Po takmer 24 hodinách na cestách sme v cieli – v Buenos Aires. Čakajú nás dva týždne na opačnej pologuli. Z letiskovej wifi oznámim domov, že ešte žijeme a dobre robím, lebo v hoteli sa k sieti pripojiť nedá, ako mi škodoradostne oznamuje pri každom pokuse môj mobil.
Doma už pomaly vstávate, keď sa my konečne ukladáme spať, je tu o štyri hodiny menej.
Argentína prechádza ťažkými časmi. Náš sprievodca Carlos nám cestou do hotela rozpráva až neuveriteľne smiešne spôsoby, akými táto krajina v posledných rokoch fungovala. Po nástupe nového prezidenta Javiera Mileia v novembri minulého roku sa zistilo, že bude treba začať trochu šetriť. Veď napríklad v štátnej správe ľudia pracovali až 27 hodín denne, ako to vyplývalo z údajov o preplácaní nadčasov. Alebo ich bolo v úradoch zamestnaných toľko, že keď im zrušili homeoffice, ľudia sa nepomestili do kancelárií, a ak sa aj pomestili, väčšine sa neušla stolička. Srandovná krajina, to musím vidieť.
Ráno zmeníme peniaze a čaká nás pekná kôpka. Za jedno euro dostaneme asi tisíc pesos, ale väčšina bankoviek sú práve tisícovky, takže stáť v obchode za niekým, kto sa bráni platbe kartou, je utrpenie.
Takíto bohatí sa vyberáme na prechádzku po Buenos Aires. Začíname na námestí Plaza de Mayo. Históriou vás obťažovať nebudem, lebo som ju zabudla hneď, ako som ju počula. To ružové vzadu je prezidentský palác La Casa Rossa. Ružový je preto, že kedysi tu súperili dve strany, jedna mala oficiálnu farbu červenú a druhá bielu. Aby boli obe spokojné, urobili kompromis - do bieleho vápna primiešali červenú býčiu krv a bolo vymaľované.
Za plotom je vidieť balkón, z ktorého spievala Madona vo filme Evita pesničku Don´t Cry for me Argentina.
Na námestí sa nachádza Metropolitná katedrála postavená v gréckom štýle, vnútri však vyzerá ako všetky iné katolícke kostoly. Pôsobil tu pätnásť rokov súčasný pápež František.
V katedrále je pochovaný vodca boja za nezávislosť od Španielska José de San Martin.
Toto je domček, v ktorom býval pápež, keď sa volal ešte len Jorge Mario Bergoglio.
Na námestí sú kamene, ktoré pripomínajú obete kovidu. Priniesli ich sem pozostalí, na niektorých sú mená a dátumy úmrtia obetí.
Prejdime k veselším pamiatkam. V kaviarni La Biela, ktorá bola otvorená v roku 1850 a je najstaršia v meste, sa stretávali známe osobnosti, ako napríklad túto dvaja – spisovatelia Borges a Casaras.
A keď sme už pri tej literatúre, tak toto je najkrajšie kníhkupectvo na svete El Ateneo Grand Splendid. No dobre, tak možno druhé najkrajšie. Sídli v priestoroch bývalého divadla.
Evitu Perónovú sme už spomínali. Na mieste bývalého domu Perónovcov je dnes jej socha.
Takto vyzerali. keď boli ešte šťastní.
Po tom, čo po Evitinej smrti vo veku 33 rokov musel jej manžel abdikovať, dom zbúrali, aby si z neho ľudia neurobili pietne miesto. Jej telo ukradli a tajne pochovali v Taliansku. Po rokoch, keď sa politický režim zmenil, bolo privezené späť a je pochované na cintoríne neďaleko. Ten sme už nestihli navštíviť, pretože sme dlho jedli. Tak teda nabudúce.
Porcie sú tu obrovské, toto je napríklad pre dve osoby.
Mäsá sa pečú na ohnisku a sú veľmi chutné.
Zjedli sme necelú polovicu, zvyšok sme si dali zabaliť a podarovali bezdomovcom, ktorých je tu v uliciach dosť.
Pozreli sme si štvrť Bocca.
Je to tu samý Maradona a Messi, občas má niekto aj sošku pápeža. Všetci turisti sú hotoví z jednej budovy. Každý si tu robí selfíčko. No bože, nejaký štadión!
