Zriadila nepovinný predmet, vďaka ktorému sme mali v popoludňajších hodinách vnikať do tajov jazyka, ktorými hovorili nielen malý Gavroche či Bella a Sebastian - teda skôr ten Sebastian, Angelika markíza anjelov, Fanfan Tulipán, ako aj rodiny Rostovovcov a Bolkonských v Petrohrade.
Na prvej hodine sme sa naučili spievať pesničku o škovránkovi "aluete, žentil aluete, aluete, že te plime re" alebo tak podobne. Mohla by som to tu napísať aj spisovne, na nete to je, ale ja si to pamätám presne takto.
Na druhú hodinu nás prišlo o polovicu menej. Po pozdrave "bon žúr, mezanfons" sme odpovedali "bon žúr, madmazel" a naučili sa pesničku "frér Žák, frér Žák, darme vu?", v ktorej sa spievalo na rovnakú melódiu skoro to isté ako u nás Vstávaj Kubo.
Na tretiu hodinu sa naše rady opäť preriedili a madmazel nás naučila pesničku o avignonskom moste, na ktorom sa tancuje dokola - "sir le pon daviňon, ony dance ony dance..."
Na štvrtú lekciu som prišla sama a madmazel pochopila, že jej nápad s nepovinným predmetom nepadol na úrodnú pôdu a zrušila ho. Možno mi to aj bolo trochu ľúto, ale v tých časoch som si veľké plány ohľadom návštevy nejakej frankofónnej krajiny nerobila.
Prešlo paťdesiat rokov a ja cestujem spolu s osadenstvom zájazdového autobusu do Provensálska. Pesničky, ktoré som nepočula polstoročie, sa mi teraz v spomienkach vracajú. V autobuse je prevaha žien nad mužmi vyjadrená pomerom 28:4, čo znamená, že prestávky na WC sa asi dosť predĺžia. Ale inak je fajn, všetci poslúchame sprievodkyňu a tešíme sa na nové zážitky.
Po poldennej a celonočnej ceste sa dostávame do mesta Menton na pobreží mora.
Preslávilo sa festivalom citrónov, ktorý sa koná vždy vo februári. Začalo to takto: Po opustení raja si Eva vzala so sebou citrón. Adama nebavilo sa s ním vláčiť a tak jej kázal niekde ho odložiť. Eva povedala, že ho dá tam, kde uvidí najkrajšie miesto. Predpokladám, že ste všetci pochopili, že tým miestom bol Menton. Citróny sa tu rozrástli a sú turistickým lákadlom.
Tento pán s nimi vraj vystupoval aj v nejakom televíznom programe.
Do Mentonu rada chodievala aj kráľovná Viktória a tuším tu mali techtle mechle aj Jean Cocteau s Jeanom Maraisom. Jean Cocteau tu má múzeum.
Po krátkej prechádzke Mentonu sa presúvame do Monaka, ktoré je hneď za kopcom.
Navštívime známe kasíno, kde sa fotíme pri hracích stoloch, aby sme sa na sociálnych sieťach pochválili, ako si tu žijeme, a obdivujeme nielen veľkolepo zariadené a vymaľované sály, ale i krásne toalety, a nemyslím tým večerné šaty, aby bolo jasné.
Potom sa vyvezieme emhádečkou hore a obdivujeme kniežací palác Grimaldiovcov, aj katedrálu, v ktorej sa nachádzajú hrobky ich predkov.
Tu je pochovaná Grace Kelly
a tu jej manžel Rainier III.
Pozrieme sa, kde býva Peter Sagan.
Monako má pekné záhrady. Jedna je pri Oceánografickom múzeu, ktoré pred viac ako sto rokmi založil princ Albert I.
Ďalšia pekná záhrada je japonská, ktorá vznikla podľa predstáv Grace Kelly. Smrteľná autonehoda v roku 1982 jej však nedovolila zámery uskutočniť, dokončili ju až neskôr. Sú tu jazierka, v ktorých plávajú ryby aj kačičky.
