Napriek tomu, že pohľad na tento obraz patrí k mojim večerným spomienkam podobného druhu ako pravidelná dávka krupicovej kaše poliatej malinovým sirupom alebo vypĺznutá koža jazveca pri posteli, na ktorú som sa bála stúpiť, na septembrový poznávací zájazd do Umbrie a v rámci neho prehliadku Františkovho rodného mesta Assisi som sa tešila.Čo myslíte - našla som tam originál pochmúrneho obrazu, ktorý ma tak desil pri zaspávaní?
Po viac ako dvanástich hodinách v autobuse zastavujeme v prvom talianskom meste na trase - v Udine. Teda ja by som ho celkom oželela, nie je podľa mňa zas až tak krásne či mimoriadne, ale vystrieť si trochu nohy aj mimo povinných motorestových zastávok príde vhod.
Večer dorazíme do nášho prvého cieľa, do mesta Gubbio, a ráno začíname jeho prehliadku. Možno by vám boli niektoré zákutia povedomé. Natáčal sa tu seriál Don Matteo a jeho predstaviteľ Terence Hill sa ako kňaz preháňal na bicykli po úzkych krivoľakých uličkách a riešil kriminálne prípady.
Mesto je veľmi staré. Z rímskych čias sa tu zachoval amfiteáter, v ktorom sa na Plautových komédiách mohlo naraz smiať až šesťtisíc divákov.
Súčasná podoba mesta vznikla v stredoveku. Pozrieme si Duomo - katedrálu z konca dvanásteho storočia a ešte pár kostolov so starými freskami na stenách k tomu.
Potom sa vyvezieme lanovkou na kopec, kde sa nachádza bazilika svätého Ubalda, patróna Gubbia.
Lanovka je taký kôš na stojáka pre dvoch ľudí.
To by mi tak neprekážalo, ale naskakovanie a vyskakovanie za jazdy mi robí dosť problém, ja som nikdy nebola veľmi šikovná a tiež už mám svoje roky.
Svätého Ubalda si obyvatelia každoročne pripomínajú v máji, keď sa tu koná beh troch družstiev od námestia až po baziliku. To samotné by bol obdivuhodný výkon, ale oni bežia so sochami svätcov Ubalda, Juraja a Antona Paduánskeho nastoknutými na obrovských a ťažkých drevených podstavcoch. Pozrieme si krátke video a ja len neveriacky krútim hlavou, čoho všetkého sú ľudia v rámci dodržiavania tradícií schopní.
Aj súčasná doba priniesla do Gubbia bláznivé nápady. Ak prejdete trikrát okolo tejto fontány bláznov proti smeru hodinových ručičiek, v neďalekom obchode vám vystavia certifikát blázna. Poniektorí sa na to dali nahovoriť, ale certifikát nedostali, vraj sa minuli tlačivá.
V Gubbiu žil kedysi vlk, ktorého sa obyvatelia báli a ktorého skrotil svätý František. Uzavrel s ním zmluvu, že nebude jesť miestnych a oni ho na oplátku budú kŕmiť. Dohoda, hoci len ústna, fungovala lepšie ako dnešné písomné.
Takto som Gubbio premostila s návštevou ďalšieho mesta na dnešnej trase, s Assisi.
Poďme teda za Františkom. Narodil sa tu.
Bola to kedysi stajňa, ale nebolo to preto, že by bol chudobný, naopak, jeho rodičia boli dobre situovaní, otec obchodoval s látkami a mama pochádzala pravdepodobne z Provensálska. Akurát nestihla dobehnúť domov, keď ju zastihol pôrod.
Toto sú Františkovi rodičia.
Bol pokrstený ako Giovanni, čiže Ján, meno Francesco, čo znamená malý Francúz, mu dal jeho otec po návrate z obchodnej cesty po Francúzsku.
V mladosti žil bezstarostným životom, no potom, čo ochorel, začal sa jeho duchovný prerod. Otcovi kradol látky aj peniaze a rozdával ich chudobným. Za to ho otec zavrel do malej zamrežovanej miestnosti, ktorú sme videli, ale nemohlo sa tam fotiť a tak ak ju chcete vidieť aj vy, budete tam musieť ísť osobne (alebo si ju vygúgliť). Potom sa s ním otec ešte súdil a nerozišli sa v dobrom. František sa počas súdneho pojednávania vyzliekol donaha, zriekol sa šiat, otca aj svojho dedičstva a odvtedy žil ako pustovník.
Známy je aj tým, že ako prvý zostrojil na Vianoce jasličky, teda po našom vianočný betlehem.
Toto je betlehem zasadený do provensálskej krajiny.
A toto taký jednoduchší.
