Sme v Baku na letisku Heydara Alijeva, s menom ktorého sa budeme nasledujúcich päť dní stretávať na každom kroku. Vitajte v Azerbajdžane.
Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa dajú víza do tejto krajiny vybaviť pohodlne do 24 hodín cez internet a spiatočné letenky Budapešť - Baku zohnať za 105 eur, tak prečo nejsť, že?
Nočný let z maďarskej metropoly trvá asi tri a pol hodiny, vzhľadom na časový posun je v Baku už ráno. Naposledy sme tu boli vlani v apríli a keby som povedala, že sa tu odvtedy nič nezmenilo, nebola by to pravda. Stavia a zveľaďuje sa tu ostošesť. Pripomína mi to trochu Dubaj. Od našej predošlej návštevy pribudla napríklad táto budova železničnej stanice a okrem toho aj jedna zastávka metra.
Všade je plno policajtov a preto stanicu fotím len na tajnáša. Navrhujem, aby sa sem prišli pozrieť kompetentní pracovníci ŽSR, nech zistia, ako by mali vyzerať stanice v 21. storočí. A dúfam, že Azerbajdžania neprídu na tú žilinskú, lebo by asi utrpeli šok. Na sťažnosti cestujúcich, že čakáreň okupuje horda smradľavých ožratých indivíduí s láskavou toleranciou pracovníkov stanice, kompetentní zareagovali tým, že čakáreň zamkli. V budove stanice tak môžete čakať na svoj vlak jedine na stojáka. Ale vraj bude lepšie, napísala Ivana Kapráliková z Generálneho riaditeľstva - stanicu v noci zamknú, staré hliníkové dvere vymenia za posuvné a ešte tam vraj bude aj SBS. Budeže nám to sveta žiť!
Ale vráťme sa radšej do Baku. Metrom sa odvezieme do starého mesta, aby sme navštívili Palác širvanšáhov, ktorý sme vlani nestihli. Máme smolu aj teraz, kvôli nejakej konferencii je dva dni zatvorený. Jeden domáci sa snaží presvedčiť policajta, aby nás tam pustil, ale ten vraj nemôže. Namiesto toho nám dovolí odfotiť si z nádvoria pohľad na Baku. Tak mu urobíme radosť a fotíme.
Potom sa odoberieme na avtovokzal - autobusovú stanicu, odkiaľ pôjdeme rovnako ako vlani do mesta Šeki. Ako som spomínala pred chvíľou, v meste pribudla jedna stanica metra, ktorá končí práve pri avtovokzale, čo nesmierne zjednodušilo presun. Pri vstupe do metra musíte prejsť podobnou kontrolou ako na letisku, preskenujú vám tašky, prípadne musíte ukázať, čo v nich máte. Na rozdiel od letiskových kontrol vám však fľaše s tekutinami nevyhodia.
Metro je pekné a čisté, na jednej stanici sú steny vyzdobené reprodukciami slávnych umeleckých diel aj s krátkymi popiskami, ale nesmie sa tu fotiť a tak si len v chvate prezeráme všetkých tých Rubensov, Rembrandtov, Picassov aj tých zvyšných sto či koľko ich je ďalších.
Pred odchodom idem na WC. Pani, čo tam pracuje, si všimne môjho foťáku na krku a chce, aby som ju zvečnila. Keď sa vidí na displeji, od radosti mi dá pusu. Odteraz musím pri každej ďalšej návšteve toaliet ukazovať fotku aj jej kolegyniam, už ma poznajú.
Na stanici stojí autobus pripravený vyraziť do Šeki a je plný. Pre trojicu vodičov to však nepredstavuje žiadny problém. Zinkasujú nás do vlastného vrecka a dajú nám k dispozícii svoje služobné sedadlá. Pred odchodom ešte autobusom prebehnú predavači slnečnicových semienok, popkornu, koláčov a odevných zvrškov.
