Údolie rieky Neretvy je z oboch strán stlačené vysokými kopcami a cesta vedie opäť množstvom tunelov. Fotené za jazdy z autobusu.
Blížime sa k Sarajevu. Je futbalová streda a do mesta sa zbiehajú fanúšikovia so svojou výbavou, trúbia, kričia a mávajú vlajkami.
Ubytujeme sa v penzióne Sebilj a z okna vidíme priamo na námestie Baščaršija, centrum starého mesta. Tentokrát to nie je veľmi komfortné - dvojposteľová izba so spoločným sociálnym zariadením na chodbe, pričom teplá voda tečia len prvý večer - ale vzhľadom na polohu v hlavnom meste nie je cena 15 eúr na osobu a na noc premrštená.
"Tak nám zabili Ferdinanda."
Týmito slovami pani Müllerovej začína slávny román Jaroslava Haška o osudoch dobrého vojaka Švejka. A ja už viem presne, kde to bolo. Ak chcete vedieť aj vy, neodchádzajte.
Popri tomto moste cez rieku Miljacku, ktorý sa volá Latinský, sa 28.6.1914 viezol v aute následník rakúsko-uhorského trónu František Ferdinand d´Este s manželkou Žofiou, keď ich zabili výstrely z pištole študenta Gavrila Principa.
Gavrilo strieľal z miesta, ktoré som označila šipkou. Dnes je v budove múzeum a vo vitrínkach sú zväčšeniny dobových fotografií vzťahujúce sa k atentátu.
Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, pripravila som pre vás názornú rekonštrukcu miesta činu.
A že neklamem sa môžete presvedčiť na pamätnej doske.
Spolu s množstvom Sarajevčanov sa prechádzame po Baščaršiji. V pekárni si kupujeme večeru - burek a koláče. Burek je dlhý tenký had z jemného cesta podobného tomu, z akého sa robí štrúdľa, je plnený mäsom alebo syrom, zvinutý do špirály a upečený. A koláče - tak tie tu nemajú chybu. Vždy čerstvé (v Mostare ma predavač upozornil, že ten, ktorý som si chcela kúpiť, je už tvrdý), ešte teplé, voňavé, z kysnutého alebo lístkového cesta, plnené čokoládou, makom, lekvárom, syrom - už dávno som nič také dobré nejedla.
Je tu veľmi príjemne. Na schodoch Sebilja, po ktorom má meno náš penzión, zjeme dobroty z pekárne a zapijeme ich vodou z fontánky.
Keď sa zotmie, vyzerá Sebilj ešte krajšie.
Poprechádzame sa po pešej zóne plnej ľudí a obchodov.
Vedľa seba stoja kostoly a mešity.
Podobne ako v Belehrade, aj tu nájdeme šachistov a ich poradcov.
V noci sa veľmi nevyspíme, pretože pod našimi oknami sedí a vyspevuje veselá partia. Sťažujeme sa recepčnému, ostrejší hostia spevákov posielajú všelikam za použitia najfrekventovanejšieho synonyma a dvakrát príde robiť poriadok privolaná polícia. Konečne okolo tretej sa to tu utíši a a my si aspoň chvíľu pospíme. Už o pol ôsmej nám totiž odchádza autobus do Jajca.
Na autobusovej zastávke zisťujem, že niektorí spali asi ešte horšie.
Cesty autobusom patria k najpríjemnejším prekvapeniam nášho putovania.
Išli sme so štyrmi rôznymi prepravcami a vždy to bolo rovnaké. Autobusy sú klimatizované. V každom sú dvaja vodiči v uniformách a s menovkami. Kým jeden sa venuje len riadeniu, druhý sa stará o cestujúcich - pomáha im pri nastupovaní a vystupovaní, ukladá batožinu, usádza pasažierov a predáva lístky tým, čo si ich nekúpili v predpredaji na nástupišti. Po určitej dobe si šoféri vymenia úlohy. Sú veľmi príjemní, priateľskí, slušní, dbajú o pohodlie cestujúcich - chodia sa pýtať, či ľuďom nie je zima alebo horúco, pri vystupovaní malých detí kontrolujú, či si v autobuse niečo nezabudli, ochotne poradia vhodné spoje. Často vozia balíky, ktoré im zveria ľudia na zastávke a na ktoré čakajú príjemcovia v inom meste, videli sme aj ako odovzdávali balík zo Srbska v Bosne.
Aby som bola objektívna, priznávam, že občas porušujú predpisy. Niekedy predbiehajú cez plnú čiaru, počas jazdy telefonujú a zastavujú aj mimo zastávok.
Raz za čas je dlhšia prestávka pri nejakom motoreste. Toto je pred Jajcom.
Po štyroch hodinách sme v cieli. Ako som spomínala v predošlej časti, v Jajci som bola s našimi počas cesty do Makarskej v roku 1975.
Nepamätám sa, čo nám chcel otec ukázať práve tu, pamätám si len, že už od Banja Luky začalo pršať a v Jajci sa spustil lejak. Medzitým sa zotmelo a my sme bezradne stáli na križovatke pred mostom a radili sa, čo robiť. Vtom k nám na okienko zabúchal chlapec a navigoval nás kamsi do kopca medzi paneláky. Zaviedol nás k rodičom, ktorí prenajímali izby a on nás "ulovil". Boli sme mu za to vďační. Uložili nás všetkých štyroch do jednej izby. V noci sme takmer oka nezažmúrili, pretože na susednom balkóne chovali prasa, ktoré občas zakvičalo. Na tento zvuk sa zas z iného balkóna rozoštekal pes a ich duetá trvali až do rána.
Vtedy sme nadávali, ale neskôr sme sa na tom dobre bavili a pri vyslovení názvu Jajce si každý z nás aj po tridsiatich rokoch spomenie na prasa a psa na balkóne.
Medzitým som sa dočítala, že Jajce je oveľa známejšie krásnymi vodopádmi, ktoré priamo v meste vytvára rieka Pliva. Z histórie sa mesto zviditeľnilo tým, že tu Tito v novembri 1943 založil Juhosláviu. Áno, myslím, že otec nám chcel ukázať obe tieto pozoruhodnosti. On vedel všetko.
Tak najprv si pozrieme tie vodopády. Zhora tečie Pliva, ktorá sa dole vlieva do rieky Vrbas.
Potom sa vyberáme hore na pevnosť, ktorá slúžila na obranu pred Turkami.
Cestou sa zastavujeme pri malej mešite a naberáme si vodu. Toto mám na mešitách najradšej.
Je práve jedna hodina a z dreveného minaretu sa spustí zvolávanie na modlitbu.
Kým doznie, sme v pevnosti.
Je odtiaľ krásny výhľad.
A vidím aj staré paneláky. Tu niekde sme spali s prasaťom a psom v lete 1975.
Ani Jajce neobišla nedávna vojna. Podobných pamiatok zanechala veľa.
V tomto dome pracoval v roku 1943 Tito.
Aj v týchto katakombách.
A znovu Tito - v novembri 1943 sa pod jeho vedením uskutočnila schôdzka Antifašistickej rady národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ), na ktorej sa dohodlo o vytvorení povojnovej Juhoslávie. Bolo to presne tu.
Dosť bolo politiky, Tito naposledy.
Po pljeskavici odchádzame z Jajca do Sarajeva. Pred nami je posledná noc. Naposledy sa poprechádzame po Baščaršiji, snažíme sa utratiť posledné marky a urobiť posledné fotografie mesta.
Na nádvorí mešity je slávnostné zhromaždenie pri príležitosti jej obnovy.
Ešte tradičný myšotrik - striedanie dňa a noci na brehu rieky Miljacky. Nemusíte hovoriť abrakadabra, stačí, ak podržíte kurzor myši nad fotografiou.
Ráno nasadáme na vlak smer Budapešť. V kupé s nami cestujú dve anglické dievčiny, ktoré sa vyzbrojené hrubou knihou "Eastern Europe" a veľkými batohmi rozhodli spoznávať divoký východ. Jedna má rovnaký zápisník ako ja a rovnako ako ja si do neho zapisuje postrehy z cesty. Možno aj tie postrehy máme rovnaké.
Bezproblémovo prechádzame bosniansko - chorvátsku hranicu, ktorú tvorí medzi Bosanskim a Slavonskim Šamacom rieka Sáva.
Za sebou zanechávame Osijek na rieke Dráve, ktorý za svoju mediálnu slávu "vďačí" nedávnej vojne.
Po dvanástich hodinách od Sarajeva prichádzame do Budapešti, presadáme na vlak do Bratislavy a po ďalšom prestupe naša cesta končí tam, kde pred týždňom začala, v Žiline.
Na záver vysvetlím názvy dielov mojej cestovateľskej trilógie. Tvorí ju jedna z dvoch piesní, ktoré sa kedysi naučila moja mama na skautskom tábore a ktoré potom naučila spievať aj nás. Vševediaci Google mi obe našiel a na naše prekvapenie tie naučené slová spred viac ako šesťdesiatich rokov ani neboli veľmi skomolené.
Pieseň sa volá Tamo daleko a je veľmi slávna, má aj svoju stránku vo Wikipédii. Zložili ju srbskí vojaci na ostrove Korfu počas prvej svetovej vojny a má viac verzií.
Jednu z nich si môžete vypočuť 1:50 od konca videa, ale aj predchádzajúce dve sú zaujímavé. Prvá je srbskou mutáciou Priamurských partizánov a druhá - Marširala kralja Petra garda - má chytľavý refrén, ktorý som si posledný mesiac spievala, kade som chodila.
Len som sa trochu obávala, že sa pozabudnem a nahlas, ako to mám vo zvyku, spustím:
"Boj se bije, bije, zastava se vije za slobodu Srbije!" niekde na pešej zóne v Sarajeve.