Prvýkrát sa stretnem s menom Mafalda. To je taká komiksová postavička šesťročného dievčatka, ktoré by teraz malo už šesťdesiat rokov. Vytvoril ju umelec Quino a Mafalda je populárna v celej Južnej Amerike. Jej príbehy vyšli aj knižne a v Buenos Aires ju nájdete takmer všade. Najobľúbenejšie miesto na fotenie je to, ktoré sa nachádza pred domom, kde jej „otec“ Quino býval. Mafalda je na lavičke a pri nej býva rad záujemcov o fotenie..
Takto sa hromadne venčia psy v Buenos Aires.
Jeden večer navštívime predstavenie tanga, ktorému predchádza večera v podobe chutného steaku a menej chutného dezertu vytvoreného kombináciou sladkej želatíny a slaného syra. Mimochodom, dobre do mňa v detstve hústli, že na tanieri sa nemá nič nechávať – bola som jediná, kto zjedol všetko.
Tango sa asi všetkým páčilo, alebo aspoň nikto sa nepriznal, že nie. Diplomaticky povedané - bolo to celkom zaujímavé a osobne ma prekvapilo, že tancujú a hlavne spievajú postarší zaslúžilí umelci, miestni Konárikovia a Grúňovia. Ľudia z nich boli nadšení. Nuž – iný kraj, iný mrav.
Po troch nociach v Buenos Aires sa presúvame lietadlom do mestečka El Calafate. Let trvá tri hodiny, z okienka vidím veľkú krajinu s riedkym osídlením.
Čím sme viac na juh, tým je chladnejšie, a kým v Buenios Aires by sme nezaspali bez zapnutej klimatizácie, v El Calafate uvítame, že nám v izbách kúria. Nie je to zas až také strašné, cez deň je okolo 15 °C, ale silno fúka. Sme pri najväčšom argentínskom jazere Lago Argentino.
Toto je Darwin so svojou háveďou.
Názorná ukážka vymedzovania hranice medzi Argentínou a Čile, jeden z tých pánov je vtedajší prezident a druhý objaviteľ Moreno, už neviem, ktorý je ktorý, ale však vyzerajú, akoby ich jedna mater mala.
Na ďalší deň ideme pozrieť ľadovec. Volá sa po tom jednom pánovi z predošlej fotografie - Perito Moreno. Autobusom je to od El Calafate asi jeden a pol hodiny.
Cestou vidíme vtáky. Ak niečo vyzerá ako pštros, chodí ako pštros a možno aj kváka ako pštros, tak to je nandu.
Na našom autobuse sú vyobrazené zvieratá, ktoré sa v tejto oblasti nachádzajú a to štvrté zľava znie po našom dosť vulgárne, takže sa všetci smejeme, keď nám ho miestna sprievodkyňa predstavuje. Volá sa ako pejoratívny názov ženského pohlavného orgánu v množnom čísle.
Cestou sa zastavíme v miestnom hostinci a občerstvíme sa.
Vidíme pamätník veľkej vzbury roľníkov zo začiatku 20. storočia.
Potom pokračujeme ďalej k ľadovcu. Jeho výška je 70 metrov nad vodou a ešte viac pod vodou, šírka je asi 4 km.
Najskôr sa plavíme loďou. Keď je ľadovec na dosah, nastane trma-vrma. Všetci sa s ním chcú odfotiť, každý sa ho akože dotýka, najmä ázijskí turisti sú dosť otravní. Niežeby si urobili pár záberov, oni ich chŕlia v desiatkach bez toho, aby zistili, že také už majú, robia všelijaké trápne pózy a ak je ich viac, fotia sa v rôznych kombináciách a permutáciách a svoj priestor si nenechajú narušiť. Nakoniec sme si aj my pár cvakov vybojovali, ale bolo to ťažké.
Po hodine sa vraciame do prístavu a potom si už ľadovec obzeráme pešo. Je tu viac priestoru na fotenie aj pevná pôda pod nohami.
Prihovára sa nám manželský pár, ktorý počuje slovenčinu. Vraj si nás všimli už na letisku vo Viedni. No zbohom, to vyzeráme fakt tak neobvykle? Oni cestujú sami bez cestovky, ich trasa vedie inam, ako naša.
Keď už máme každý aspoň sto identických záberov ľadovca, misia je splnená a môžeme sa vrátiť do El Calafate. Čaká nás posledná noc v Argentíne.
