Lístky na celú trasu nášho najnovšieho ukrajinského putovania sme si kúpili cez internet, takže odpadli obavy, kam a či sa vôbec niekam dostaneme. Namiesto toho sme sa báli, či sme náhodou svoje peniaze neposlali na nejaký hekerský účet. Ako ste si určite domysleli, všetko dopadlo dobre. Už v Čope na stanici vedeli, čo robiť, a tak sa tu naša cesta neskončila, ale naopak - začala.
Podvečer nastupujeme do vlaku Užhorod - Kyjev, kde je prvý míľnik našej cesty, a kým zaspíme ukolísaní v pohodlí obľúbeného plackartného, ako vždy sa kocháme stmievajúcou sa podkarpatskou krajinou.
Ráno sme v Kyjeve, kde máme asi šesť hodín času. Trochu sklamaní si hovoríme, že Ukrajina už nie je to, čo kedysi. Vo vlaku sa nekonalo každovečerné slávnostné stolovanie s obrusom plným toho, čo kto vytiahne z tašky. Nikto nejedol údenú rybu, o nekonečných prípitkoch ani nehovoriac. Kyjev bol vždy moderné mesto, ale pri každej našej návšteve je zas o kúsok vylepšený.
Neklesajte na duchu! Ešte sa aj tu nájdu miestečká, kde si nostalgicky zaspomínate na dávne časy. Napríklad na autobusovej stanici, kde na vás nakričí aspoň jedna z korpulentných matrón v pokladni. A kde majú v úschovni batožiny namiesto elektrickej kasy guľôčkový ščot a pani vám potvrdenku o prevzatej batožine načarbe na kúsok papiera.
Pretože sme sa po Chreščatyku v minulosti nachodili až - až, rozhodli sme sa pre zmenu. Najskôr sa odvezieme metrom na stanicu Petrivka. Je tu obrovský knižný trh, ktorý pozvoľna prechádza do trhu blšieho. Dostať tu všetko možné, ale hlavne nemožné. Nechápem, kto si asi tak kúpi jednu topánku, hrdzavú panvicu alebo krabičku liekov.
Aby sme prispeli k zachovaniu tohto zaujímavého fenoménu, kúpili sme si tu mapu Záporožia a Kyjeva, obe po dve hrivny (20 centov).
Po prehliadke mačiek v Dome detí a mládeže sa vrhneme na flóru. V botanickej záhrade práve kvitnú magnólie a tak je tu plno. Každý chce mať fotku pod rozkvitnutým stromom.
Dnes je Kvetná nedeľa a tak idú na odbyt bahniatka. V kostole si ich dajú posvätiť.
Ulice sú pre dopravu uzavreté kvôli maratónu. Niektorí účastníci majú tričká s nápisom "Bežím za Boston", ale zrejme sme naďabili na chvost pelotónu, pretože väčšina už za Boston len kráča. Hŕstka domácich sa ich snaží vyburcovať tlieskaním a výkrikmi "molodec" a väčšinou sa im to aj podarí.
Už toho v Kyjeve veľa nestihneme, tak aspoň skontrolujeme, či je všetko na svojom mieste ako vždy. Je.
Aj v Ševčenkovom parku je všetko tak, ako má byť. Šachisti sú tam, kde sme ich nechali naposledy.
Potom je už naozaj najvyšší čas presunúť sa na autobusovú stanicu, z ktorej odchádzame do 900 km vzdialeného Berďanska pri Azovskom mori.
Cestou zastavujeme v miestach, kde sme už niekedy boli alebo sme nimi aspoň prechádzali - Poltava, Dnepropetrovsk, Záporožie. Ale hlavne v takých, o ktorých som netušila, že existujú. Noc prebieha pokojne, o zábavu na šesť hodín sa nám má postarať šesťdielny ruský seriál, ktorý ale nikto nesleduje. Odohráva sa v povojnových rokoch a jediné jeho pozitívum nachádzam v tom, že už druhý diel ma príjemne uspí.
Zobudím sa počas štvrtého. Na sedadlách za nami sa schyľuje k bitke. Jeden pán to prehnal s alkoholom a stále vyrýva.
"Srať chočeš?" pýta sa, a pretože mu nikto neodpovedá, neustále svoju otázku opakuje. Konečne dostane odpoveď - pár faciek od muža, ktorý to psychicky nevydržal. Odtrhnúť ich musia šoféri. Po prestávke v Poltave ho už do autobusu nepustia.