Sme síce plní na 110 %, ale ani to nie je dôvod nezastaviť na diaľnici mamičke s malým chlapčekom. Mamičku usadia vedľa seba a jeden zo šoférov vytiahne odkiaľsi hokerlík a usadí sa na ňom. Nič nie je nemožné, ani vystriedanie sa pri volante priamo počas jazdy.
Približne v polovici cesty je zastávka v miestnom motoreste, rovnako ako vlani. A rovnako ako vlani máme o chvíľu stôl pokrytý rôznymi druhmi jedál. Nechýba čaj ani ayran, to je to biele v pohári. Ten len obliznem, aby som neurazila - neviem, ako by som na tom musela byť zle, aby som ho dobrovoľne vypila. Odhadujem to tak na tretí deň bez jedla a vody. Odkedy nechodím do škôlky, mlieko našťastie piť nemusím.
Keď obhryziem poslednú baraniu kosť, môžeme ísť ďalej.
Do Šeki prichádzame podvečer. Hneď pri avtovokzale sa na nás vrhnú taxikári. Kto prv príde, ten prv melie a za dva manaty, čo je niečo vyše eura, nás dovezie k hostelu, v ktorom sme bývali aj vlani. Tešíme sa na domáceho, príjemného Ilgara, ktorý nám minule porozprával o všetkom, čo nás zaujímalo. Hostel, ktorým je jeho dom, sa dostal do nového bedekra Lonely Planet a tak sa mu darí. Máme však smolu, "láskavý a zbožný Ilgar", ako ho nazývajú v bedekri, je momentálne odcestovaný v Taliansku a tak sa o hostí stará jeho tradične odetá manželka. Už minule som spomínala, že Ilgarova mama chodí oblečená "európsky" a jeho manželka tradične. Nuž, asi im to takto vyhovuje a tak to má byť.
Sme unavení. Zaľahneme a zobudíme sa o desať hodín.
Na dnes sme si naplánovali výlet do mesta Qax (číta sa "Kach") a do dediny Ilisu. Cestou sa vezieme v maršrutke s dievčinou z Los Angeles čínskeho pôvodu. Cestuje z Budapešti cez všetky štáty až do Číny, kam dorazí o päť mesiacov. Teraz je len na začiatku a z Qaxu ide do gruzínskeho Tbilisi. Cestuje síce sama, ale vo všetkých mestách, ktoré navštívi, má dohodnuté stretnutia s priateľmi. Vie veľa o krajinách, ktorými prechádza a pozná aj pár ruských slov, tak sa snáď nestratí. Najviac ma prekvapuje, že jej batoh je menší ako môj, a to mám taký, čo sa môže vziať do lietadla bezplatne.
V Qaxu sa rozlúčime, dievčina ide do Tbilisi a my si ideme pozrieť mesto.
Do Qaxu sme chceli ísť aj vlani, ale nestihli sme. Keď sa to tak vezme, o nič moc sme neprišli. Jediné okrem troch kostolov, o čom sa zmieňuje bedeker, je malý skanzen, ktorý vznikol prestavaním existujúcich domov do historickej podoby. Možno, že keď sa na nich usadí patina, budú vyzerať dôveryhodnejšie.
Po prehliadke Qaxu ideme do horskej dediny Ilisu. Leží v oblasti, ktorú nazývajú malé Švajčiarsko. Za dedinou je vodopád, ku ktorému vás odvezú čakajúci taxikári.
Nám sa ušiel sympatický starý pán. Má 82 rokov, je vyštudovaný strojársky inžinier. Odpracoval 44 rokov a jeho dôchodok je nepostačujúci, preto si vo svojom veku ešte privyrába taxikárčením. Je rád, že si môže precvičiť ruštinu, už má na to málo príležitostí a reč pomaly zabúda.
"Za Sojuzu bolo lepšie, v dedine bol kolchoz a všetci mali prácu", hovorí to, čo väčšina starších obyvateľov postsovietskych republík, s ktorými sa stretávame na svojich cestách.
"Štát je bohatý, ale my z toho nič nemáme", dodáva podobne ako náš taxikár Tarlan vlani.
