Ráno nás čakajú bohaté raňajky. V strede je chlieb - lepjoška, na tanieroch maslo, chalva, domáci džem, tvaroh aj koláčiky, s ktorými sa včera večer trápil asi desaťročný syn domácich.
"Četyre časa ja gotovil," hovorí mi.
Dnes je sobota, ale on sa práve chystá do školy. Na sebe má tmavomodrú uniformu s bielou košeľou a na to si oblieka tmavomodrú vetrovku s emblémom školy. Je na druhom stupni a mávajú dvojsmenné vyučovanie. Sú však aj školy, ktoré majú dosť priestorov a tam deti chodia na vyučovanie len doobeda.
Uzbekov tu žije viac ako štyridsať percent, Stalin však porozdeľoval bývalé chanáty tak, ako sa mu páčilo, a tak je s hranicami po rozpade ZSSR málokto spokojný. Teraz je pokoj, ale naposledy pred šiestimi rokmi tu došlo k stretom medzi Kirgizmi a Uzbekmi, pri ktorých zahynulo niekoľko stoviek ľudí a následne sa stotisíc Uzbekov vysťahovalo do Uzbekistanu. Pritom ide o veľmi príbuzné národy, majú rovnaké náboženstvo a takmer rovnaký jazyk. Jediným identifikačným znakom odlišnosti sú údaje v preukaze totožnosti. Ľudia s "nesprávnou" národnosťou si v štátnych službách ani neškrtnú.
V tejto rodine sa medzi sebou rozprávajú po rusky. Keď bol syn malý, býval u nich chlapec z Afganistanu, ktorý vedel len po rusky a syn sa to od neho naučil. Ruština sa teda stala ich domácou rečou.
Pýtame sa pani domácej, či sú pravdivé tie reči o skorumpovaných policajtoch. Vraj áno, aj dvaja Slováci, ktorí u nej vlani bývali, mali tú česť spoznať silu mocných. Boli zatknutí za to, že fotili sochu Lenina na námestí a museli sa vykúpiť nejakou čiastkou všimného.
Ale vraj k ženám bývajú príslušníci slušní, takže je rozhodnuté - Lenina budem fotiť ja.
No dosť bolo politiky. Ideme spoznávať mesto, o ktorom jeho obyvatelia tvrdia, že je staršie ako Rím. Údajne ho založil kráľ Šalamún, prípadne Alexander Veľký. Je to druhé najväčšie kirgizské mesto, žije tu tristotisíc obyvateľov. Kedysi bývalo významnou križovatkou na Hodvábnej ceste.
Najposvätnejším miestom Oša aj celej Strednej Ázie je Šalamúnova hora, ktorá je na zozname UNESCO a na ktorú vystúpil podľa povesti aj samotný Mohamed. Však keď hora nešla k Mohamedovi, čo iné mohol urobiť?
Pod horou je mešita zo šestnásteho storočia a na jej stene sú hodiny, ktoré ukazujú čas modlitieb.
Vstup na horu je spoplatnený. Dolu rezkým krokom zbieha drobný muž stredného veku a zdraví nás. V ruke má malé činky. Pýtam sa, či trénuje. Vraj si len takto udržiava kondičku, je horský sprievodca a ak máme záujem, môžeme sa dohodnúť na spoločnom programe. Vzhľadom na to, že dnes večer z Oša odchádzame, nič z toho nebude.
Hore stúpa partia dievčat. Zrejme im pripadám dosť exoticky, lebo sa so mnou chcú odfotiť. Tak aspoň vidíte, ako vyzerajú Kirgizky, prípadne Uzbekyne.
Na vrchole Šalamúnovej hory sa nachádza malá modlitebňa a v okolitých skalách množstvo jaskýň s liečivými účinkami. Pri jednej z nich sa modlí skupinka asi dvadsiatich veriacich.
Dnes je sviatok, hovorí nám neskôr muž, ktorý obkolesený húfom múch na ulici v prístrešku porcuje barana. Ráno ho kúpil a zarezal, pred chvíľou stiahol z kože, oddelil hlavu a spodné časti nôh a začína ho pitvať. Vysvetľuje mi všetko, čo robí. Žalúdok, črevá a pečeň odkladá nabok. Črevá sa budú plniť a pečeň sa upraží. Nepoužiteľné zvyšky hodí do jamy, ktorá je na to určená, a zasype vápnom. Hlavu ešte očistí, to je kvalitné mäso. Kožu predá tureckým obchodníkom.
Po opracované kusy mäsa chodia z neďalekého domu muži s lavórmi a nosia ich do kuchyne. Tam už na ne čakajú ženy pri sporáku.
Onedlho prídu veriaci, ktorých sme videli modliť sa pri jaskynke a dajú si slávnostný obed. Na ulici sú nachystané lavice s vankúšmi a malými stolíkmi, pri ktorých sa bude hodovať.
Ďalším posvätným miestom na Šalamúnovej hore je šmykľavka pri jaskyni plodnosti Ene-Bešik, ktorá vraj zabezpečí plodnosť, a tak sa tu ženy šmýkajú už od raného veku. Ja som to radšej neskúšala, tri deti mi stačia.
V malej modlitebni aj na okolitých skalách sú petroglyfy - staré skalné rytiny. Podobných je po celom Kirgizsku dosť, pár ich uvidíme zajtra pri jazere Issyk Kul.
V jednej jaskyni je múzeum jaskynného komplexu. Vchod tvorí obrovská biela mušľa či čo to má byť - v Lonely Planet píšu, že to vyzerá ako dámsky čepiec z georgiánskej doby. Fakt.
Vstupné v múzeách po celom Kirgizsku je odlišné pre domácich a pre cudzincov, rozdiely sú dosť veľké, ale vzhľadom na kurz kirgizského soma je stále prijateľné. Zaujímavé je, že fotenie sa platí zvlášť. Na cenníku sú sumy podľa množstva urobených záberov. Rozhodneme sa teda zaplatiť si päť snímkov a pani v pokladni hovorí, že si môžeme fotiť, koľko chceme. Tak fotíme - v najhoršom si necháme nakoniec päť najlepších fotiek a ostatné vymažeme. Ale nikto už potom foťáky nekontroluje a všetci fotia ostošesť.
Pozrieme si pár exponátov a ideme ďalej.
Ešte jeden pohľad zo Šalamúnovej hory na mešitu s cintorínom.
Ďalšou pozoruhodnosťou mesta Oš je veľký bazár, ktorý patrí k najväčším v strednej Ázii. Tunajší predavači nie sú takí hluční a neodbytní ako napríklad v Turecku. Zrejme ich vychovala socialistická spoločnosť, kde nebolo problém tovar predať, ale skôr ho zohnať.
Majú tu aj tie smiešne vysoké klobúky, ktoré nosia najmä starší muži a ktoré sa volajú kalpaky.
A tiež všeličo iné.
Pán naľavo sa veľmi chcel fotiť aj so svojím priateľom a tak mi zapózovali medzi baraními paprčami.
Pýtame sa ho, kde sa môžeme na bazári dobre najesť. Zatvári sa znalecky a pokynie nám, aby sme ho nasledovali. Vedie nás uličkami medzi ponožkami, náušnicami, klobúkmi, baraním mäsom, ovocím aj pečivom, až nás dovedie k domčeku.
"Russkaja kuchňa," ukáže vľavo. "Kirgizskaja", ukáže vpravo.
Ideme pre zmenu okúsiť ruskú. Soljanku nemajú, len boršč. Dávam si jedlo, ktorého meno som si nezapamätala, ale boli to kúsky baranieho dosť mastného mäsa v omáčke doplnené niekoľkými pečenými zemiačikmi. K tomu chlieb - lepjoška - okrúhla placka s tenším stredom, z ktorej sa odlamujú jednotlivé kúsky. Celkom sa to celé dá, nechala som na tanieri len jeden kúsok loja.
Čas pokročil, už nám tu ostáva len posledná zaujímavosť - obrovská socha Lenina, ktorej fotenie je podľa našej domácej adrenalínovým zážitkom.
Musím povedať, že nám sa nič strašné nestalo. Urobila som pár záberov Vladimíra Iľjiča z profilu aj z anfasu. V už spomínanom bedekri Lonely Planet píšu, že vyzerá, akoby chcel natiahnutou pravicou dočiahnuť zástavu, ktorá je vpredu na stožiari. Mne zas z jedného uhla jeho ruka pripadala, akoby chcel ukázať "lajk", a z druhej strany akoby posunkom "smiem prosiť" vyzýval nejakú neviditeľnú súdružku do tanca.
