Do správnej tuláckej atmosféry sa dostávam v Budapešti. Vlak sa zapĺňa bezstarostnými mladými batôžkármi z rôznych krajín, ktorí sa bez rozpakov dávajú do reči so spolucestujúcimi. V tomto jazykovom Babylone dominuje angličtina. V Belehrade sa všetci rozlúčia s vedomím, že sa už nikdy spolu takto nestretnú, poberú svoje batohy a gitary a rozbehnú sa tmavou nocou za ďalšími zážitkami.
To, že svet je malý, zistíme o štyri dni, keď dvoch spolucestujúcich z vagóna stretneme v Skopje.
Čakáme na autobus, ktorým sa budeme presúvať nasledujúcich deväť hodín do macedónskeho Ohridu. Vzhľadom na to, že sme dostali miestenky úplne dozadu, celkom dobre sa vyspíme. Počas rannej prestávky spoznávame miesto, na ktorom sme stáli pri našej ceste zo Skopje do Ohridu pred piatimi rokmi. Na pravej strane cesty v priesmyku Straža vo výške 1210 metrov stojí maličký domček tak ako vtedy. Aj obrázok langoša - mekice - na okne je rovnaký. Okrem neho je na okne ešte jeden oznam "objekt sa prodava". Dôvod vidíme na ľavej strane cesty - nová moderná reštaurácia s ponukou wifi a langošov, ktorú tu postavil LUKOIL. Čo sa dá robiť, pokrok sa zastaviť nedá, ale aj tak mi je tej pôvodnej langošárne ľúto.
V Ohride prestupujeme na autobus do Resenu. V autobuse je wifi pripojenie a tak ďalšia necelá hodina cesty ubehne rýchlo. A už sa blížime do finále - polhodinové čakanie na spoj do Brajčina, dedinky, ktorá je konečným cieľom nielen mikrobusu, ale aj naším. Ďalej, za horami, je už Grécko.
V mikrobuse je okrem nás dvoch len starší pán a šofér. Sú zvedaví, odkiaľ sme. "Slovačka" im nič nehovorí, chcú vedieť, s kým susedíme. Česko a Poľsko poznajú.
Brajčino je malá dedinka s množstvom kamenných domov. My bývame v tehlovom. Domáci pán sa volá Boris, jeho manželka Divna. Sú to dobrí ľudia, dozvedáme sa neskôr od ľudí v dedine. Ospravedlňujú sa, že nemohli povysávať, lebo odvčera nemajú elektrinu. Romantika, akú sme nečakali.
Podvečer sa vyberáme spoznávať okolie.Je tu šesť kostolov, väčšina v horách.
Úspešne nájdeme kostol sv. Iliju z roku 1864, v ktorom bola kedysi prvá škola v obci.
Kostol nie je zamknutý, podobne ako aj všetky ostatné. Vnútri je starý ikonostas. Chcela by som vedieť, ako dlho by to vydržalo nepoškodené u nás.
Potom kráčame po modrej značke do kopca ku kostolu sv. Bogorodice.
Slniečko svieti, motýliky poletujú z kvetu na kvet.
Pod nami je Brajčino, v diaľke vidíme Prespanské jazero a za ním grécke a albánske hory. Na mobiloch nám naskočí grécka sieť.
Modrá značka sa objavuje čoraz zriedkavejšie, až zmizne nadobro. Slnko sa začína skláňať za vysoké kopce, cesta je plná bodliakov. Poletujúcich motýlikov vystriedali veľké krvilačné ovadá. Rozhodneme sa preto zachrániť si kožu a Bogorodicu oželieť. Dole sa kráča oveľa horšie, opieram sa o palicu odlomenú z uschnutého stromu.
Zvládneme to a tak ako náhradu ideme ešte navštíviť kláštor sv. Petky postavený okolo roku 1500.
Aj pri pohľade na voľne položené milodary rozmýšľam, ako by takýto experiment dopadol u nás.
Každý rok 7. augusta večer sa v kláštore podáva jedlo z fazule pre všetkých zdarma. Na ďalší deň sa tu spieva a tancuje. Ale pst, veľmi to nerozširujte, nech to pre veľký záujem nezrušia. Tento rok sme prišli o dva týždne skôr, ale nabudúce si to načasujeme presne. Videla som fotky z tejto stredy, ako sa v kotloch nad ohňom varila fazuľa, a vyzeralo to veľmi dobre.
Vraciame sa do dediny. Pomaly sa stmieva, dedina ožíva. Na námestí, či ako to nazvať, hrajú muži futbal. Medzi nimi predavač jediného tunajšieho obchodu.
Keď ľudia vidia, že sa dobýjame dnu, odvolajú ho z hry.