Pôvodne sme sa mali kúpať, máme so sebou plavky, ale je veterno a tak radšej stojíme na chodníku a pozeráme hercov, ktorí budú hosťami podujatia 59. ročníka Monte Carlo Television Festival.
Okolo zábradlia stoja davy fanúšikov s pripravenými mobilmi, niektorí majú albumy s fotkami svojich obľúbených hercov a kričia na nich "Poppy! Nicolas! Stefan! Pedro! Jeremy!" a podobne.
Herci sa celkom ochotne pristavujú a fotia. Asi som kultúrny barbar, ale nepoznám žiadneho.
Ako ste na tom vy?
Zlatým klincom programu má byť Jessica Alba a Michael Douglas, toho jediného asi poznám. Pretože je mi už dlho, idem sa prejsť k japonskej záhrade a fotím si kačičky.
Po chvíli doletí Viktorka:
"Práve prešla okolo Jessica Alba", hovorí vyčítavo. "A čo tu vlastne robíš?"
"Fotím kačičky", ukazujem jej foťák, aby som zo seba striasla vinu.
"Aj tak ich máš rozmazané", odmieta moju ospravedlnenku.
Takže toto mám namiesto Jessiky.
Vraciam sa k davu ľudí. Účastníci zájazdu mi hovoria, že tam kdesi je knieža. Idem teda cvaknúť aspoň jeho. Albert však zrejme už vymíňal všetky úsmevy a teraz stojí otočený chrbtom. Ale mám ho.
V autobuse mi spolucestujúci ukazujú fotky vysmiateho a mávajúceho Alberta. No a čo. Oni zas možno nemajú kačičky. Ani Michaela Douglasa sme sa nedočkali.
Opúšťame Monako a mierime do mesta Grasse, kde budeme nocovať. Akoby sme toho nemali dosť, vybehneme ešte s Viktorkou do ulíc večerného mesta. Je vyľudnené, pochmúrne, strašidelné. Trafíme ku katedrále, ale späť je to horšie.
Blúdime ulicami, máme pocit, že sme v arabskej štvrti. Kde asi tak môže byť náš hotel? Čo to za ulice stavali v stredoveku? Veď nemajú logiku - krútia sa, vybiehajú hore, klesajú dole.
Musíme sa dvakrát opýtať na cestu, kým sa dostaneme k hotelu. Ešte že sme si zapamätali, ako sa volá, ale nebyť toho, že úplne rovnako ako heslo na wifi, ktoré si pamätám, tak asi blúdime dlhšie.
Druhý deň po raňajkách začíname návštevou manufaktúry Fragonard, kde sa vyrábajú parfémy, mydlá a iné voňavé produkty. Meno dostala po slávnom rodákovi, maliarovi Jean-Honoré Fragonardovi, ktorého otec začal v Grasse vyrábať voňavé rukavičky.
Fragonardov obraz vidíme v katedrále z 12. storočia, pri ktorej sme sa včera v noci tak báli. Teraz je tu veselo, vonku sa fotia svadobčania.
V katedrále visia aj tri obrazy od Rubensa.
Aj mesto dnes vyzerá úplne inak. Obchody, ktoré včera vyzerali opustené, sú otvorené a plné tovaru. Reštaurácie lákajú posedieť.
Dávame si koláč quiche so zapečeným syrom, vajcami a šunkou a ochutnáme levanduľovú zmrzlinu. Však za levanduľami sme sem prišli.
Potom sa presúvame do Cannes. Pozrieme si festivalový palác, kam po červenom koberci stúpajú celebrity. Ale zrejme niekedy inokedy, dnes nevidíme celebrity, ba dokonca ani ten koberec.
Jediné, čo tu po nich ostalo, sú odtlačky dlaní. Tento patrí Meryl Streep.
Vláčikom sa vyvezieme hore k hradu a katedrále a potom zas späť. Trvá nám to asi hodinu, manžel to dal peši za pol.
Cestou si všímame mužov hrajúcich petang. Dosť trápna hra podľa mňa, ale keď sa im to páči, prečo nie? Mne pripadá trápny aj futbal a hokej, takže podľa mňa sa fakt neriaďte. Zásada je mať nohy spolu.