František je pochovaný v tejto bazilike z roku 1228.
Jej vnútrajšok je zdobený freskami od Giotta a ďalších umelcov
Zomrel však dva roky predtým v malej kaplnke Porciunkula, ktorá je vnútri kostola Santa Maria degli Angelli. Nachádza sa pod Assisi.
Pamätám sa, ako ju babička spomínala, ale akosi som netušila, čo to vlastne má byť, možno to nevedela ani babička, možno len tušila, že je to niečo sväté a spojené s Františkom.
Toto je kostol Santa Maria degli Angeli, vnútri sa nemohlo fotiť, takže Pociunkulu vám neukážem, ani miesto, kde František zomrel pri spievaní žalmu.
To by asi stačilo, však určite toho poniektorí o Františkovi viete oveľa viac, ale toto je reportáž o Umbrii a ešte toho bude dosť, tak poďme zas trochu ďalej.
Assisi je rodným mestom aj ďalšej významnej osobnosti, svätej Kláry, ktorá sa s Františkom stretla v roku 1210 a pod jeho vplyvom opustila svoju šľachtickú rodinu a založila s Františkom ženskú rehoľu, ktorej členky sa po jej smrti začali volať klariskami. Bola na seba prísna, bičovala sa, odopierala si jedlo, chodila bosá, spávala na holej zemi a tešila sa, keď sa mala zle. Ja sa na to dívam asi inými očami a nevidím v tom nič obdivuhodné alebo prospešné. Aj v súčasnosti žijú klarisky zavreté v kláštore a jediné, čo robia, je modlenie, takže okolitému svetu síce veľmi nepomáhajú, ale ani neškodia.
Klára je pochovaná a vystavená v tejto bazilike.
Na tretí deň vyrážame po raňajkách do mesta Spoleto.
Tiež je na kopci, ako väčšina miest v tejto oblasti, ale našťastie nám pri stúpaní do výšky pomáhajú eskalátory.
Mesto obklopujú hradby zo šiesteho storočia. Najvyšším bodom je pevnosť zo štrnásteho storočia a pod ním je stredoveký most Ponte delle torri dlhý 230 metrov.
Dejiny mesta sú však oveľa staršie a siahajú do roku 241 pr.n.l. Mesto sa v tom čase ubránilo Hannibalovi. Z antických čias sa zachoval amfiteáter.
Z dvanásteho storočia je katedrála Santa Maria Assunta, aj kostol sv. Eufemie.
Aj v Spolete sa natáčal Don Matteo, rezal tu ostré zákruty, keď sa rútil na bicykli dolu uličkami.
Poprechádzame sa po meste, ponavštevujeme kostoly a potom nasadáme do autobusu a ideme do prírody. Naším cieľom je najväčší umelý vodopád na svete, Cascata Delle Marmore, vysoký 165 metrov. Vybudovali ho Rimania v roku 271 pr.n.l, písali o ňom Vergilius, Byron aj Goethe. Voda z rieky Velino sa odvádza do jazera a cez víkend od tretej do piatej popoludní ju púšťajú dole.
Pri vodopádoch je niekoľko reštaurácií, predajní suvenírov a pršiplášťov. Tiež sme si ich kúpili, ale nakoniec sme ich nepoužili, lebo tadiaľ, kade sme išli, potrebné neboli, a tam, kde to lialo poriadne, by nám aj tak nepomohli. Vyštveráme sa lesnou cestičkou až hore a potom zas zlezieme dole.
Je to príjemná zmena medzi prehliadkami miest, ktoré sa mi už tak trochu začínajú pliesť dohromady, pretože sú všetky rovnako stredoveké, krivoľaké, strmé a samozrejme krásne.
Na ďalší deň však navštívime mestečko, na ktoré nezabudnem, aj keď zapamätať si jeho meno nie je práve najľahšie. Páčilo sa mi najviac z celého výletu. Napriek nie celkom optimistickej prezývke "mesto mŕtvych" pôsobí príjemne. Žije v ňom tuším jedenásť stálych obyvateľov a asi rovnaký počet mačiek, ktoré sa vyhrievajú na kamenných cestách a hradbách. Civita di Bagnoregio.
Založili ho Etruskovia pred viac ako 2500 rokmi, ostali po nich ešte nejaké pivničné priestory pod súčasnými domami. Z tohto bol neskôr kostol.
Narodil sa tu svätý Bonaventura, jeho rodný dom sa už zosunul dole - tak, ako sa pomaly zosúva aj zvyšok mesta.
