Mne síce zamrznutie nehrozí, ale veľmi teplo tu nie je a navyše fúka silný vietor. Som v Astane, v hlavnom meste najväčšej stepi, ako hrdo hlásajú bilbordy.
Vitajte v severnom Kazachstane!
Ako som sa sem dostala a prečo?
Spiatočné letenky Budapešť - Astana mi priniesol na Vianoce Ježiško. Však ma poznáte a viete, že celý rok poslúcham. No a teraz už viete aj to, že do Astany sme doleteli z Budapešti.
Let trvá štyri hodiny a o ďalšie štyri si posúvame hodinky dopredu po prílete na letisko, ktoré nesie meno kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva.
Z letiska sa vymotáme celkom rýchlo aj napriek tomu, že musíme vypisovať bumažku s nacionáliami. Tú však asi veľmi nekontrolujú, lebo napríklad ja som ju mala takú dočmáranú, že by som ju sama nerozlúštila. Všetky okienka na kontrolu pasov fungujú a tak stíhame posledný dnešný autobus do mesta.
Počas takmer hodinovej cesty si všímame bohato vysvietenú Astanu. Autobus sa v centre točí dookola, takže hlavné pozoruhodnosti vidíme z každej svetovej strany.
Lístky sa kupujú u sprievodcu, ktorý prechádza po každej zastávke celým autobusom, balansuje v zákrutách s očami na stopkách, aby mu nikto neušiel bez platenia. Ani sprievodca ani šofér nie sú anonymní, ich mená a fotky sú v každom autobuse.
Už vlani som si všimla, že mladší hromadne uvoľňujú miesto starším. Zarazilo ma, že starší za to nepoďakujú, berú to ako samozrejmosť. Iný kraj, iný mrav, ale inak sú to fakt milí ľudia.
Náš hotel Aka sovietskeho typu sa nachádza medzi staršími panelákmi, má však všetko, čo potrebujeme - izby sú riešené veľkoryso, je tu teplučko a rýchla wifina. Dve noci s raňajkami vyjdú na 25 eur na jedného.
Ráno nám dežurná na recepcii podá papierik, ktorý odovzdáme v jedálni. Môžeme si vybrať medzi pšeničnou kašou a omeletou a medzi čajom a kávou, okrem toho nám prinesú aj pečivo, maslo a syr, takže hladom nezahynieme.
Po raňajkách ideme preskúmať hlavné mesto, ktoré v roku 1997 vystriedalo Almaty. Bolo založené v devätnástom storočí ako ruská pevnosť Akmolinsk. Počas socialistickej minulosti nieslo názov Celinograd, potom bolo krátko Akmolou a v roku 1994 sa prezident Nazarbajev rozhodol urobiť z neho mesto budúcnosti. Dostalo meno Astana, čo v kazaštine znamená hlavné mesto, ktorým je už 21 rokov.
To bol krátky exkurz do minulosti, ale vráťme sa do súčasnosti. Je siedmy máj 2018 a my začíname svoju prehliadku 97 metrov vysokou vežou Bajterek.
Bajterek znamená topoľ a do jeho koruny zniesol mýtický vták Samruk zlaté vajce, ktoré obsahuje tajomstvo túžby a šťastia. Ľudia sa k nemu nemôžu dostať, lebo ho stráži zlý drak. Toľko kazašská povesť. My sa tam s množstvom ďalších záujemcov dostaneme po dôkladnej kontrole jedným z dvoch výťahov za jeden a pol eura. Potom môžeme vystúpiť po schodoch na samý vrch, kde stojí fronta ľudí, ktorí chcú vložiť svoje ruky do odtlačku dlane prezidenta Nazarbajeva. Sú tu celé rodiny s deťmi, ale ide to rýchlo - položiť ruku, zapózovať, zatiaľ čo ďalší člen rodiny zveční tento významný moment mobilom.
No odolali by ste? Ja teda nie, viď perexovú fotku.
Potom si ešte urobím pár selfíčiek s Astanou v pozadí, zvezieme sa dolu a ideme spoznávať ďalšie pozoruhodnosti. V neďalekom parku si sadnem na lavičku, aby som si v bedekri prečítala, čo všetko som práve videla. Lenže bedekra nieto. Chvíľu sa s Jakubom dohadujeme, kto ho stratil, potom si spomeniem, že som ho položila vo veži na nejaký kvetináč, keď som z batohu lovila selfie tyčku. Tak sa vraciame k Bajtereku. Prejdem kontrolou a pokladníkovi opisujem svoj problém. Pýtam sa, či si mám kúpiť ďalší lístok, ale on hneď zatvára pokladňu a ide so mnou k výťahu. Tam ma zaradia na začiatok skupiny, aby som dlho nečakala. Vyveziem sa hore, kvetináč nájdem, ale kniha je fuč. Pýtam sa na ňu pani, čo tam na všetko dozerá. S úsmevom hovorí, že ju pred chvíľou poslala dolu, je u ochranky. Tak sa zas veziem späť, chlapík si v nej práve listuje - až mi je ľúto, že mu ju beriem, ale čas súri, treba sa nám odpichnúť ďalej.
Kráčame okolo parlamentu a senátu, pred nami je prezidentský palác.
Škoda, že sme prišli v tomto období, vegetácia sa práve prebúdza po zime, iba na niektorých stromoch začínajú pučať listy a parky na svoje záhony kvetov ešte len čakajú. Podľa bedekra to tu býva krásne rozkvitnuté a náladu dotvára množstvo fontán.
Peši prejdeme k ďalšej zaujímavej stavbe, k pyramíde, v ktorej je Palác mieru a súladu.
Bol otvorený v roku 2006 a každé tri roky sa v ňom koná kongres svetových a tradičných náboženstiev. Prezeráme si to so skupinkou vedenou ruskou sprievodkyňou. Budovu navrhol britský architekt. Navštívime miesto, kde sa pri okrúhlom stole stretávajú predstavitelia jednotlivých náboženstiev. Vtedy to vyzerá ako na jednej z fotiek, ktoré sme videli na prízemí.
Miesto v strede je presne pod vrcholom pyramídy a človeka by malo nabiť energiou. Ako bonus si môže niečo priať a splní sa mu to.
Veľmi na takéto veci neverím, lebo naposledy som si nad Korintským prieplavom pri podobnej výzve priala nový Olympus OMD EM5 a keď som sa ho nedočkala ani po roku, musela som si ho kúpiť sama.
Úplne navrchu pyramídy je konferenčná sála, kde sa môžeme odfotiť na mieste, kde sedáva prezident Nazarbajev. Priamo zo stoličky vidí na svoj palác.
Ani toto som si nemohla nechať ujsť.
Okrem oficiálnych miestností je tu aj operná sála s kapacitou 1350 divákov a s prezidentskou lóžou. Čata mužov práve čistí sedačku po sedačke.
Neďaleko od pyramídy sa nachádza pamätník Kazak Jeli (Vlasť Kazachov). Na jeho vrchole je bájny vták Samruk. To je ten, čo zniesol zlaté vajce, v ktorom som zabudla bedeker. Pamätník je vysoký 91 metrov na počesť roku 1991, kedy sa stal Kazachstan nezávislým štátom. Dole je zakompovaný Nazarbajev v nadrozmernej veľkosti.
Neďaleko vidíme mešitu sultána Chazreta z roku 2012, ktorá má najväčšiu kupolu v Kazachstane.
Dosť bolo vzdelávania, ide sa za zábavou. V obchodnom centre Asia hrá živý orchester známe melódie. Spoznávam Smugljanku Moldavanku, Frontovuju aj Ťomnuju noč. Pomedzi obecenstvo sa v pravidelných intervaloch prediera vláčik, ktorý vozí deti. Na záver hudobníci zahrajú Deň Pobedy, ktorý zožne najväčší aplaus. Veď o dva dni je 9. máj, po kazašsky 9. mamyr, ktorý sa aj tu oslavuje s veľkou úctou.
Naobedujeme sa v nejakom burgerkingu. Normálne by som si v ňom asi nevybrala nič, ale v tomto majú baraní šašlík a tak dlho neváham.
Dobre som urobila, fajný bol. Najviac mi chutia tie biele kúsky loja.
Neďaleko nášho stola sa animátori venujú zvereným deťom, spievajú s nimi, tancujú, recitujú.
Nazrieme do kníhkupectva. Objavím tu knihu Majster šarkanov od afganského spisovateľa Khaleda Hosseiniho, ktorú mám so sebou, ako aj Tisíc žiarivých sĺnk, ktorú som čítala pred ňou, a ešte jednu. Chvíľu váham, či si ju nekúpiť, ale asi by som to v tej azbuke čítala dosť dlho.
Kúpime si na večer lístky do kina a ideme pozrieť ďalšie nákupno-zábavné centrum. Volá sa Chan Šatyr, čiže Chánov stan. Mohli ste ho už vidieť na fotke nočnej Astany zo včerajška.
Postavený je v tvare cirkusového šapitó, vysoký je 150 metrov a vnútri je všetko, čo potrebujete na trávenie voľného času a utrácanie peňazí - obchody, reštaurácie, kaviarne, rôzne atrakcie pre deti a dospelých, aj plavecký bazén s piesočnou plážou a palmami.
Večer ukončíme v kine. Vybrali sme si ruský film Tanky. Prístupný je od 12 rokov, ale sú tam deti aj päťročné a jedno snáď polročné, ktoré počas takmer celého filmu vreští vo svojom kočíku, ale nikomu to asi neprekáža.
Film sa odohráva v roku 1940. Partia ľudí má dopraviť dva tanky T-34 z Charkova do Moskvy, pričom ich prenasleduje kopa nehôd aj Nemci, ale nikto z dobrých nezahynie, takže nie som smutná ako naposledy v Minsku, keď vo filme "... a rána sú tu tiché" zahynuli takmer všetci. Ale aj tak sa mi ten v Minsku páčil viac. Toto mi pripadalo naozaj skôr ako film pre deti s povinným hepyendom a kopou srandy, hoci bol natočený podľa skutočnej udalosti.
Deň sa pomaly končí. Ideme sa vyspať do hotela, lebo zajtra zavčas rána odchádzame z Astany na sever k ruským hraniciam, do Petropavlovska.