Pobyt v Cannes ukončíme na pláži. Možno si ju pamätáte z filmu Prázdniny Mr. Beana. Naozaj je to ona.
Dneškom máme za sebou dve pätiny výletu. Tá tretia začína po raňajkách, kedy odchádzame do Aix-en-Provence. Dnes nás čakajú krásne mestečká a rozkvitnuté levandule. Teda aspoň si to myslíme.
Je nedeľa a mám meniny. Rodina mi zablahoželá a dostanem aktuálny darček - knižku Miroslava Horníčka Listy z Provence. Jedna kapitola sa týka práve Aix-en-Provence a jej slávneho rodáka, maliara Paula Cézanna.
Chodil týmito uličkami a vy sa môžete prechádzať po jeho stopách, ak budete sledovať tieto značky na chodníkoch.
Jeho otec mal reštauráciu, ktorú Paul rád navštevoval so svojím priateľom Emilom Zolom, až kým sa nerozkmotrili.
Aix-en-Provence nazývajú aj mestom tisícich fontán. Je tu množstvo malých námestí s kaviarňami, príjemné trhovisko, na ktorom sme si kúpili voňavé jahody, veľká katedrála a tiež univerzita.
Ešte jednu špeciaitu má Aix-en-Provence. Sú to cukríky Calisson. Kedysi žil dobrý kráľ René, ktorý sa mal oženiť s dievčinou o 40 rokov mladšou. Zrejme pobadal, že dievčina nie je vyhliadkou na svadbu so starým chlapom veľmi nadšená, a tak prikázal cukrárovi na kráľovskom dvore, aby pre ňu vyrobil nejakú sladkosť. Calissonky zachutili a novomanželia žili vďaka nim šťastne až kým neumreli.
Nedávno vraj začali Čiňania vyrábať niečo podobné, nazvali to Kalisong, ale Francúzi spustili poplach a značke Kalisong zablokovali registráciu ochrannej známky.
Inak, úprimne - nie je to nič moc a ešte k tomu aj drahé.
Potom ideme za cieľom našej cesty, za levanduľami. Mali by kvitnúť okolo kláštora cisterciánov Abbey Sénanque. Mali by, ale nekvitnú. Však porovnajte:
Takto kvitnú na pohľadnici, ktorú sme si tam kúpili.
A takto kvitli počas našej návštevy minulý týždeň.
Mimochodom, ja som si predstavovala, že v Provensálsku sa budeme viezť po cestách lemovaných fialovými poliami rozkvitnutých levandulí, proste bude to niečo podobné ako u nás žlté repkové polia. Ale nič. Zrejme majú len jedno políčko s opátstvom a druhé s tým stromom, čo rastie uprostred, lebo až teraz mi došlo, že iné fotky som ani nikdy nevidela.
Aby sme si napravili náladu, vezieme sa do krásneho mesta Gordes, ktoré je zachované v starom štýle. Všetky domy sú z tradičných materiálov a mesto pravidelne vyhráva televízne súťaže o najkrajšiu obec.
Možno ste videli film Dobrý ročník s Russelom Crowom a Marion Cotillard. Tak si určite pamätáte, ako na tomto námestíčku Russel krúžil so svojím autom dookola sochy toho vojaka.
A tejto kaviarni šéfovala Marion Cotillard.
Naobedujeme sa v palacinkárni a pretože mám meniny, kúpim si tričko s motívom levandulí, keď nás už tie, kvôli ktorým sme sem išli, tak sklamali. Tričko je pomerne drahé, ale na druhú stranu stojí len o čosi viac ako sáčok slávnych calissoniek.
Potom odchádzame k akvaduktu Pont du Garde, ktorý postavili pred dvetisíc rokmi Rimania, aby doviedli vodu z dediny Uzès do mesta Nîmes ponad rieku Gardon. V rámci vstupného si pozrieme múzeum aj krátky film, ktorý nám názorne ukazuje históriu mosta. Napríklad k nemu prikreslia Sochu Slobody a vidíme, že most je vyšší. Alebo naň nakladú množstvo slonov. Prípadne na ňom pristanú tri lietadlá. A podobne.
