V Simferopole sa navečeriame v reštaurácii pri stanici, ktorú som si všimla minule. Z kalendára na stene si nás obzerá prezident Janukovyč, z mucholapky visiacej zo stropu sa nám do tanierov smutne dívajú muchy. Po soljanke si objednávam žarkoje. Znie mi to podobne ako kurica žarennaja, čo sme sa kedysi učili že je grilované kurča. Vraj to bude so zemiakmi, tak si k tomu objednám aj šalát.
Faktom je, že zemiaky tam sú. Inak je to niečo úplne iné, ako som čakala. Vyzerá a aj chutí to ako náš kotlíkový guláš, akurát je tam navyše kopček smotany ochutený cesnakom. Pretože lyžičku som si nenechala, jem to vidličkou a zajedám šalátom. Ale inak si pochutím výborne. Len záverečný účet nám vyplieni peňaženku natoľko, že musíme zameniť naše železné zásoby - deväť dolárov, ktoré s nami cestujú po Ukrajine od roku 2005, na hrivny, aby sme mali aspoň na pol hodiny internetu a na spiatočnej ceste nepomreli hladom.
Aj som sa čudovala, prečo tam okrem nás a Janukovyča nikto iný nie je, keď tam k dobre varia.
Po tom, čo si dáme do poriadku veci virtuálne, nasadáme do vlaku Simferopoľ - Kijev. Konečne sme v plackartnom. Cestujúci prichádzajú, odchádzajú, bdejú i spia, čítajú si, lúštia krížovky, jedia, pijú aj politizujú. A neustále chodia v noci na WC a trieskajú pritom dvermi. Áno, opäť sme dostali miesta na konci vagóna, takže máme prehľad.
Na druhý deň raňajkujeme na stanici Tarasa Ševčenka. Z ponúkaného menu si vyberám makový koláč, hoci už niekoľko rokov pokukujem po tých údených rybách. Inak ponuka stabilná - pirôžky s kapustou i zemiakové, vareniki detto a rôzne koláče sladké i slané.
U sprievodkyne si kúpime čaj a čítajúc Anekdoty sa vezieme do Kijeva. Tento rok sme si kúpili dokonca dva zošitky, ale moc vtipný nebol ani jeden. Asi bude kúsok pravdy na tom, že slušný vtip nie je vtip. Politické tiež nebývajú najhoršie, tak aspoň jeden z tohtoročných, nech z toho máte niečo aj vy.
Viete, čoho sa najviac bál Reagan pred stretnutím s Brežnevom?
Že ho Leonid Iľjič bude chcieť pobozkať.
Prechádzame rôznymi mestečkami a dedinkami. Raz ideme okolo veľkého cintorína, kde je pri každom hrobe svetlomodrá úzka lavička a malý stolík a ja si spomeniem na Vitin článok o tom, ako chodievajú na cintorín s jedlom a vodkou a spomínajú tam na mŕtvych.
Pred druhou poobede sme v Kijeve. Do ďalšieho vlaku máme necelých päť hodín, tak sa trochu prejdeme po Chreščatyku a skontrolujeme, či vodca svetového proletariátu tam ešte stále riadi dopravu.
Inak, aby som vás uspokojila, všetci Leninovia sú tam, kde sme ich videli vlani, predvlani, predpredvlani...
Vladimír Iľjič v Žmerynke na stanici dostal nový strieborný náter, v Simferopole sedí v parku a toho sevastopoľského, ktorého sme tento rok videli prvýkrát, vraj pred Dňom Pobedy posprejovala mládež, ako som sa dozvedela na stránke mesta.
Prejdeme až na nábrežie Dnepra a potom sa vraciame po druhej strane Chreščatyku. Aspoň niekoľko záberov.
Kijevčania v utorok poobede sa nelíšia od obyvateľov iných miest. Asi tomu tak bude aj po zvyšok týždňa. Väčšinou sa vracajú zo škôl a z práce alebo už oddychujú na lavičkách. Umelcom i rôznym nadháňačom začína práve teraz šichta.
Občas sa človek musí usmiať na tom, čím všetkým si možno privyrábať, aj keď je to vlastne smutné.
Metrom je to na stanicu tri zastávky, lístok stojí 1,80 hrivny (18 centov). Stanice metra ostali vyzdobené v budovateľskom duchu.
Potom nás už čaká posledná etapa nášho najnovšieho ukrajinského putovania a nasadáme na vlak do Užhorodu.
Ráno sa zobudím kdesi v Stryji a ďalej už pozorujem mne známe miesta - Lavočné, Volovec, Mukačevo, Baťovo. Najkrajšia a zároveň najchudobnejšia časť Ukrajiny s prostými srdečnými ľuďmi, aspoň ja to tak cítim. Sprievodca púšťa do reproduktorov ľudové ukrajinské pesničky, čo len umocňuje atmosféru.
