Počas mojej minulotýždňovej návštevy Viedne ma zaujali dve reštaurácie. Prvá sa nachádza na Naschmarkte. To by nebolo nič svetoborné, veď tu je aspoň milión reštaurácií. No, to som teda možno prehnala, ale desiatky ich na tomto mieste určite budú.
Už len nenemecky znejúci názov prebudil Viktorkinu zvedavosť, a tak si o nej trochu pogúglila. Zistila, že jedna Výtopna je aj v Prahe, ale zaujalo ju niečo úplne iné. A bolo rozhodnuté.
Je čas nedeľného obeda a vstupujeme do Výtopny viedenskej. Pán, ktorý víta hostí, sa s nami snaží komunikovať po slovensky a robí nám na počítači rezerváciu. Vyzerá to, ako keď si kupujete miestenky vo vlaku. Potom nás usádza pri zastávke 21 a 22.
Na nekonečnom stole premáva 15 vlakov, ktoré majú k dispozícii 600 metrov koľajníc a prechádzajú po deviatich padacích mostoch z kuchyne do reštaurácie a potom ďalej do kuchyne.
Vláčiky vozia objednané jedlo. Zo začiatku pozeráme každú mašinku a rozmýšľame, či sme nezmeškali svoju porciu - ale nie, je to tu dobre zmanažované. S vaším jedlom zastavia na 30 sekúnd na vašej zastávke. Za ten čas sa dá celkom v pohode vyložiť hamburger či špagety a ešte si urobiť aj fotku. Tesne pred odchodom vlaku zo zastávky začnú blikať svetlá a rušeň párkrát zatrúbi.
Na jednej stene je výstavka rušňov.
Čo sa mňa a jedla týka, tak dalo sa, i keď som jedla už aj lepšie. Ale sem sme ani tak kvôli strave neprišli, hoci sme najedené do prasknutia. Bolo nám trápne poprosiť o krabicu na zabalenie zvyškov, ale vy sa ostýchať nemusíte. Keď konečne všetko do seba popraceme, všimneme si, že dve dámy pri vedľajšej zastávke sa nehanbia, a tak budú mať hamburgre aj na večeru.
Takto sme jedli a platili. Voda bola zdarma.
Aby sme zo seba dostali nadbytočné kalórie, nasledujúcich pár hodín sa prechádzame po veterných a chladných viedenských uliciach. Cestou medzi Štefanským a Švédskym námestím sa dá dostať na Mäsový trh, teda správne na Fleischmarkt.
Tam, hneď vedľa ortodoxného kostola sv. Trojice, sa nachádza údajne najstaršia viedenská krčma Griechenbeisl. Funguje od roku 1447.
Ozaj, viete, že náš nie veľmi lichotivý názov pajzel je práve zo slova Beisl?
Dnes je nedeľa, a tak sa žiaľ nemôžeme pripojiť k zástupu jej návštevníkov zvučných mien, akými boli napríklad hudobníci Mozart, Beethoven, Straussovci, Wagner, speváci Johny Cash, Phil Collins, filmový Tarzan Johny Weissmüller, konštruktér vzducholodí Ferdinand von Zeppelin, maliari Oskar Kokoschka a Egon Schiele, spisovatelia Rainer Maria Rilke a Mark Twain a ďalší. Autogramy týchto osobností sú zachované na stenách aj na strope jednotlivých miestností. Ale tie sme nevideli, tak možno nabudúce. Však teraz ani nie som hladná, hovorím si spolu s Ezopovou líškou.
Krčmu zdobí plastika Augustina. Je to legendárna viedenská postava – niektorí tvrdia, že skutočná, iní o tom pochybujú. Augustin bol synom skrachovaného hostinského, takže k alkoholu nemal ďaleko. Živil sa tým, že rozveseľoval spevom a hrou na gajdy krčmových hostí. Počas morovej epidémie vo Viedni v roku 1679 zaspal opitý na ulici a chlapi, ktorí zbierali obete tejto choroby, ho považovali za mŕtveho. Hodili ho do spoločného hrobu a zasypali vápnom. Keď sa ráno Augustin prebral z opice, robil to isté, čo vždy – hral na gajdy a spieval. Tak ho medzi mŕtvolami objavili a pomohli mu z jamy von. Napodiv sa nenakazil a ešte si štvrťstoročie šťastne požil. Od svojej opileckej príhody sa mal lepšie, lebo si okrem hrania a spevu zarábal aj tým, že o nej rozprával.
Prvé zmienky o spomínanej udalosti sa začali objavovať ešte v sedemnástom storočí, ale podobné príhody sú známe aj z iných miest. Nám geograficky najbližšia je asi Plzeň, kde sa niečo podobné stalo počas morovej epidémie miestnemu gajdošovi už o 80 rokov skôr. Ešte staršie legendy o opitom hudobníkovi, ktorého omylom hodili do masového hrobu, pochádzajú z Alsaska aj z poľského Gdanska.
Nech je to ako chce, faktom ostáva, že Augustin je asi najslávnejší. Stavím sa, že poznáte pesničku, ktorú podľa legendy vymyslel on sám, podľa iných zdrojov vznikla až o sto rokov neskôr. Volá sa O Du lieber Augustin. Že nepoznáte? Ale keby ste ju počuli, určite by ste ju spoznali. Na jej melódiu sa u nás spieva detská odrhovačka Sedí mucha na stene.
Vo Viedni je pesnička od svojho vzniku populárna, je aj jednou z dvanástich melódií, ktorú hrá viedenský orloj Ankeruhr na pravé poludnie. Táto skutočnosť pomohla vyriešiť prípad únosu dieťaťa v jednej časti Komisára Rexa.
Ja som melódiu nepočula, pretože som bola pri orloji o jedenástej. Možno nabudúce.
O Augustinovi boli natočené dva celovečerné filmy, napísaná opereta aj opera a množstvo rôznych literárnych útvarov. Vo Viedni je po ňom pomenované námestie, na ktorom stojí jeho fontána.
Počas toho, ako si to prezeráme zvonka, hrnie sa sa sem skupinka ľudí so sprievodkyňou. Chvíľu parazitujeme na jej výklade, potom sprievodkyňa otvára veľkú kovovú bránu a všetci sa natrepú dnu. Po chvíli vychádzajú a idú spoznávať ďalšie viedenské pamätihodnosti. Všímame si, že brána ostala odomknutá. Ja by som aj skúsila vliezť dovnútra a pokukať to tam, ale Viktorka sa bojí. Asi je tam nejaká služba, keďže sa tam svieti. Tak radšej nie, čo keby sme tam zostali zamknuté?
Pohľad do Gréckej ulice, v ktorej je vchod do Griechenbeisl.
Tabuľka z roku 1912 upozorňujúca chodcov na to, že tadiaľ prechádzajú kočiši s koňmi.
Zaujímavé, že? Niekedy sa sem určite vrátim. Ale nie v nedeľu a najedená.
