Nové spojenie Budapešť - Podgorica nás nenechalo chladnými a tak sme koncom augusta obetovali tú tradičnú stovku a vyrazili na letisko Ferenca Liszta.
Vlak do Budapešti mešká už v Bratislave tridsať minút a naše nádeje, že to cestou doženie, sa pomaly rozplývajú. Do cieľa nechýba veľa, keď na stanici Rákospalota zastane definitívne. Už vidíme v chmúrnych predstavách, ako nám lietadlo zamáva krídlom a odletí bez nás. Niet na čo čakať, nikto nič nevie, tak radšej vystupujeme a nasadáme na vlak, ktorý práve prichádza a mieri na budapeštiansku stanicu Nyugati. Nebudem vás napínať, aj tak by ste to uhádli. Urobili sme zopár prestupov a v hodine dvanástej dobiehame na letisko.
To som napísala len kvôli tomu, aby ste nezúfali, ak by ste sa náhodou ocitli v podobnej situácii, a predčasne sa nevzdali. Ani Rákospalota ešte nie je koniec sveta.

Nalodíme sa, či ako sa to volá v lietadle, kukneme, kde sú núdzové východy, zopakujeme si zapínanie pásu aj nasadenie kyslíkovej masky, vzlietneme a o hodinu pristávame v hlavnom meste Čiernej Hory, bývalom Titograde a dnešnej Podgorici.
Vždy som závidela cestujúcim, ktorých na letisku čakali postávajúci ľudkovia s ceduľkami, na ktorých boli väčšinou rukou napísané mená ako Mr. Kovács, Mrs. Lee a podobné, a tajne som si priala raz prísť do letiskovej haly a uvidieť na ceduľke svoje meno.
Tak to som síce nevidela ani teraz, ale na jednej ceduľke je JAKUB. Drží ju v ruke mladík, u ktorého sme si zabezpečili ubytovanie cez internet. Hneď sa hrnieme k nemu. Volá sa Luka a prišiel nás odviezť do nášho prechodného domova.
Cestou rozpráva, že sa ochladilo, je už len okolo 38 stupňov, ale pred niekoľkými dňami bolo 43 a od toho horka mu zdochli dve sliepky a takmer vyschol figovník. S nádejou, že my obídeme lepšie, sa ubytujeme v jeho rodičovskom dome. Kedysi tu býval s manželkou aj dvomi deťmi, ale odsťahovali sa ku Skadarskému jazeru. Majú tam veľké hospodárstvo, úle aj sedemdesiat sliepok, a svoj bývalý domček prenajímajú za 10 eur na osobu a noc. Ostatní ubytovatelia sa na Luku hnevajú, že kazí ceny, ale on nechce zarábať na druhých, hoci ani on ani jeho manželka nemajú stálu prácu. Našťastie ich hospodárstvo uživí.
Domček je dobre vybavený, nechýba práčka, žehlička fén, niekoľko druhov šampónov, zásobník horúcej a studenej vody a v chladničke sú pre nás pripravené domáce vajcia. Vo vedľajšom dome býva Lukova mama, takže nie sme sami. Fakt sa mi to zapáčilo na prvý pohľad.
Keď sa vybalíme, ideme omrknúť okolie. Podgorica má asi dvestotisíc obyvateľov a je rozdelená na staré a nové mesto - Stara Varoš a Nova Varoš. Rozhodli sme sa poprechádzať po starom meste. Je ešte stále horúco, v okolí horia lesy a slnko svieti cez dym len slabo, hoci do jeho západu ostáva ešte pár hodín.
Pri rieke Morača oddychujú domáci.

Vidíme zvyšky starej pevnosti aj dve mešity. Na jednej je plagát s ponukou na hadždž do Mekky a cenou 3500 eur. Celkom dosť, ale však vraj stačí raz za život.