Pretože elektrina stále nie je, predavač rozkladá po predajni sviečky. Keď zapáli poslednú, rozsvietia sa svetlá, zahrkoce mraziak aj chladiaci pult. Hurá, v dedine je opäť prúd!
Kupujeme si pivo a sadáme s ním vonku medzi ostatných.
Opäť vysvetľujeme, odkiaľ sme a aké je tam hlavné mesto. Konverzáciu vedie muž stredného veku. Je tu nekorunovaným kráľom, lebo mesačne zarába 2000 eur. Býva v Skopje a v Brajčine má firmu na ťažbu dreva. Raz do mesiaca sem prichádza a zaplatí všetkým chlapom pivo.
Prejdeme na nemčinu, aby ostatní nerozumeli. Zazlieva miestnym, že sa im nechce robiťť. Ponúka im prácu za 500 eur mesačne a nikto ju nechce.
"Pôjdeš ku mne robiť za 500 eur?", pýta sa vedľa sediaceho chlapa po macedónsky.
Ten sa len zasmeje a pokrúti hlavou.
Som rada, že sa podnikateľovi darí, ale zároveň dúfam, že jeho autá neodvezú postupne celý okolitý les.
Dedinčania žijú z jablkových sadov. Každej rodine jablká vynesú ročne dvanásť tisíc eur a to im stačí.
Keby som tu bývala, tiež by mi to stačilo.
Štyri rodiny si privyrábajú poskytovaním ubytovania a v niekoľkých ďalších sa môžete najesť. Je tu aj jedna reštaurácia, ktorá však počas nášho pobytu nejavila známky života.
Ubytovanie u Borisa a Divny vyjde na 14 eur za osobu a noc, v čom sú zahrnuté aj bohaté domáce raňajky. Jedno ráno nám Divna urobila palacinky, na druhý deň langoše. K tomu samozrejme chlieb, maslo, domáci džem aj nátierka, slaný syr, káva, čaj a džús. Okrem elektriny nám nič nechýba. A keď prúd naskočí, máme k dispozícii aj wifi.
Ráno je elektrina opäť vypnutá. Dnešok sme sa rozhodli stráviť kúpaním na Prespanskom jazere. Ideme mikrobusom do dediny Slivnica. Spolu s nami sa vezie skupinka mládeže od Mníchova. Sú v Macedónsku od začiatku týždňa a prešli celé okolité hory. V Brajčine nevštívili priateľku a teraz odchádzajú do Ohridu.
O Prespanské jazero sa delí Macedónsko s Gréckom a Albánskom. Leží v nadmorskej výške vyše 800 metrov a tak je trochu chladnejšie, ale kúpať sa dá. Podzemnou riekou je spojené s Ohridským jazerom, ktoré je o 16 km ďalej a o 150 m nižšie.
Vzadu vľavo Grécko, vpravo Albánsko.
Celé mi to tu pripomína detstvo, keď sme s našimi chodievali za vodou k rôznym jazerám. Aj gumené červené a modré nafukovačky, aké kedysi vyrábali v Púchove, sa tu dajú vidieť.
A naokolo samé jablkové sady.
Po návrate od jazera si ideme pozrieť dolný koniec Brajčina. Po modrej značke sa dostaneme ku kostolu sv. Atanasa z roku 1970, ktorý bol postavený na mieste starého kláštora vypáleného Turkami.
Opäť v horách, nezamknutý a nepoškodený.
Pokračujeme po modrej značke, ktorá nás vedie do dediny k najstarším kamenným domom. Väčšina z nich je už neobývaná.
Pozrieme si aj súčasný kostol sv. Nikolu s cintorínom.
Toto je stará škola, dnes už nefunguje. Starší pán mi povedal, že do nej chodil päť rokov. V súčasnosti v obci škola nie je. Veľa obyvateľov sa vysťahovalo do Kanady, USA a Austrálie a tých 160, čo tu ostalo, asi nedokáže naplniť žiakmi ani jednu triedu.
V obchode si kúpime niečo pod zub a potom ideme k Divne. To, že nejde elektrina, nás neprekvapí. Zaskočí nás však, že netečie ani voda. Keď sa konečne pevne odhodlám ísť umyť do potoka, vodu pustia.
Divna nám donesie sviečky, zapaľovač a baterku, aby sme sa potme neprizabili. Romantiku preruší po pol hodine dodávka elektrického prúdu. Dlho si ju neužijeme, pretože zaľahneme, aby sme sa posilnili pred ďalším putovaním, ktoré nás čaká zajtra.
Pred usnutím si ešte v mysli premietam všetko, čo som tu, na konci Macedónska, v uplynulých dňoch videla. Napríklad:
