A tak naše cestovateľské trio po troch týždňoch od parížskeho výletu opäť nasadlo do lietadla a letelo preskúmať ďalší kúsoček zeme. O hodinu už pristávame na milánskom letisku v meste Bergamo. Vyzerá príjemne a keby sme tu boli na dva dni, jeden by sme určite venovali jeho krásam.
Do Milána je to autobusom asi päťdesiat minút. Prvým cieľom našej cesty je Piazza del Duomo. Okrem sochy kráľa Viktora Emanuela II. na koni je tu množstvo turistov a holubov a pomedzi to sa ešte preplietajú veselí Afričania, ktorí ponúkajú priateľstvo, teda vlastne náramky, ktoré vám z priateľstva uviažu na ruku.
Obávam sa, že priateľstvo takto uviazané pocíti prvé trhliny vtedy, keď si zaň amico zapýta finančnú odmenu.
Na námestie sa však nechodí kvôli holubom a náramkom, ale za slávnou bazilikou Il Duomo di Milano, čo je po našom milánsky dóm. Je to vraj po španielskej Seville druhý najväčší gotický chrám na svete. Do jeho útrob sa údajne pomestí naraz až 40 000 ľudí.
Neviem si dosť dobre predstaviť na jednom mieste napchatú polovicu Žiliny. To by tu asi musela byť hlava na hlave - a k tomu v niekoľkých úrovniach nad sebou.
Ale dnes tlačenica nehrozí. Vstup je voľný, pred ním sa však treba podrobiť bezpečnostnej prehliadke. Fotenie je tu zakázané, ale každý na to kašle, a keďže to nevadí ani ochranke a služobníkom božím v chráme, s miernymi výčitkami svedomia kašlem na to aj ja.
Veriaci sa modlia, turisti sa fotia a signoriny reštaurátorky so špachtličkami v ruke opravujú jazvy, ktoré tu zanechal zub času.
Dosť bolo tmy, ide sa za slnkom. Na terasu dómu sa možno dostať peši za päť eur, teda za cenu našej dnešnej letenky. Kto si chce priplatiť, môže sa vyviezť za osem eur výťahom. So spomienkou na Němcovej babičku šliapem 158 schodov peši. Ďalších 73 schodov musia šliapať aj tí, čo sa vyviezli liftom.
Po výstupe si treba oddýchnuť a nabrať sily na zostup. A samozrejme sa dostatočne pokochať, aby človek nemal blbý pocit, že sa plahočil zbytočne.
Keď sme dostatočne oddýchnutí a pokochaní, pokračujeme ďalej. Hneď na námestí Piazza del Duomo je vchod do Galérie Viktora Emanuela. Je to zastrešená ulica s množstvom obchodov, v ktorých nakupujú tí, čo na to majú a tí, čo chcú ukázať, že na to majú.
Nepatríme ani do jednej skupiny, takže tadiaľ len prejdeme cestou za kultúrou.
Náš cieľ nachádzame na Piazza della Scala. Áno, to je ono, slávne Teatro alla Scala, jedna z najznámejších opier na svete.
Nech sa páči program tejto sezóny. Okrem iného dávajú Verdiho Aidu, Čajkovského Onegina aj Janáčkovu Vec Makropulos.
Máme za sebou polovicu zo zoznamu pamiatok, ktoré sme si naplánovali navštíviť. Tak hor sa na tie zvyšné.
Toto je Castello Sforzesco, pevnosť z 15. storočia. Vstup na nádvoria a použitie WC je bezplatné, do múzea sa platí. Je nádherný slnečný deň a v Miláne to už takto kvitne.
Na nádvorí si podobne ako desiatky ďalších oddýchneme na tráve a vychutnávame pokoj a pohodu, ktorá vyžaruje z dôstojných nemých pamätníkov.
Na záver sme si nechali zlatý klinec programu - návštevu kostola Santa Maria della Grazie. V priľahlých priestoroch sa tu nachádza Da Vinciho freska Posledná večera. Bolo o nej popísaných toľko teórií, že by už asi ani Leonardo nechápal, čo vlastne namaľoval.
V kostole vidím veci, ktoré sú mi povedomé z detstva. Rovnaké, len o niečo menšie sošky mala babička na improvizovanom oltáriku na šijacom stroji, pred ktorým sme každé prázdninové popoludnie kľačiacky odriekavali nekonečné otčenáše a zdravasy.
So zlatým klincom nám to nevyšlo. Najbližší možný vstup je o 17:45 a to je príliš neskoro. Vtedy sa už budeme pol hodiny viezť smerom na letisko. Takže peniaze, ktoré sme chceli investovať do Večere, minieme v cukrárni na zmrzlinu.
Potom je už naozaj najvyšší čas na návrat, tak sa teda vraciame. Ako vždy - s nohami zodratými od chodenia a hlavami naplnenými krásnymi obrazmi.