Videli sme v Oši snáď všetko zaujímavé a tak ho môžeme s pokojným svedomím opustiť. Vraciame sa "domov" pre batohy, rozlúčime sa s domácimi a odchádzame na letisko.
Posledný pohľad na ulicu a dom, v ktorom sme bývali. Ak niekedy budete v Oši, vrelo odporúčam. Domáci sú príjemní, cena dvojposteľovej izby s bohatými raňajkami je 28 dolárov na noc.
Ako som spomínala v predchádzajúcej reportáži, včera sme si kúpili letenky z Oša do Biškeku a tak dnes zvládneme za štyridsať minút to, čo nám včera trvalo dvanásť hodín.
To sa nesťažujem, bolo to skutočne nádherných a zaujímavých dvanásť hodín a náš plán s nimi aj počítal, akurát v obrátenom garde.
Aj dnešný let má svoje čaro. Letisko v Oši je malé, ale moderné, teda skoro. Je tu síce free wifi, ale letenky vypisujú ručne. Jakub mi na mobile ukazuje zoznam zakázaných leteckých spoločností, ktoré nesmú lietať do krajín EÚ. Samozrejme, že je medzi nimi aj tá, ktorou sa práve chystáme letieť. Ale nenavyberáme si, na čiernej listine sú kirgizské všetky.
Cestujúci sú ľudia rovnakého typu ako tí, s ktorými sme sa včera viezli v maršrutke, teda rodiny s deťmi, mladí ľudia, aj staršie ženy so šatkami na hlavách. Aj napriek tomu, že len čo vyletíme do vzduchu, je pomaly čas pristáť, všetci dostávame malú fľaštičku vody zdarma. Ceny leteniek sú rôzne, naše vyšli na 40 eur pre jedného, ale už o hodinu neskorší let stál oveľa menej.
Do hlavného mesta prilietame okolo trištvrte na osem. Včera nám povedali, že maršrutky premávajú od ôsmej rána do ôsmej večer, preto odbíjame ataky rôznych taxikárov a neveríme ich tvrdeniam, že dnes už žiadna maršrutka nepôjde. Nerobíme dobre. Po ôsmej skonštatujeme, že mali pravdu a pokorne sadáme do prvého voľného taxíka. Nadiktujeme adresu a blúdime po večernom Biškeku rovnako ako včera po večernom Oši. Napokon to však rovnako ako včera aj nájdeme.
Po uzbeckých hostiteľoch máme dnes ruských. Staršia žena a jej dcéra nám vysvetľujú, kde je WC a kúpeľňa. Je to v jednej miestnosti na dvore, nič moc, sprchovací kút je taká štvorcová priehlbina za záchodovou misou, stojí sa na drevených roštoch. Ale bojler funguje, voda je horúca a v domčeku zrejme prerobenom z nejakej šopy, v ktorom dnes budeme spať, sa kúri tiež.
Staršia žena sa správa ako učiteľka, napomína svoju dospelú dcéru, aby jej neskákala do reči, dohovára muche, čo tu poletuje, aby išla spať, hreší mačky, určuje, do ktorého kúta si máme odložiť batohy, aby nám nezavadzali a dáva nám na čítanie niekoľko prospektov o Kirgizsku.
Jej rodina sa sem prisťahovala ešte za cára, keď ju sem nalákal dostatok voľnej pôdy. Po kirgizsky nehovorí, jej dcéra áno - po rozpade ZSSR sa to stalo nevyhnutnosťou. V Kirgizsku sú maximálne spokojné a o návrate do Ruska nesnívajú. Dcéra je baletka, tancuje v Labuťom jazere aj v Gajané a ešte v ďalších, ktorých mená mi nič nehovoria.
Keď pani usúdi, že nás dostatočne vyškolila, prijme objednávku na zajtrajšie raňajky a potom nás už nechá spať. Do Biškeku sme prišli len prenocovať, zajtra ráno sa vyberieme k jazeru Issyk Kul.
