Ďalší sú pred stanicou v hokejových dresoch pri makete maskota Volata a fotia sa s návštevníkmi.
Jediné mínus má u mňa WC, ktoré je len na stojáka. Absolútne nechápem, prečo. Pár metrov od železničnej stanice je autobusová a tam je WC normálne, takže to asi nebude tým, že by to snáď ľudia nevedeli alebo nechceli používať.
Ak by ste si mysleli, že v knižnom stánku na stanici budú mať akurát tak Marxov Kapitál alebo Zobrané spisy V.I.Lenina, tak ste na omyle.
Meníme 50 eur a razom sú z nás takmer milionári, do peňaženky sa snažím vopchať trištvrte milióna rubľov.
Pol milióna vyzerá takto. Najmenšia bankovka je 50 rubľov, mince nemajú.
Každým nákupom mám bankoviek viac a viac, po pár nákupoch sa mi už peňaženka nedá zavrieť. Na eurá sa to prepočítava dosť blbo, takže neprepočítavame. Ale ak by ste chceli vedieť len orientačne, tak to stojákové WC na stanici stojí 2500 rubľov a to lepšie na avtovokzale 4000. Ďalších 15 tisíc nechávame spolu s našimi batohmi v úschovni a ideme spoznávať krajinu. Na dnes sme si naplánovali návštevu zámkov Nesviž a Mir, ktoré sú zapísané v UNESCO.
Autobusom do Nesvižu to trvá necelé dve hodiny. Časť cesty ideme po diaľnici. Okolie je vzorne upravené, polia obrobené, okraje ciest vykosené. Bilbordy pri cestách takmer nevidno, na tých pár, čo tam stoja, sú apely typu "Prichádzaj do lesa ako priateľ!", "Chráň prírodu!" či "Oheň - nepriateľ lesa". Podobné je to aj keď zídeme z diaľnice a ideme cez dediny. Sú tu väčšinou malé drevené domčeky s upravenými záhradkami.
Ak som včera v Starom Sele nadávala na počasie, teraz sa mu v duchu ospravedlňujem. V Nesviži práve začalo liať a tak sa mi podarilo urobiť len zopár záberov tohto fotogenického miesta.
Na prehliadku nie je dosť času, preto si namiesto duchovnej potravy doprajeme obed v staničnej reštaurácii, čo je taká typická socialistická stolovaja.
"Záclony prali naposledy asi keď zomrel Černenko", konštatuje Jakub.
Jedlo je však dobré a lacné - pre dvoch vyšla polievka šči a vyprážaná ryba so zemiakovou kašou na tri eurá.
Posilnení sa chystáme presunúť k zámku Mir, ktorý je odtiaľto asi 25 kilometrov.
Do autobusu nastupuje mladík v pokročilom stave alkoholického opojenia.
"Gde vaš paket?", pýtajú sa ho cestujúci, ktorí si pamätajú, že mladík mal so sebou nejaký balíček.
"Ukradli mi ho", odpovedá.
"Čoby ukradli, choďte si ho pohľadať", radí osadenstvo autobusu.
Mladík si dá povedať a začne vystupovať z autobusu. Na schodíkoch sa zvrtne a pýta sa:
"I što bylo v pakete?"
"To my ne znajem", smejú sa cestujúci.
"Je.ať na paket", mávne rukou mladík a vracia sa dnu. Autobus naštartuje a ideme. V polovici cesty si to náš známy rozmyslí. Nepáči sa mu, akou trasou ideme. Šofér mu zastaví kdesi v poliach a chlapík kráča v daždi. Nikto nevie, kam, a on pravdepodobne tiež nie.
Na zámok Mir máme ešte menej času a ešte viac dažďa ako v Nesviži, takže urobíme len cvak, cvak, cvak a možno ešte dvakrát cvak a bežíme sa schovať.
Do Minska sa vraciame podvečer. Už nás dnes čaká len ubytovanie v ozdravovni Svitanok niekde na periférii. Nájsť ubytovanie počas MS bolo celkom ťažké. Už doma sme si prečítali recenzie, v ktorých ako jediný klad návštevníci vyzdvihovali pekné prostredie, inak na ubytovaní nenašli nitku suchú. Zarazilo nás aj to, že internetovú objednávku ubytovania sme si museli vytlačiť, podpísať a poslať späť, našťastie súhlasili s elektronickou formou doručenia.
Najskôr ideme vlakom, vlastne dvoma, pretože sme prvýkrát nastúpili do nesprávneho. Vlak je perfektne čistý, s fungujúcim WC.
Ďalej sa presúvame autobusom a potom ešte asi trištvrte hodinu peši, cesta vedie lesom okolo cintorína. Aj tu je všade čisto, pri vchode do cintorína sú vrecia na odpad a pri východe miesto, kde ich možno odložiť. Na okraji lesa stretávame dve babky, ktoré niečo paličkami hľadajú v tráve. Najskôr si myslím, že sú to hubárky, potom si všimnem igelitové vrecia, do ktorých zbierajú drobné odpadky.
Konečne sme v cieli. Sme celí mokrí, tešíme sa, že sa konečne zohrejeme, vysušíme si veci, zmyjeme zo seba dvojdňovú špinu a pripojíme sa na internet. Napriek tomu, že sme o ozdravovni čítali len samé nepekné veci, sme presvedčení, že si zodpovední vzali kritiku k srdcu a nedostatky opravili.
Figu. V izbách je nanajvýš 15 stupňov, sľubovaná wi-fi na izbe nefunguje. Recepčné to vysvetľujú počasím a ponúkajú riešenie. Surfovať môžeme na recepcii a ak nám je zima, v skrini nájdeme deky. Neostáva nám nič iné, len poslúchnuť. Spomeniem si na Juru Živaga na Urale a hneď mi je teplejšie. Takto pozitívne naladená zaspávam.
Ráno je v izbe snáď ešte chladnejšie, ale vonku už neprší a občas vykukne aj slnko. Hurá, aspoň na nás uschnú veci, ktoré nám zmokli včera. Chvíľu sa poprechádzame po okolí, ktoré je tu naozaj pekné. Zotavovňa je v lese neďaleko jazera.
Potom je ale už najvyšší čas vrátiť sa do mesta, čaká nás tu bohatý program. Z pozoruhodností Minska si vyberáme múzeum Veľkej vlasteneckej vojny, ktoré je najväčšie na svete a vzniklo ešte počas vojny v roku 1944. Máme však smolu, práve ho sťahujú do novopostavenej budovy, ktorá ešte nefunguje.
Na obrázku je Palác republiky, múzeum je v nízkej budove vpravo.
Vchod je približne pod písmenom "K", do bieleho autá nakladajú exponáty a prevážajú na nové pôsobisko.
Prihovára sa nám pracovník v strednom veku. Pozná dobre Slovensko, slúžil v Ružomberku v rámci bratskej pomoci až do roku 1990, kedy ho odvelili späť. Minulý rok bol pozrieť známe miesta a hovorí, že kedysi sa mu u nás páčilo viac. Teraz mu to pripadá veľmi globalizované, chýbajú mu osobitosti napríklad pri potravinárskych výrobkoch. Všetko je rovnaké ako v ďalších krajinách. Chvíľu sa pozhovárame, potom nás internacionalista naviguje na ďalšie pozoruhodnosti Minska.
Prezrieme si starú časť, ktorá tu ostala po vojne a kde sa nachádza niekoľko kostolov.
Ani pohľad na novú výstavbu v diaľke neurazí moje estetické cítenie.
Potom je už čas odobrať sa na hokej. Máme vstupenky na zápas Fínska s Nemeckom a Kazachstanu ani neviem s kým, tak si vzhľadom na časové možnosti vyberáme ten prvý.
Hala je obrovská, vonku stánky s predraženými suvenírmi a pokrmami pre telo aj dušu.
Divákov víta maskot Volat.
Ešte nikdy som nebola na hokeji a tak to, že sa hrá, si všimnem až po niekoľkých minútach - stále som čakala, že to niekto začne komentovať ako v telke.
Jeden zo štvorice rozhodcov je Slovák.
Za bránkou Fínska je partia sporo odetých roztlieskavačiek, ktoré predvádzajú variácie na spartakiádne vystúpenie "ženy s kuželkami", akurát že ich kuželky sú lesklejšie a strapatejšie.
Hala je naplnená asi do dvoch tretín. Došla aj armáda.
V obecenstve je viac fanúšikov fínskeho tímu, lebo pri útoku Fínov halou znie okrem "suomi!" aj "šajbu! šajbu!" Dočkáme sa dvoch šájb, na viac sa nám čakať nechce a po prvej tretine odchádzame. Však v tých dvoch zvyšných to bude určite podobné.
Trochu sa ešte potúlame metrom aj autobusom.
Pri rieke je kultúrny program pre návštevníkov Minska, hrajú tu kapely, v stánkoch sa možno občerstviť a vzhľadom na to, že je zlatá hodinka, tak aj niečo pekné nafotiť.
Večer odchádzame na stanicu - dnešnú noc prespíme na trase Minsk - Polock.
Pokračovanie nabudúce.
