Destináciu som vyberala tak, aby v peňaženke ostalo dosť aj na ďalšie dva Balkány, čo obnáša tridsaťhodinovú štrapu autobusom + loďou, ubytovanie v apartmánoch a svojpomocné stravovanie.
Cesta ubehla v pohode, akurát na maďarsko-srbskej hranici som zapríčinila malé zdržanie. Srbský pohraničiar sa so svojou kosovskou frustráciou vysporiadal tak, že sa vyšantil na mojom pase - minuloročný kosovský štempel prebil novým. Po tom, čo si splnil svoju vlasteneckú povinnosť, sme mohli pokračovať ďalej.
Naším cieľom sa stala Dasia. Podľa bedekra patrí k najluxusnejším letoviskám ostrova. Predpokladám, že to autor uviedol len preto, aby mohol vôbec napísať niečo pozitívne. Dasia totiž mnoho krásy nepobrala, je to len zhluk hotelov, apartmánov, taverien a obchodov so suvenírmi. Mne osobne tu chýbal náznak normálneho života - nejaké to námestíčko, kostol, domáci posedávajúci na priedomiach svojich domov.
Pre názornosť - predstavte si stojan s desiatkami krásnych pohľadníc a medzi nim niekoľko takých, o ktorých sa to povedať nedá. Uhádnete, čo na nich bolo napísané? Presne tak, Dasia.
Aby som však len nekritizovala - ako strategická základňa nám poslúžila dobre. Leží iba 15 kilometrov od hlavného mesta a autobusy za ľudovú cenu 1,30 eur premávajú každých 20 minút, tak nebol problém odskočiť si za krásou kedykoľvek.
Snáď je z úvodu jasné, že sme svoje dovolenkové dni nepreflákali ležaním na úzkej pláži v Dasii, ale že sme aktívne spoznávali dostupné zákutia ostrova. Je to celkom jednoduché - buď už spomínanými linkovými autobusmi, výberom z bohatej ponuky organizovaných výletov alebo na prenajatom dopravnom prostriedku.
Využili sme všetky spôsoby.
Korfu sa po grécky povie Kerkyra a hlavné mesto sa volá rovnako. Aby sa to teda neplietlo a aby sa vlk nažral aj koza ostala celá, budem názov Korfu používať na pomenovanie ostrova, ako je to u nás zaužívané. Keď budem hovoriť o meste, použijem jeho grécky ekvivalent Kerkyra, ako je to na smerových tabuliach a autobusoch, teda ako si mesto nazývajú domáci.
Skôr, ako sa tam však vyberieme, zoznámme sa na úvod s Jónskym morom, ako sme to urobili my.
Loďou sme sa plavili z mesta Paleokastritsa na Rajskú pláž - Paradise Beach. Cestou sme obchádzali Kolovri, čo je vraj skamenelá Odysseova loď. Keď Homérov hrdina stroskotal pri brehoch Korfu, ktorý obývali Fajakovia, ich kráľ Alkinos mu na ďalšiu plavbu poskytol svoju loď. To naštvalo boha Posseidona. Kráľove lode však boli nepotopiteľné a tak jediné, čo mohol urobiť, aby to Odysseovi natrel, bolo nechať loď skamenieť.
Neveríte, že je to ona? Vaša skepsa je namieste - pri pobreží Korfu sú ešte dve ďalšie skamenelé Alkinosove lode a každá je údajne tá pravá.
Posseidonovi truc nepomohol. Už si síce nepamätám ako a hľadať sa mi to nechce, ale matne sa mi vybavuje, že superman z Itaky sa popasoval aj s touto situáciou a jeho odyssea skončila happyendom, čo okrem vernej Penelope potešilo určite aj početnú Homérovu čitateľskú obec.
Paleokastritsa je vraj vychytené miesto rôznych star aj dnes - chodieva sem Madona i Naomi Campbell a svoje sídlo tu má aj ruský miliardár a majiteľ FC Chelsea Roman Abramovič. Ak som dávala pozor, kam ukazuje sprievodcov prst, tak by to mal byť niektorý z týchto domčekov.
Na Paradise Beach sa inak ako loďou dostať nedá. Raj sa naším príchodom mení na Lido di Jesolo, Bibione, Mangaliu či ktorékoľvek iné našincami vychytené letovisko. Každý vyfasuje jeden z pripravených slnečníkov, do plastového pohárika načapuje z prenosných zásobníkov džús, vodu alebo víno a čaká, kým sa dogriluje obed zahrnutý v cene výletu.
A ako spoznáte našincov? Niektorí z nich si čapujú víno do vlastných plastových fliaš.
Tak ešte pár záberov a môžeme sa presunúť inde.
Okruh ostrovom je ďalším zaujímavým výletom, počas ktorého sa dá toho vidieť naozaj veľa.