Prechádzame tunelmi a už sme skoro doma, na Podkarpatskej Rusi. Prší, z hôr fúka studený vzduch, nad poliami sa vznášajú hmly. Na poloninách sú ešte kde-tu fliačiky snehu, rovnako biele ako stromy, čo práve kvitnú. Fotím, ale väčšina krás ostáva tam vonku, za špinavým oknom uháňajúceho vlaku.
Ako rada by som sa niekedy túlala týmto čarovným krajom peši, len tak, bez vytýčeného cieľa. Možno by som postála v Koločave nad hrobom Nikolu Šuhaja a o kus ďalej si zas spomenula na Juraja Čupa, čo zabil rodnú sestru Marynu Matejovú, zlým duchom posadnutú, a potom sa išiel udať do Jasine četníkom tridsať kilometrov v tuhom mraze peši, lebo tak nariadil starosta.
No, snáď aj na to niekedy dôjde.
Chviľu sa so mnou pokúša konverzovať ženička so silnými okuliarmi, čo celú noc prespala tak ako nastúpila, v zelenom sviatočnom kostýme. Nepoužila nič z vlakového vybavenia, len nohy si zakryla vlastnou šatkou, aby jej na ne neťahalo. Hovorí mi, že ide do Baťova, bude tam o desiatej. Nedávno bola v Chuste, vystupovali tam nejaké slovenské súbory a jej sa to veľmi páčilo. Som presvedčená, že odpovedám bezchybnou ruštinou, ale asi je to inak, lebo ženička mi na záver chlácholivo vraví: "Nevadí, každý máme svoju reč, my hovoríme našou a vy vašou." Tvárim sa ako nič, zatiaľ čo moja ruština odchádza hanbiť sa do kúta.
Prichádzame do Užhorodu a už by stačilo iba počkať pár hodín do odchodu autobusu na Slovensko. Lenže Jakub vymyslel plán urýchlenia nášho príchodu domov. Odvezieme sa na hranicu, prejdeme ju peši a vo Vyšnom Nemeckom stihneme 12:20 autobus do Košíc.
Spočítam našu hotovosť, máme 46 hrivien a pár kopejok. Oslovujeme jedného z čakajúcich taxikárov, je ochotný nás odviezť za 25 hrivien.
"Možno idti v Slovakiju peškom?", pýtam sa pre istotu.
"I počemu net? Naverno vozmožno!"
Nasadáme a vezieme sa k hranici. Tu, pri obrovskej soche vojaka, nás vysadí a hneď odchádza. Urobíme pár krokov smerom k Slovensku a už je pri nás ukrajinský pohraničiar.
"A vy kuda?"
"V Slovakiju."
"Peškom neľza!"
"Što delať?", pýtam sa ako kedysi Černyševskij.
Vraj máme stopnúť nejaké auto, čo nás cez hranicu prevezie, hovorí pohraničiar.
Povie sa to jednoducho, problém je, že to by nás niekto musel chcieť . Autá tu zastavujú kvôli nejakému papieriku, čo dostanú vodiči do rúk, aby ho odovzdali o pár metrov ďalšej hliadke. Pekne prosím, vysvetľujem našu situáciu, ale bezúspešne. Niektorí šoféri len odmietavo pokrútia hlavou, iní tvrdia, že majú plné auto, aj keď sú v ňom sami, ďalší sa vyhovárajú na to, že sa to nesmie. Občas sa za nás prihovorí aj ten pohraničiar, ale márne.
Pripadám si ako keď sme večer vo Velikom Bereznom zistili, že najbližší vlak, do ktorého môžeme nastúpiť, ide až na druhý deň a tak sme sa rozhodli stopovať . Jakub tvrdí, že nás nechcú vziať kvôli môjmu veľkému batohu na chrbte, napriek tomu ma stále posiela ďalej skúšať šťastie.
Keď už chceme rezignovať a schovať sa pred dažďom pod nejakú najbližšiu ukrajinskú strechu a tam čakať s nádejou, že nás o pár hodín neodmietne aj vodič autobusu z Užhorodu do Košíc, čo by mal tadiaľto prechádzať, prichádza ešte jedno auto. Opäť spustím svoju reč a sympatický mladík kývne, nech nastúpime.
Strávime v jeho príjemnej spoločnosti na hranici asi dve hodiny, pretože naši pohraničiari si už tradične dávajú načas, a keďže preto vo Vyšnom Nemeckom samozrejme autobus 12:20 nestíhame, vezme nás až do Michaloviec.
A toto bol posledný krásny čriepok, ktorý ukončil vydarenú mozaiku nášho najnovšieho ukrajinského putovania.