Navečeriame sa v neďalekej reštaurácii. Spomínajú ju aj v bedekri, ktorý sme si vzali na cestu. Je preložený z angličtiny a reštaurácia je v ňom opísaná ako nepredražená.
No, na miestne pomery zas až taká lacná nie je, ale dá sa.
Potom odkráčame k "nášmu" domčeku, lebo zajtra zavčasu vstávame. 6:28 nám ide vlak do mesta Bijelo Polje.
Ráno je stanici takmer ľudoprázdno. Mladý pekár práve naťahuje po stole tenké cesto, posýpa ho syrom a zvinie do tenkého šúľka. Zatočí ho do špirály a dá piecť. Hotové bureky potom na tácke nesie do neďalekej reštaurácie.
Vlak je moderný, klimatizovaný, čo je zas na druhú stranu škoda, lebo sa nedajú otvoriť okná a tak sa musím uspokojiť s fotením cez sklo a to nie je nič moc.
Prechádzame nádhernou krajinou po trati so stovkami tunelov, ktorú vystavali za Tita, aby spojila hlavné mesto Juhoslávie s morom. Na niektorých miestach horí, ale to je tu celkom častý jav, podobné požiare ešte uvidíme.

Prechádzame cez mestečko Mojkovac, v ktorom sme boli pred ôsmimi rokmi. Z diaľky vidíme most cez rieku Taru aj červený kostol, ktorý si pamätáme.
Po dvoch a pol hodinách sme v stanici Bijelo Polje a hneď vidíme, že sme sa o jednu zastávku previezli - ak tam pôjdete, vystúpte na tej, čo je pred ňou. Nie na tejto.

Dávame teda zarobiť jednému z množstva taxikárov, čo tu číhajú na podobných nevedkov ako sme my a zavezieme sa späť.
Najskôr navštívime múzeum. Vnútri je znudený pán, ktorý asi dnes viac návštevníkov mať nebude. Keď vidí, že nás zaujíma každý jeden exponát, príde k nám a podáva nám podrobný výklad. Nie je tu toho veľa - dve miestnosti, v jednej pár črepov a druhá je zameraná etnograficky - kroje, staré krosná, kolovrátok, nábytok.


Pochválime múzeum a ideme spoznávať Bijelo Polje ďalej.

Pozrieme si kostol Sv. Nikolu zo 16. storočia s krásne vymaľovaným interiérom.

Navštívime mešitu, ktorú sem v osemnástom storočí preniesli z nejakej dediny.


Toto je kostol Sv. apoštola Petra z dvanásteho storočia, ktorý bol od štrnásteho storočia biskupským sídlom a neskôr v roku 1741 ho Turci za jediný deň a noc prestavali na mešitu. Od roku 1912 je opäť pravoslávny.

Viac tu toho nie je a tak sa autobusom presúvame o tridsať kilometrov ďalej, do mesta Berane. Tu je toho ešte menej, mesto bolo založené až roku 1862, ale na jeho území žili Kelti, Ilýrovia, Rimania aj Byzantínci. Dôkazy toho sú v múzeu, tiež dvojizbovom a z toho jedna miestnosť je venovaná peľu. Fakt peľu! Po stenách sú rôzne sušené kvety a fotografie, vo vitrínach obrovské makety peľových zrniek a k tomu kopa údajov o tom, kedy ktorá rastlina kvitne a otravuje alergikov.

V druhej miestnosti je to podobné ako v Bijelom Polji a vlastne v každom historickom múzeu - niekoľko pazúrikov, pár črepov, nejaké zbrane a kroje, fotky. Sme tu zas len my dvaja a máme dosť času si každý exponát vychutnať.

Po tom, ako sme do seba nasali všetku múdrosť vekov, sa taxíkom odvezieme ku kláštoru Djurdjevi Stopovi z trinásteho storočia.