Cesta je strašná.
"Bola dobrá, ale včera veľmi pršalo", vysvetľuje pán počas toho, ako nadskakujeme po kameňoch počas slalomu medzi jednotlivými priepasťami.
Neviem si prestaviť dážď, ktorý takto doriadi údajne dobrú cestu. Ale stará Lada to zvláda bez problémov.
Vodopád je vysoký 74 metrov a nad ním veje azerbajdžanská zástava. Pofotíme sa s ujom a ujo pofotí nás.
Zrazu vidíme neďaleko pod horou prebehnúť vlka.
"Volk, volk", kričíme na taxikára a on pokojne odpovedá: "Da, volk".
Naštartuje Ladu a bravúrne kľučkuje naspäť po kameňoch, ktoré boli ešte včera dobrou cestou.
Rozlúčime sa s ním a ideme si to tu poobzerať.
Toto je koniec Azerbajdžanu, ďalej sa už nesmie, za kopcami je ruský Dagestan.
Dedina mi pripomína gruzínske Mazeri, kde sme boli vlani aj predvlani na jeseň. Podobné kamenné domy, v diaľke zasnežené kaukazské končiare. Akurát tam boli ešte tie typické svanské veže a po uliciach sa okrem kráv prechádzali aj prasce.
Dedina Ilisu bola kedysi hlavným mestom krátko existujúceho sultanátu. Ťažko uveriť, že?
Vyšliapeme hore k albánskej pevnosti. Vraj tu kedysi žili kresťanskí Kaukazskí Albánci, ale podľa mňa to boli Arméni, ktorým len Azeri nevedia prísť na meno.
Je odtiaľto pekný výhľad.
No a to je asi všetko. Potom len tak sedíme na kamennom múriku a čakáme na maršrutku. Okolo idú deti zo školy a kričia na nás "hauváju?" a "vocjornejm?" a sú radi, keď im odpovedáme. Všade tu stretávame podobných školákov a vždy na nás kričia to isté.
Odvezieme sa späť do Qaxu a odtiaľ do Šeki. Aby ste videli, ako to vyzerá v azerbajdžanskych maršrutkách, urobila som si v nich niekoľko selfie.
Čo však na fotkách nie je vidieť, ale opäť ma to potešilo, je slušnosť a úcta cestujúcich. Na každej zastávke, na ktorej nastupujú starší alebo ženy, sa mladší a muži predháňajú uvoľniť im miesto. A tak má človek naozaj príjemný pocit aj v preplnenom starom rozheganom vozidle poskakujúcom po kamenistej ceste.
Cestou vidíme starý kresťanský kostol. Asi zas tí Kaukazskí Albánci.
V Šeki si ešte trochu prejdeme hornú časť mesta.
Navštívime zimný chánsky palác z osemnásteho storočia, ktorý zrekonštruovali len nedávno a pri jeho slávnostnom otvorení bol aj prezident Alijev.
Ujme sa nás trojica žien. Najmladšia z nich, dcéra, nás sprevádza palácom. Rozpráva výborne po rusky, chodila do ruskej školy v Šeki. Palác je trochu menej honosný ako ten, v ktorom sme boli vlani, ale na rozdiel od neho sa tu môže fotiť.
Mama sprievodkyne to všetko organizuje a babka nám navarí čaj a potom do nás v malej miestnosti paláca pchá rôzne džemy a sirupy a rada by nám niečo z nich aj predala. No do lietadla by nás s tým nepustili a tak jej všetko pochválime a po piatej šálke tymiánového čaju zaplatíme a odchádzame.
Nikde som nevypila viac čaju za týždeň ako v Azerbajdžane za deň.
Pohľad na Šeki, vľavo karavansaraj.
Vonku sa medzitým zamračilo a zotmelo. Rýchlo sa presunieme k Ilgarovcom, kde strávime druhú, poslednú noc v Šeki. Nás azerbajdžanský pobyt je presne v polovici. O tej druhej vám poviem nabudúce.
