Prechod cez hranicu bol bezproblémový a rýchly, stačilo ukázať pas na strane s fotografiou, ale pre istotu, aby sme nemali problémy pri výstupe, sme si vyžiadali pečiatky.
Priznám sa, že som si to všetko predstavovala o niečo zložitejšie, hlavne po tom, ako som si predošlý deň prečítala knihu Jana Urbana "Všem sráčům navzdory aneb Válka, o které nechcete nic vědět". Je to súhrn novinových článkov, ktoré písal pre rôzne periodiká v rokoch 1992 - 1996 z Bosny, hlavne zo Sarajeva. Čítanie je to veru smutné, najviac mnou otriaslo to, čo si dokázali navzájom postvárať dlhoroční susedia a priatelia.
Krajina je nádherná, vysoké kopce, množstvo tunelov, sem-tam nejaká dedinka. Takto to vyzerá hneď za hranicou pri meste Dobrun.
Staré hroby na moslimskom cintoríne.
Krásny je aj úsek od Visegradu pozdĺž rieky Driny, cesta tu vedie desiatkami tunelov údolím medzi vrchmi.
Okolo pol piatej popoludní nám šofér zastavuje na kopci v Sarajeve tak, aby sme to mali blízko na stanicu, pretože teraz cez Sarajevo len prechádzame a pokračujeme ďalej vlakom do Mostaru. Takže dnes len pár prvých záberov, ktoré sme urobili cestou.
Zvrchu máme Sarajevo ako na dlani.
Židovský cintorín zo sedemnásteho storočia, druhý najväčší v Európe (po pražskom).
Stopy nedávnej vojny. Na niektorých budovách sú štítky s menami obyvateľov, ktorí vo vojne zahynuli. V tomto už nebýva nikto.
Námestie obetí genocídy v Srebrenici, ktoré sa nachádza pred železničnou stanicou.
Hotel Holiday Inn, v ktorom boli počas vojny ubytovaní vojnoví korešpondenti a na ktorom v hornej časti vidieť stopy po ostreľovaní.
Autobus OBSE pred hotelom Holiday Inn.
Na pošte meníme eurá na marky, ktorými sa tu platí. Ich kurz je fixný k euru v pomere 2:1, teda jedna marka je pol eura, a my budeme v nasledujúcich dňoch ceny násobiť sedemnástimi.
Na stanici si kupujeme lístok do Mostaru, hlavného mesta Hercegoviny. Cesta vedie opäť prekrásnou krajinou. Prechádzame desiatkami tunelov a železničných mostov po trati, ktorú postavili koncom 19. storočia. Toto by som nominovala na novodobých sedem divov sveta, a nie nejakú trápnu maxistavebnicu Merkúr na Marsovom poli.
Prepáčte kvalitu, je to fotené z vlaku za jazdy.
Neskôr vedie trať popri smaragdovozelenej rieke Neretve. Pri pohľade na ňu sa mi vynárajú spomienky na rok 1975, kedy sme s našimi tadiaľto cestovali do Makarskej. Otec nepatril k borcom, ktorí naložili večer rodinu do auta a ráno sa už vyvaľovali na pláži. My sme si cestu k moru užívali tri dni a spiatočnú rovnako. Otec ju naplánoval vždy tak, aby sme spoznali čo najviac. A tak sme cestou k Jadranu prespali v Jajci, obdivovali sarajevské mešity, prešli sa po kamennom moste v Mostare a videli miesta, kde sa odohrávala slávna bitka na Neretve.
Krajina sa ponára do tmy, už vidieť len obrysy vysokých vrchov a od mora, ktoré je odtiaľto asi 60 kilometrov, vanie horúci vlhký vzduch. Na jednej zastávke uprostred ničoho z vlaku vyskakuje partia mladých a sprievodca im pomáha vykladať batohy. Čudujeme sa, čo tu budú robiť, pretože naokolo široko - ďaleko nič nie je, okrem niekoľkých žiaroviek na zastávke je všade tma. Zrejme to dôjde aj im, pretože po krátkom skúmaní okolia za pomoci sprievodcu nakladajú batohy a seba späť. Vlak pokojne čaká.
O deviatej večer vystupujeme v Mostare. Na stanici miestni s ceduľkami v ruke ponúkajú ubytovanie, ale my už máme svoje isté a kráčame Triedou maršála Tita k penziónu Konak. Tu nás čaká slečna, s ktorou komunikujeme po anglicky a po chorvátsky, až sa nakoniec dopracujeme k česko-slovenčine, pretože ako dieťa žila 11 rokov v Prahe. Ukáže nám náš parádny klimatizovaný apartmán s kuchynkou, spálňou a televízorom za 15 eúr na osobu a noc, dá nám kľúče a odchádza.
Bývame doslova len pár metrov od slávneho mosta, po ktorom mesto dostalo svoje meno, a tak prvé naše kroky vedú tam. Pripadá mi to tu ako pri mori - rušný nočný život, množstvo ľudí, kaviarne, reštaurácie, obchodíky so suvenírmi, hudba, zmrzlina, teplo. Cítim, že som sa zamilovala na prvý pohľad. Do Mostaru, samozrejme. Pri Neretve pod mostom sa baví mládež, po uliciach sa valia davy ľudí.
Urobíme krátky okruh a ideme spať, aby sme nabrali sily na ďalší deň.
Ráno sa opäť vyberieme na most. Postavil ho pred 450 rokmi turecký staviteľ Hajrudin a zničila ho pred 14 rokmi chorvátska armáda. V roku 2004 bol zrekoštruovaný a o rok nato zapísaný na zoznam svetových kultúrnych a prírodných pamiatok UNESCO.
Možno je to presná kópia pôvodného, čo sa tvaru a rozmerov týka, ale nikto mi nevyvráti presvedčenie, že starý most bol oveľa krajší. Tento na mňa pôsobí ako prefabrikát a rozdiel medzi starým a ním mi pripadá ako medzi poctivými parketami a laminátovou dlážkou. A navyše sa na ňom strašne šmýka. Dúfam len, že ho patina stihne ošľahnúť skôr, ako zas nejakému idiotovi preskočí.
Pohľad z mosta na Neretvu a staré mesto.
Prechádzame sa uličkami pomedzi stánkami so suvenírmi. Vo vzduchu vonia čevapčiči, pljeskavica, ražniči a podobné dobroty, ktorými sa necháme ukecať a v jednej príjemnej reštaurácii sa naobedujeme. Ceny mierne, obsluha vzorná. Všade sa dá platiť nielen markami, ale aj eurami a chorvátskymi kunami. Zaujímavosť - v tejto ani v mnohých ďalších reštauráciách v súlade s náboženským presvedčením nepodávajú alkoholické nápoje.
Čierny humor tričkový.
Na nádvorí mešity - aj tam sa obchoduje. Kto vyženie kupcov z chrámu?
Navštívime múzeum - turecký dom. Vstup len naboso, topánky sa tu nekradnú. Takto sa tu žilo už v 16. storočí.
Posledné pohľady na Mostar a jeho fotogenické zákutia.
Podobajú sa, že?
Deti sa kúpu v Neretve a keby ma nečakal autobus do Sarajeva, hneď tam skočím za nimi.
Ale radšej nie z mosta, odtiaľ skáču profesionálni skákači (a nie zadarmo).
Takže až nabudúce, teraz je najvyšší čas vrátiť sa do Sarajeva. Ale predtým ešte tri myšacie bonusy - prejdite po fotkách kurzorom a uvidíte striedanie dňa a noci.
Dokončenie nabudúce.