My tam prichádzame dosť zavčasu, čo je dobré, pretože ho jednak vidíme najskôr fotogenicky vykukovať z hmly, ale hlavne preto, že sme v ňom ako prví a tak mi na fotke prekáža len 26 ľudí z nášho zájazdu namiesto tisícov, ktoré ho v sezóne navštívia každý deň. Väčšina z nich pochádza z Japonska, Číny a Južnej Kórey. Ešte pred pár rokmi si mesto žilo svoj pokojný život, ale stačilo pár článkov a fotiek a zrazu ho chce vidieť celý svet. Tak pozerajte, ukážem vám ho aj ja.
Takto vyzerá zavčas rána.
A takto o pár hodín neskôr. Vidíte tie davy, ktoré sa sem hrnú?
Myslím, že by som tu dokázala stráviť aj celý deň, ale dnes ešte nekončíme.
Našou ďalšou zastávkou je mesto Orvieto.
Nahor sa dostaneme lanovkou. V Orviete sa nachádza vraj najkrajší dóm v celom Taliansku. Mne sa zdajú všetky dosť podobné. Už som unavená a zdravotne tiež nie som úplne fit a tak namiesto prehliadky vnútrajška sedím na múriku pred dómom a čakám, kedy sa ostatní dostatočne nakochajú a konečne vylezú von.
Medzitým si čítam. V mobile mám Čapkove Italské listy, ktoré môj obľúbený autor napísal pred takmer sto rokmi. Asi som ich mala čítať o pár minút skôr. O Orviete sa zmieňuje len stručne, spomína lanovku, ktorou sme sa do mesta dostali aj my ("Nahoru se musí buď serpentinou, což by si rozmyslel i nejbojovnější nepřítel tohoto nedobytného městečka, nebo lanovkou, na které se vám jistě bude točit hlava.") Ani jeho Orvieto veľmi nenadchlo, píše, že jedinú ozdobu, ktorú si Orvieťanci dopriali, je dóm. Nevyzdvihuje ani tak jeho vonkajšiu podobu, ako vnútornú výzdobu v podobe fresiek Signorelliho.
Čo už, som kultúrna ignorantka, ale fakt mám dnes toho dosť. Rovnako odignorujem prehliadku akejsi etruskej studne a etruských vykopávok - a rovnako je mi to potom, keď sa trochu pozviecham, ľúto.
Ešte sa vrátim k Čapkovi. Spomína, že v Dóme videl krásnu Japonku a že by nikdy neveril, že Japonky môžu byť také krásne.
Nuž, pred sto rokmi do Európy ešte asi toľko Japoncov nechodilo.
Mestom tiahne sprievod nejakých družstiev oblečených v stredovekých šatách a so zástavami, doprevádzajú ich bubeníci a trubači. Ideme za nimi až k radnici a pozeráme predstavenie, na ktorom cvičia ako kedysi na spartakiáde ženy s kuželkami, akurát namiesto kuželiek krútia a vyhadzujú do vzduchu tie zástavy. Niečo podobné sme videli vlani vo Ferrane a aj vtedy som si spomenula na tie ženičky na Strahove.
Už mám v umbrijských mestách poriadny mišmaš, a to ma ich ešte pár čaká, tri hneď zajtra. Na chvíľu opustíme Umbriu a zavítame do Toskánska.
Ráno sa odvezieme k jazeru Trasimeno. Nasadneme na loď a plavíme sa na ostrov Isola Maggiore. Žije tu dvanásť ľudí, no na kopci na cintoríne si všimneme čerstvý, dva dni starý hrob, tak už možno len jedenásť.
Kedysi to tu bolo rušnejšie, však aj množstvo kamenných domov a dva kostoly tomu napovedajú. Ešte pred dvesto rokmi tu žilo 700 ľudí, väčšinu živil rybolov.
Pozrieme si múzeum, v ktorom sú hlavne čipky, pretože ostrov je známy ich výrobou. Na svojich svadobných šatách ich mala aj Sofia Lorenová, ako vidíme na titulke starého časopisu vo vitríne. Keď sa prechádzame po uliciach, vidíme pred niektorými domami sedieť starenky s háčikom a bavlnkou v ruke.
V kapitánskom dome obdivujeme starý obraz Madony s dieťaťom aj drevený kríž s ukrižovaným Kristom, ktorého telo je dokonale vytvarované a pripomína mi Michelangelove sochy.
Vybehneme hore na kopec ku kostolu svätého archanjela Michala z dvanásteho storočia, v ktorom sú staré fresky z ranorenesančnej doby.
Prehliadky a výklad miestnych sprievodkýň nám ukrojili trochu viac času a tak si už nestihneme pozrieť miesto, na ktorom sa vylodil svätý František z Assisi, ktorý tu pustovničil 40 dní, lebo by nám odplávala loď a na ďalšiu by sme museli čakať dve hodiny a nestihli by sme ďalšie dve mestá, ktoré máme dnes v pláne.