Múzeum je zaujímavé, ale lepšie je most vidieť naživo. Dalo by sa tu stráviť aj pol dňa, ale máme asi len dve hodiny a tie rýchlo ubehnú. Ľudia sa pod mostom kúpu v rieke, bicyklujú sa alebo prechádzajú.
Pamätáte sa, ako som vám v Cannes hovorila, že tamojšia pláž bola v jednej scéne filmu Prázdniny s Mr. Beanom? Podobne aj Pont du Garde si v uvedenom filme zahral. Spomínate si na scénu, kedy Bean a jeho malý priateľ skúšajú rôzne telefónne čísla, aby sa dovolali chlapcovmu otcovi, ale pamätajú si len začiatok? A tak vyťukávajú všelijaké kombinácie, pričom sa dovolajú rôznym ľuďom, napríklad nebožtíkovi v pohrebnom ústave, alebo - a to je práve tá scéna, ktorú som mala na mysli - samovrahovi stojacemu na Pont du Garde, ktorý po zistení, že mu nevolá osoba, na ktorej telefonát čaká, skočí z mosta do rieky.
O čosi mladšie ako most sú tri olivovníky z roku 908.
A zas končí ďalší deň, už nám ostávajú len dva. Prvý z nich začíname v meste Orange. Nachádza sa tu najzachovalejšie rímske divadlo v Európe. V chodbách premietajú rôzne dokumentárne filmy o jeho histórii, ale ak chcete vidieť jeho budovanie v 3D, môžete si zakúpiť za 5 eur lístok a vyfasovať okuliare. Zaujímavé bolo, že pri pozeraní bol každý otočený iným smerom a pritom videl to isté. Je to tak aj v normálnom 3D kine? Alebo každý kuká dopredu tak ako je to bežné?
Divadlo je veľké, ale na môj vkus priveľmi zrenovované, z toho pôvodného už ostalo asi len málo, napríklad biela socha cisára Augusta v priečelí.
Lístky z divadla platia aj do historického múzea, ale veľmi toho v ňom nie je, dokonca ani WC, takže radšej použite to v areáli divadla.
Z rímskych čias sa v Orange zachovala ešte jedna stavba - Víťazný oblúk.
Aj po odchode Rimanov sa chodilo do divadla.
Po kultúre ideme ochutnávať. Určite mnohí z vás poznajú pesničku Michala Tučného o tom, že keď si báječnú ženskú vezme báječný chlap, tak majú báječný život plný báječných dní bez útrap, celý deň len tak sedia a popíjajú Chateauneuf du Pape - a sme tu. Vo vinárskom závode, ktorý vyrába okrem iného aj slávne pápežské víno, ktoré tí báječní ľudia z pesničky popíjajú celý deň.
No, asi by týmto tempom rýchlo vyšli na psí tridsiatok, pretože fľaštička Chateauneuf du Pape vyjde na cca 70 eur. Ale nemusíte im závidieť, ochutnala som a teda podľa mňa nič moc, asi ako tie cukríky Calisson. (Pamätáte? Aix-en-Provence, starý kráľ, mladá žena, drahé cukríky, šťastný život.)
V rámci vstupného ochutnáme ešte dve vzorky a naučíme sa, ako správne piť. Víno všelijako otáčame v poháriku, pozorujeme ho, potom očuchávame, vopcháme do pohára celý nos a očuchávame ďalej a potom ochutnávame. Nakoniec sme mali víno vypľuť, ale načo by sme to robili, ja osobne jedlo nevyhadzujem a víno je tiež jedlo, či nie?
V závode vyrábajú 95 % červeného vína a 5 % bieleho. Na okolí sa pestovaním vína živí približne 300 rodín. Nesmú zavlažovať, preto sú viniče nízke. Pestovatelia k rastlinám ukladajú kamene, ktoré cez deň akumulujú teplo a v noci rastlinu ohrievajú.
Posledným bodom nášho dnešného programu je Avignon, takže dnes konečne budem "sir le pon daviňon", ako som to spievala pred päťdesiatimi rokmi. Pôvodne sa netancovalo na moste, ale na ostrovčeku pod ním. Most z 12. storočia vedie cez rieku Rhônu, ale nie cez celú. Párkrát ho postavili, ale vždy im polovicu vzala voda, tak sa nakoniec na to vykašľali a nechali len tú druhú polovicu.
Podľa povesti vznikol tak, že sa istý pastier na základe božieho vnuknutia dožadoval, aby ho mohol postaviť. Ako podmienku mu dali zdvihnúť ťažký kameň, on to zvládol, dostal povolenie a postavil ho. Z pastiera je svätý Bénezet a most nesie jeho meno.
Prezrieme si pápežský palác. Vznikol v 14. storočí, keď sa Avignon stal sídlom pápežov, počas necelých 70 rokov sa ich tu vystriedalo sedem. Na pomoc pri prehliadke si môžete bezplatne zapožičať histopad - to je taký tablet, na ktorom sú nainštalované rôzne programy týkajúce sa paláca. Napríklad v miestnostiach vidíte, ako súčasné holé múry vyzerali kedysi, čo bolo na jedálenských stoloch, môžete hľadať mince alebo si urobiť selfíčko v stredovekom outfite a poslať si ho na mail. Inak tu toho zas veľa nie je.
Neďaleko sa nachádza katedrála aj pápežské záhrady a ak chcete mať pekný záber na celý slávny most, urobíte ho práve odtiaľ.
Mesto je pôsobiskom básnika Petrarcu, jeho milej Laury aj rodiskom speváčky Mireille Mathieu. Pamätám si na jej pesničku, ktorú spievala po nemecky - An einem Sonntag im Avignon.
V každom meste sa zháňame v pekárňach a cukrárňach po dvoch typických zákuskoch. Prvým sú madlenky, druhým makronky. Pýtam "macron, macron", pani sa na mňa čudne pozerá, až keď rukou ukážem koliesko, pochopí, že nechcem ich prezidenta, ale niečo, čo sa u nich volá "macaron".
Predstavte si, ako by sa pozerali na turistov u nás, keby si v cukrárni pýtali Čaputovú.
Pred nami je posledná noc a posledný deň. Ten strávime v prístavnom meste Marseille. Nad mestom sa vypína katedrála Notre Dame de la Garde.
Vyvezieme sa k nej vláčikom.
Zhora máme Marseille ako na dlani a vidíme ostrov, na ktorom je pevnosť If.
Tí, čo čítali alebo videli Grófa Monte Cristo, určite vedia, o čom hovorím. V pevnosti If bol štrnásť rokov väznený Edmond Dantès, neskorší gróf Monte Cristo.
K pevnosti sa doplavíme loďou.
Je to tu presne ako v Dumasovom románe, vidíme celu Dantèsa aj Abbého Fariu a tunel, ktorým sa k sebe prekopali.
Je to také presvedčivé, že by som takmer uverila, že tu obaja naozaj boli. Ale neboli, fakt, celé je to vymyslené.
Keď som bola malá, nad podobnými románmi som ohŕňala nos. Teraz som sa do knihy deň po návrate z Francúzska pustila a náhodou sa mi celkom páči.
Nie všetci väzni boli v kobkách ako Dantès a Faria. Tí bohatší mali cely s oknami aj krbom.
Takže mohli veselo hľadieť v ústrety šťastným zajtrajškom.
Pevnosť slúžila ako väzenie od druhej polovice 16. storočia a poslednými väzňami v nej boli nemeckí vojnoví zajatci počas prvej svetovej vojny. K známym väzňom patril aj tajomný muž so železnou maskou.
Dnes je pevnosť turisticky vyhľadávané miesto.
Vrátime sa do mesta a trochu sa potúlame ulicami. V reštaurácii Miramar pripravujú najlepší bouillabaisse, čiže nejaký rybí guláš. To je taká marseilleská špecialita s dlhou históriou. Ja som si ju nedala, ale vy môžete, keď som vám už ukázala, kde ju majú najlepšiu.
Ešte pár záberov mesta a potom nás už čaká len spiatočná cesta.
Au revoir, Provence!
