Keď som bola malá, jednou z mojich obľúbených autoriek bola Božena Němcová. Prečítala som od nej všetko, čo sme mali doma, to, čo som objavila v detskej knižnici na Studničkách, aj knižku poviedok, v ktorej je takéto venovanie:
No a jasne, že medzi všetkými tými Pohorskými vesnicami, Divými Bárami a Chudobnými ľuďmi nemohla chýbať Babička, v ktorej autorka v postave Barunky opisuje svoje idylické detstvo v domčeku na Starom bělidle. Osud úbohej Viktorky, ktorá sa pomiatla po tom, ako ju uhranul vojak - „černý myslivec“, ma rozsmutnil, či som o ňom čítala prvý alebo piatykrát. A keď zomrela babička a Voršilka to išla povedať včeličkám, to som už plakala.
Po takmer šesťdesiatich rokoch od môjho prvého stretnutia s rodinou žijúcou na Starom bělidle som dostala na Vianoce pobytový voucher, na ktorom bolo napísané:
A tak som vzala manžela a minulú nedeľu sme sa vybrali za Barunkou, Adelkou, babičkou, Sultánom a Tyrlom a ostatnými hrdinami z môjho detstva.
Vlakom do Pardubíc to trvá presne dva pozreté filmy z ponuky Regiojetu, tam treba prestúpiť smer Hradec Králové a potom nasleduje už len prestup do Českej Skalice. Však čo je to pre mňa - väčšinou cestujem dlhšie a komplikovanejšie.
Pred posledným prestupom do cieľa našej cesty – autobusom do Vysokova – si urobíme krátku zastávku. V Českej Skalici sa nachádza múzeum Boženy Němcovej.
V budove, ktorá je bývalým hostincom „U bíleho lva“, sa Božena Němcová dvakrát zúčastnila Jiřinkových slávností, prvýkrát to bolo v roku 1837, dva dni po svojej svadbe v neďalekom kostole.
Toto sú jej veci.
A toto je jej najznámejšie dielo Babička, ktorého dej sa odohráva v tomto kraji. Preložené bolo do mnohých jazykov.
V múzeu sa nachádza aj expozícia Kateřiny Zaháňskej, pani kňažnej z Babičky.
Tu chodila Barunka do školy. Zo Starého bělidla je to pekná štrapa. Lenže nie je všetko tak, ako sa píše v knihách, ale aj k tomu sa dostaneme.
Pani kňažná bývala v zámku v Ratibořiciach. S babičkou a jej vnúčatami sa zoznámila pri zrúcanine hradu Rýzmburk v altáne – na fotke úplne vpravo. Hrad sme ani nenašli, vraj z neho ostali už len nejaké zvyšky obvodových múrov.
Kňažná pozvala deti a babičku na zámok.
Vraj v skutočnosti nerozprávala po česky a babička zas podľa románu po nemecky, a tak to, čo napríklad hovorila babička, keď sa pozerala na obrazy - „Čistí lidé, milostivá paní otce nezapře. A kde je panimáma?“ - mi znižuje sebavedomie. Ja som sa učila nemčinu dohromady desať rokov a takéto vety by som z fleku asi nezosmolila.
Z výkladu sprievodkyne sa tiež dozvedám, že pani kňažná Zaháňska mala tri chovanice, ale ani jedna sa nevolala Hortensie. Čo už.
V zámku sa nemôže fotiť, takže mi len musíte veriť, že v kabinete, kde babičku s deťmi prijali, je to podobné ako opisuje kniha.
Audiencia sa skončila, môžeme ísť ďalej po stopách literárneho diela. Najskôr prichádzame k Rudrovmu mlynu, kde žil pan otec s panimámou a dcérou Mančinkou, Barunkinou kamarátkou.
Toto je izba pána otca.
Tu bývala Mančinka.
Tu sa po večeroch veselila cháska.
Mlyn
Socha, v románe spomínaná ako "statue", ktorú dal postaviť otec pána otca.
Kúsok cesty od mlyna sa nachádza Staré bělidlo, obydlie, v ktorom podľa románu žila malá Barunka s rodičmi, súrodencami a s babičkou.
Takto to u nich vyzeralo.
Komôrka
Toto sú tie úle, do ktorých išla Voršilka oznámiť včeličkám babičkin skon.
Neplačte! Vôbec to tak nebolo. Malá Barunka s rodičmi žila v Ratibořickom zámku v byte, ktorý im pani kňažná vyčlenila. Odtiaľ to mala do školy aspoň o pol hodiny bližšie.
A Voršilka a včeličky? To je tiež vymyslené. Babička si so svojou dcérou Terezkou - Barunkinou mamou – nerozumela a preto sa po pár rokoch odsťahovala za druhou dcérou Dorotkou do Viedne, kde aj zomrela. Pretože boli chudobní, pochovali ju do spoločného hrobu.
No, s tými včeličkami to predsa bolo krajšie, nie?
Ideme ďalej. Kúsok od Starého bělidla je hostinec, v ktorom žila mladá Kristla.
Tej babička vyprosila za finančnej pomoci pani kňažnej snúbenca Jakuba Mílu z vojny, na ktorej mal byť 14 rokov. Jedným z posledných šťastných momentov v románe je ich svadba. Ani to nie je pravda. Kristla si v skutočnosti nevzala Jakuba, ale vydala sa za učiteľa Václava Nemastu.
Pár metrov nad Starým bělidlom je splav, pri ktorom Viktorka často spievala, až kým ju raz počas búrky nezabil blesk.
Aj tomuto som naletela. Viktorka zomrela prirodzenou smrťou v roku 1868 a Boženu Němcovú tak prežila o šesť rokov. Okrem prvého dieťaťa, ktoré v románe hodila do rieky, porodila ešte jedno. Pravdepodobne zažila aj urputné boje pri Českej Skalici, kedy v bitke medzi rakúskymi a pruskými vojskami v júni 1866 len za jediný deň zahynulo 6500 vojakov. Veľa z nich je pochovaných v Zlíči, čo je dnes časť Českej Skalice.
Čo napísať na záver? Román Babička som mala veľmi rada, veď aj svojim trom deťom som dala mená podľa jeho hrdinov. To, že skoro všetko bolo v skutočnosti inak, ma síce prekvapilo, ale v knihe je to asi krajšie, tak to beriem. Čo iné mi už ostáva, že? V každom prípade to bol pekný výlet.