Prvým je Cortona. Možno by nebolo také slávne, keby sa tu pred pár rokmi nenatáčal romantický film Pod toskánskym slnkom. Pozreli sme si ho počas cesty v autobuse. Nechajte si to radšej pre seba, ale podľa mňa nič moc. Normálna limonádka typu Pilcherová alebo Lindströmová. Ale asi ju vedia dobre predať. Na uliciach sú fotky aj s vysvetlivkami, ako to vyzeralo vo filme, tak si môžete urobiť predstavu. Napríklad takto to vyzerá v skutočnosti.
Dobre ste si to pozreli? Vidíte tam nejakú fontánu? Lebo vo filme bola presne na tomto mieste.
Aby som zas mestu nekrivdila, je veľmi pekné a páčilo by sa mi aj keby sa v ňom tá limonádka nenatočila. Ale možno by sme ho zas nemali zahrnuté v programe a išli by sme niekam inam.
Už ste z celého Talianska unavení? Vydržte, blížime sa do cieľa. Vyložte si nohy a ideme ďalej, do Arezza.
Ja si nohy vyložiť nemôžem a bolia ma už poriadne, takže rodisko slávnych renesančných umelcov, napríklad básnika Francesca Petrarcu alebo maliara a architekta Giorgia Vasariho, len pretrpím. Viem, že tam boli nejaké kostoly, ale už je toho od rána naozaj dosť.
Ja by som pokojne Arezzo z programu škrtla a bola radšej doobeda dlhšie na tom ostrove. Alebo si v Arezze aspoň hodinu posedela v nejakej reštaurácii.
Aj tu sa natáčal film, a to oscarový Život je krásny Roberta Benigniho, ktorý si v ňom aj zahral hlavnú úlohu.
Už máme pred sebou len posledný deň. Zajtra sa opäť vraciame do Umbrie, aby sme si pozreli jeho hlavné mesto Perugiu.
Sme v ňom celý deň, lebo šoféri musia dodržať povinnú deväťhodinovú prestávku pred tým, ako nás povezú domov.
Podobne ako v Spolete, aj tu nám s výšľapom do jeho vrchných častí pomôžu eskalátory.
Prvá zmienka o meste pochádza zo štvrtého storočia pr.n.l., keď sa oň bili Etruskovia s Rimanmi. Z týchto čias sa zachovali hradby aj s bránami.
Ako všetky mestá tohto regiónu prekvitalo najmä v čase renesancie. Prvá univerzita tu bola založená v roku 1308. V strednej Európe si na svoju prvú univerzitu musela učeniachtivá mládež počkať ešte štyridsať rokov.
Slávnym rodákom mesta je maliar Pietro Vannuci prezývaný Perugino, ktorého žiakom bol napríklad Rafael Santi.
Pozrieme si slávnu fontánu Maggiore na námestí 4. novembra, ktorú postavili koncom 13. storočia na oslavu dopravenia vody do mesta akvaduktom. Je na nej množstvo sôch svätých aj postáv z biblie, v dolnej časti sú zobrazené mesiace v roku.
Turistickým "vláčikom" sa hodinu povozíme po uliciach Perugie, poprechádzame sa po uličkách a naobedujeme sa v jednej z množstva reštaurácií.
Perugia je aj mestom čokolády, preto sa poobede mestským autobusom prepravíme za mesto do továrne Perugina.
V rámci jej asi hodinovej prehliadky je aj ochutnávka výrobkov, hlavne bonbónov Baci. Majú tu aj maketu najväčšieho bonbóna BaciOne, ktorý je zapísaný do Guinessovej knihy rekordov.
No, diplomaticky by som to povedala asi takto - vedia to predať. Históriu aj produkciu. Prehliadka stojí 7 eur na jedného, počas nej sme tam neboli jediná skupina. Neviem, koľko sme toho pojedli, ale na záver si v podnikovej predajni kúpil každý niekoľkonásobne viac, proste davová psychóza. Mimochodom, zas až také mimoriadne to nie je, myslím, že Figaro ani Deva by sa nemuseli pred Peruginou vôbec hanbiť.
Návšteva továrne urobila sladkú bodku za týždňovým pobytom v Umbrii. Možno ste zvedaví, či som pri potulkách jej miest našla ten obraz svätého Františka, ktorý ma v detstve tak strašil. Nie, nenašla. Na internete som ho však jeden mne povedomý videla, možno to bol originál toho, čo visel u babičky, alebo dosť podobný. Asi by som sa tam mala vrátiť a pohľadať ho lepšie. Ale to až nabudúce.