Naobedujeme sa v bare Veteran. Vyzerá to tu ako v socialistických reštauráciách v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vlastne tie vyzerali o kúsok lepšie, ale jedlo je fajn a porcie obrovské. Čevapčiči je v presile, ale po dlhšom boji ho zvládnem.
Týmto je Berane komplexne preskúmané a môžeme sa vrátiť autobusom do Podgorice. Cestou vidíme, že oheň zrána stále horí. Ktože ho zapálil? Dvanásti sokoli? Ženy v autobuse hovoria, že to niekto urobil úmyselne. Plamienky veselo blikajú a nad oblasťou sa vznáša biely dym, ale nikto to nehasí, nikoho to nepáli.
Na ďalší deň ráno o siedmej vyrážame autobusom do Kotora. Cesta trvá asi dve a pol hodiny. Prechádzame cez Cetinje k moru, zhora vidíme Sveti Stefan a ľutujeme, že sa nedá na chvíľu vystúpiť a všetku tú krásu pofotiť.
V Kotore nás víta obrovská Pippi Dlhá Pančucha sediaca na hradbách. Prechádzame sa, lepšie povedané predierame sa starým mestom za hradbami. Je fakt nádherné, ale keby tu bolo o deväťdesiat percent ľudí menej, aj tak by ich bolo dosť.

Mestečko vyzerá zvonku maličké, ale vnútri je to jedno bludisko, teda možno len pre takých, čo majú rovnaký orientačný zmysel ako ja. Je tu toho veľa, napríklad katedrála sv. Tryfona z roku 1166 a ďalšie. Množstvo mačiek, ktoré tu majú aj múzeum. Desiatky reštaurácií a kaviarní, snáď stovky obchodíkov so suvenírmi, fotiaci sa mladomanželia a nad mestom pevnosť a kaplnka Panny Márie uzdravujúcej, ktorú postavili v šestnástom storočí ľudia, čo prežili morovú epidémiu.







Podľa povesti založila mesto matka argonauta Jasona, nymfa Alkini, tak sa mi Kotor páči ešte viac, pretože po stopách Jasona a jeho družiny som bola už viackrát a hoci som nikdy nenašla zlaté rúno, aj tak bolo fajn.

Keď máme tlačenice dosť, odvezieme sa do Budvy a tlačíme sa tam. Aj toto mesto je rovnako krásne a rovnako plné. Nedajte sa zmiasť fotkami, na ktorých nie je vidieť veľa ľudí, však to bola riadna fuška fotiť tak, aby sa mi moc nemotali v zábere.




Na jednom mieste vidíme v hradbách bránu, ktorou sa dostávame priamo na pláž a tak sa zvyšný čas tlačíme na nej.

More tu síce nie je veľmi očarujúce, asi som príliš zhýčkaná moriami gréckymi, ale možno na ďalších mestských plážach je to lepšie. Aj tak je to fajn vhupnúť do mora po niekoľkých hodinách kúpania sa vo vlastnom pote. Na pláži zjeme rožok a salámu, čo sme si kúpili v obchode IDEA - to je taká čiernohorská obdoba Jednoty - a podvečer sa vrátime autobusom do Podgorice.