Napríklad Achillion - zámoček, ktorý dala v roku 1891 postaviť na svojom obľúbenom mieste manželka cisára Franza Jozefa Elisabeth alias Sisi.
Ak ste videli film s Romy Schneider, tak si možno myslíte, že sa tu liečila z tuberkulózy. Aj ja som o tom doteraz bola presvedčená. Nie je to však pravda - keď bola chorá, chodievala sa liečiť na Madeiru. Achillion navštevovala po sedem rokov a bola by ho určite navštevovala aj dlhšie, keby ju v Ženeve nezavraždili.
V roku 1907 zakúpil zámok nemecký cisár Wilhelm II.
Obaja si zámok zariaďovali podľa svojich predstáv, ako vidieť napríklad na sochách Achillea, podľa ktorého nesie meno. Kým Sisi ho videla ako bezbranného umierajúceho človeka, Wilhelm v ňom obdivoval predovšetkým veľkého bojovníka.
Ďalšou zaujímavosťou je obraz - už si nepamätám, kto ho namaľoval - ktorý bol kvôli prílišnému autorovmu perfekcionalizmu jeho posledným. Zobrazuje Achillea vracajúceho sa z boja. Maliarovi sa podarilo vystihnúť pohyb koní, kolesá však napriek niekoľkonásobným opravám vyznievali staticky. Tvorcu to vzalo natoľko, že sa po opätovnom neúspešnom pokuse dať voz do pohybu rozhodol na to vykašľať a aby jeho rozhodnutie bolo definitívne, preventívne spáchal samovraždu.
Toto je Hermes, božský posol, ktorému možno pošepkať nejaké želanie a on ho splní. Niečo za niečo - aby sa mu to oplatilo, ako preddavok mu treba masírovať prsty na pravej nohe. A tiež si treba dať bacha na svoje veci, lebo Hermes je súčasne aj ochrancom vreckových zlodejov.
Ešte si pofotíme terasu múz a môžeme sa pobrať ďalej.
Šplháme sa serpentínami, prechádzame horskými dedinami a ochkáme nad krásnymi scenériami. Na chvíľku sa zastavíme v dedinke Lakones, ktorú nazývajú balkónom Jónskeho mora. Napríklad aj pre toto.
Krásna vyhliadka je aj z Kanoni. Z terasy reštaurácie, ktorá nesie rovnomenný názov podľa kanóna z napoleonskych čias na ktorom pózujú davy turistov, je vidieť povinnú fotku každého bedekra - ostrovčeky Vlacherna a Pontikonissi.
Pontikonissi znamená Myší ostrov. Kedysi dávno sa ho ľudia báli, lebo v noci sa odtiaľ ozývali hrôzostrašné zvuky. Raz sa tam predsa odvážil priplávať odvážny chlapec a zistil príčinu. Ostrov bol plný myší, ktoré ho prevŕtali a vietor pofukujúci dierami strašieval Korfanov. Po vyriešení záhady sa ľudia prestali báť a vystavali na ňom malý kostolík, ktorý si možno pozrieť po krátkej plavbe loďou.
Vlacherna je spojená s pevninou úzkou hrádzou. Nachádza sa tu bývalý kláštor, ktorý slúži ako obchod so suvenírmi.
Z Kanoni si možno pozrieť aj najmenšiu pristávaciu dráhu v Európe. Meria 2375 metrov a široká je 45 metrov. Tu je jej koniec (prípadne začiatok - podľa toho, ktorým smerom letíte).
A takto to vyzerá, keď sa vzlietnutie podarí.
Náš výlet pokračuje horskými dedinkami s úzkymi cestami, na ktorých dopravu riadia semafory. Zastavíme sa v dedinke Makrades, ktorá vonia oreganom, anízom a bazalkou. Nad bylinkami dohliada pani Sofia, ktorá z nich mieša rôzne koreninové zmesi a v dedinke pôsobí aj ako miestna liečiteľka.
Neobídeme ani rodinnú firmu zaoberajúcu sa spracovaním kumkvatu. Je to ovocie podobné pomarančom dorastajúce do veľkosti našich sliviek, ktoré sa aj využíva podobne ako naše slivky na rôzne nealkoholické aj alkoholické spôsoby. Pozrieme si krátky film, ochutnáme hotové produkty a kto chce, môže si ich kúpiť, zásob je tu dosť.
Duchovnú zložku výletu predstavuje návšteva mužského kláštora Panagia Theotoku.
V malej miestnosti sú vedľa seba vystavené ikony, sväté knižky, kosti veľryby a obrovská mušľa.
Pýchou ostrova je hlavné mesto, podľa autora bedekra najkrajšie v celom Grécku. Ja by som sa takto jednoznačne nevedela vyjadriť, páčilo sa mi už veľa gréckych miest a o nič menej ako Kerkyra.
