí dvakrát zahrať a už ich viem a aj tak sú všetky na jedno brdo. Až neskôr mi došlo, že som ich nemala hrať preto, že si to vymysleli v hudobnej, ale na to, aby som si precvičila prsty.
Z týchto nôt sa pred osemdesiatimi rokmi učila moja mama.
S týmito som sa pred polstoročím trápila ja.
No a na záver jedna z najväčších hrobiek, ktorá sa nachádza neďaleko slávnych hudobníkov. Je na nej meno Mijailovič Tija, rôzne sošky a kresby, ktoré mi pripomínajú atmosféru Cirkusa Humberto. Vyzerá to ako recesia, ale asi nie je. Peniaze nemusia byť zárukou dobrého vkusu, aj keď verím, že Tija je veľký človek, ako hlása nápis na hrobke.
Ukázala som vám, čo ma zaujalo najviac. Možno vy by ste si medzi tými troma miliónmi, ktorí sú tu pochovaní, našli ďalšie zaujímavé osobnosti. Ak budete mať možnosť, choďte sa tam pozrieť, naozaj to stojí za to.