Netuším, či tam dostal odpoveď na svoju otázku a pochybujem, že Poltava mala byť jeho konečným cieľom. Zdá sa mi, že keď sme ráno vystúpili v Berďansku, v batožinovom priestore ostala jedna taška, ku ktorej sa nikto nehlásil.
Úspešnejšie absolvoval pätnásťhodinovú cestu štvormesačný kocúrik Rižok, ktorý o sebe dával vedieť len občasným mňaukaním.
Ráno vystupujeme v Berďansku. Po včerajšom Kyjeve je to trochu kultúrny šok. Akoby sme sa vrátili do čias "velikogo mogučego". Paradoxy na každom kroku - okolo značkových obchodov prechádzajú ľudia, akých som stretávala v Leningrade v roku 1979. Na staničnom WC netečie voda, no chytíme tu wifi. V úschovni batožiny sa ako žetóny používajú pätnásťkopejkové sovietske mince.
Hlavná ulica nesie meno Lenina a končí sochou vodcu proletariátu hľadiaceho do diaľav Azovského mora.
Emhádečka s päťdesiatročnými autobusmi, kde sa cestuje za takmer socialistické ceny, sa na ceste stretáva s najnovšími modelmi svetových značiek.
Berďansk nie je staré mesto, nemá ešte ani 200 rokov, hoci na jeho území žili ľudia už dávno, ako sa dozvedáme v mestskom múzeu. Erotika tu kvitla už za paleolitu.
Dnes tu žije asi 125 000 obyvateľov a mesto sa hrdí slávnymi rodákmi, z ktorých je momentálne asi najznámejšia modelka a herečka Oľga Kurylenko.
Urobíme si krátky peší okruh a navštívime trhovisko.
Pútač láka na obuv zo Slovenska
Po prehliadke mesta sa autobusom odoberáme na kosu. Dlhá je 18 km a šírka sa pohybuje od 40 metrov do dvoch kilometrov. Najstaršie záznamy sú na mapách od Plínia a Herodota z piateho storočia pred naším letopočtom.
Kvôli tomuto výletu si z domu nesieme plavky, ale ani desaťstupňová voda, ani dvadsaťstupňový vzduch nás na vodné šantenie nenalákajú, tak si aspoň poležíme v piesku na pláži. Cestou sme videli mnoho sanatórií a mól s rybármi, ale my sme sa odviezli až na úplný koniec, kde je ľudoprázdno a celá pláž je naša.
Cestou sem sme si všimli pútač na ZOO a safari park a v miestnom obchode zisťujem, či je otvorený. Mladá predavačka a jej priateľ sú veľmi ochotní a hneď tam aj volajú, aby sme sa zbytočne neprehnali. Ďalší paradox - vodič autobusu, ktorý nás na kosu viezol, bol ufrfľaný dedko, ktorý každému odvrkoval a neustále niekoho okrikoval. A tu v obchode, kde sme za celý čas utratili smiešne štyri hrivny (40 centov), míňajú svoje kredity na to, aby nám zistili to, čo vôbec nie je v náplni ich práce. Ale toto som si všimla počas celého pobytu - zamestnanci štátnych služieb sú nepríjemní, zato väčšina ľudí z ulice robí všetko preto, aby vám niečo zistili alebo aspoň ukázali cestu.
Počas návratu sa nám v autobuse prihovára starší muž, ktorý nám po kratšom výsluchu - kto sme, kam ideme a prečo - podáva svoj výklad dejín Berďanska, Ukrajiny a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Za všetko zlo, čo sa kedy úbohému pracovitému ukrajinskému ľudu prihodilo, môžu Tatári a Židia. Pretože jeho teóriu prijímam dosť rozpačito, je rád, že mi konečne niekto povedal pravdu. Keď sa dostaneme k tomu, že aj preplnený autobus je v konečnom dôsledku dielom sionistického sprisahania, je tu ZOO a my musíme našťastie vystupovať.
Cena v ZOO - osemdesiat hrivien (8 eur) na osobu - nám trochu vyrazí dych. Je to vraj prvá súkromná zoologická záhrada na Ukrajine a jedno pozreté zviera nás vyšlo odhadom na hrivnu, ak započítam aj všetku vodnú háveď.
Áno, takto nejako som vyzerala aj ja pri pohľade na cenník vstupného.
Po rozlúčke s medveďmi, ťavami a opicami je najvyšší čas rozlúčiť sa so samotným Berďanskom a nasadnúť do nočného vlaku, ktorý nás zavezie do ďalšieho cieľa našej cesty, do Záporožia.