"Doma" si urobíme praženicu z vajec, čo sú pre nás v chladničke. Večer nás príde pozrieť Luka, pýta sa, či niečo nepotrebujeme a donesie molitan na gauč, aby sa nám lepšie spalo. Fakt veľmi milý človek.
Ako to robia na Balkáne, že sú všetci takí príjemní? Len tak námatkou, čo si spomínam na hostely, v ktorých sme bývali za posledný rok - Banja Luka, Niš, Tuzla, Skopje - všade sme sa cítili vítaní. Všade sme dostali niečo navyše - ovocie, bagetu, množstvo rád a informácií či požičanie dáždnika.
Rozlúčime sa s Lukom, lebo zajtra odchádzame. Kľúč máme nechať na vešiaku v chodbe, nie je problém nechať nezamknutý dom, mama ho postráži.
Ráno si zbalíme veci a ideme do Cetinje. Je tu príjemne tak akurát, pretože leží vo výške 670 metrov. Päťsto rokov bolo hlavným mestom Čiernohorského kráľovstva a nikdy sa ho Osmanom nepodarilo dobyť.
Je som mala heslo "Cetinje" zafixované z gymnaziálneho učiva o Vajanskom, ktorý napísal začiatkom minulého storočia cestopis Dubrovník - Cetinje. Nečítala som ho, ale ak je to podobné ako Suchá ratolesť, o nič som neprišla.
Mesto má asi štrnásťtisíc obyvateľov. Je malé, len pár ulíc, takže sa dá zmáknuť raz-dva, ak nejdete do nejakého z množstva múzeí alebo do kláštora z pätnásteho storočia. My sme nešli, hoci lákadlo v podobe ruky Jána Krstiteľa a úlomku z kríža bolo silné.


Kedysi tu sídlili veľvyslanectvá viacerých štátov, ich budovy sú dnes vzorne udržiavané a slúžia na iné účely. Toto bolo ruské veľvyslanectvo, dnes je v ňom umelecká fakulta Čiernohorskej univerzity.

Kostol Vlaška je z roku 1450, postavili ho pastieri, ktorí tadiaľto chodievali cez leto pásť ovce, bolo to v časoch, keď ešte Cetinje nebolo osídlené. .

Pred kostolom je pamätník Duch Lovčenu z roku 1939. Stojí na pamiatku čiernohorských emigrantov, ktorí sa začiatkom prvej svetovej vojny vydali na plavbu z USA domov, aby pomohli chrániť krajinu pred nepriateľom. Loď sa potopila pri albánskom pobreží a emigranti sa utopili.

Vyšliapeme nad mesto na Orlov Krš, čo znamená Orlí útes. Cestou nás obiehajú hlúčiky bežcov vo veku 6 - 18 rokov, chlapci aj dievčatá, ktorí bežia do kopca k pamätníku a potom naspäť. Asi majú športový deň a ja už chápem, prečo boli Cetinjčania vždy takí silní a odvážni. Zrejme sú v tom vychovávaní od narodenia. Kým sa hore vyštverám ja, riadne sa zadýcham, ale to možno aj preto, že na chrbte mám batoh, v ktorom sú všetky potrebné veci na štvordňový pobyt v Čiernej Hore vrátane netbooku a kila rôznych nabíjačiek a batérií.
Hore sa len pofotíme a potom sa rýchlo vraciame dole, aby sme stihli autobus do Podgorice.
Na jednom mieste na ceste je tabuľka, na ktorej je napísané - prepytujem - KOKOTI. Dedinka s týmto pre nás lascívnym menom, ktoré v ich jazyku neznamená nič iné, ako kohútov, sa delí na dolných a horných, však viete koho. Bola by to pekná fotka, ale autobus tu nestojí. Zato na autobusovej stanici som videla vozidlo, ktoré tam má namierené - to aby ste mi verili.

Naobedujeme sa a potom ideme na letisko. Autobusy tam nejazdia, taxíky stoja desať eur, ale je ešte jedno lacnejšie riešenie. Vlakom smerom na Bar, vystúpiť na prvej zastávke v krajine nikoho a potom asi pätnásť minút pešo medzi poliami.
Síce to tak nevyzerá, ale naozaj sa to dá.

Potom už ostáva len let do Budapešti a odtiaľ sa prepraviť do Žiliny.
Možno som svoju reportáž nenapísala tak, ako by si to táto krajina zaslúžila. V každom z miest, ktoré sme počas týchto štyroch dní navštívili, by sa dalo pobudnúť dlhšie a spoznať oveľa viac. Nenechajte sa tým odradiť a keď nebudete vedieť, čo s tromi či štyrmi dňami voľna a stovkou vo vrecku, skúste sa inšpirovať. Určite neobanujete!