Hlavnými dominantami sú Stará a Nová pevnosť, ktoré vítajú návštevníka už počas cesty trajektom. Medzi nimi sa rozprestiera staré mesto.
Takto vyzerá Stará pevnosť od mora.
A takto, keď na ňu vybehnete úplne hore.
Nová pevnosť tiež nie je žiadna mladica, pochádza zo 16. storočia. Je z nej pekný výhľad na mesto a Starú pevnosť.
Na ostrovčeku pod Novou pevnosťou slúžili počas prvej svetovej vojny srbskí vojaci. Tu vznikla slávna pieseň Tamo daleko, ktorej slová som si požičala pre názvy jednotlivých častí mojej predvlaňajšej cestovnej trilógie.
Viete si predstaviť, že sa voláte Spiridula? Alebo že každý štvrtý čitateľ tohto článku je Spiros? Na Korfu normálka. Meno Spiros je najrozšírenejším na ostrove. Môže za to svätý Spiridonas, ktorý v 3. storočí pôsobil na Cypre a o nejakú tisícku rokov neskôr jeho ostatky kúpili Korfania. Postavili mu kostol, v ktorom odpočíva v striebornom sarkofágu a teší sa nesmiernej úcte svojich spoluobčanov. Občas ho pri nejakom sviatku vyberú a prejdú sa s ním po uliciach. Jeho telo je vraj zachované, akurát ruka bola istý čas požičaná v Moskve ako lákadlo pre naštartovanie turistického ruchu. Misia splnila svoj účel, ruka sa vrátila späť a počas výročných procesií s odkrytým Spiridonom ju nesú v osobitnej škatuli.
Investícia do Spiridona sa Korfanom vyplatila. Počas posledných 500 rokov zachránil ostrov štyrikrát - pred morom, hladomorom i Turkami.
Kostol svätého Spiridona, ktorý ste už mohli vidieť aj na dvoch predchádzajúcich fotografiách.
Ďalšie sväté ostatky možno nájsť v kostole Mitropolis. Patria sv. Theodore, ktorá sa v boji s ikonoborcami postavila na stranu ikôn.
Slávne osobnosti na Korfu nielen odpočívajú, ale sú aj také, čo sa tu narodili. Ako napríklad manžel anglickej kráľovnej Alžbety II, princ Philip. Na svet prišiel v zámočku Mon Repos.
V súčasnosti je v ňom múzeum. Teda pravdupovediac exponáty nič moc, pretože väčšina vychytávok je v Archeologickom múzeu, ale zaujímavá je expozícia fotografií z rokov 1856 - 1860, ktoré urobil počas krymskej vojny dôstojník, ktorý slúžil na Korfu. Fakt pekné fotky a to aj bez Photoshopu.
V každom prípade sa podľa mňa Philip oženil dobre - Buckinghamský palác je predsa len o čosi luxusnejší.
Park okolo zámku je dosť zanedbaný, zarastený, po cestičkách behajú nadšenci joggingu. Našli sme tu Hérinu svätyňu aj dórsky chrám z 5. stor. pr. n.l. a na plániku pri východe sme zistili, že sme len o chlp minuli benátsku fontánu.
Zaujímavým miestom hlavného mesta, trochu v ústraní turistického záujmu, je Britský cintorín. V starých majestátnych hrobkách odpočívajú členovia rodín, ktorí tu žili viktoriánsku éru. O cintorín sa už po niekoľko generácií stará rodina Psaila pochádzajúca z Malty.
Keď som starému pánovi, ktorý práve polieval hroby, ukázala, že sa o ňom píše v bedekri, rozhovoril sa. Túto prácu podedil po smrti svojho otca v roku 1944. Má 81 rokov, na ktoré ale vôbec nevyzerá.
Vie o každom človeku, čo je tu pochovaný. Jeho bielovlasá pani manželka sedela s anglickou distingvovanosťou pred domčekom a s úsmevom zdravila občasných návštevníkov cintorína. O nohy sa turistom otierala prítulná mačička - proste až neuveriteľná pohoda vzhľadom na to, kde sa nachádzame.
Britská minulosť je prítomná aj na Esplanade, kde na veľkej trávnatej ploche priamo v centre mesta hrávajú chlapci kriket.
Pomaly sa stmieva, ale mesto ešte dlho nepôjde spať. Naopak, práve teraz začína ožívať. V uličkách, kaviarniach i obchodoch so suvenírmi je husto.
Z oboch strán to hemženie už po niekoľko storočí dôstojne pozorujú vysvietené pevnosti.
Pomaly je čas sa rozlúčiť s nádhernými miestami. Aj keby som sa sem už nikdy nevrátila, v pamäti ich budem mať takto uložené navždy.
