Vtedy žila v ruskej Jakšange so svojím chorým manželom a raz do roka chodievala na Ukrajinu pozrieť ďalšie dve vnučky, ktoré po smrti oboch rodičov žijú v detskom domove neďaleko Užhorodu. Spomínala som ju v poslednej časti mojej gruzínskej reportáže. Odvtedy sme si pravidelne písali. Na jar tohto roku Natálii zomrel manžel a tak sa rozhodla presťahovať do ukrajinského Vonihova k svojej deväťdesiatročnej matke, aby jej pomáhala. No a pretože Vonihove je celkom neďaleko, rozhodla som sa k Natálii pozvať, hoci aj len na pár hodín.
Natáliina odpoveď bola veľmi srdečná a úprimná a tak som vzala batoh a staršiu dcéru a išli sme. Hneď na začiatku cesty nás pobavil taxikár, ktorý nás krátko po polnoci viezol nočnou Žilinou na stanicu. Keď sa dozvedel, kam cestujeme, opýtal sa, či sa nebojíme mafie. Taxikár!!! Kebyže tam idem prvýkrát, tak snáď aj dostanem strach.
Do Užhorodu dorazíme autobusom z Michaloviec v piatok doobeda. Je hnusné počasie, stále prší a dosť fúka, a tak sa len presúvame medzi dvoma stanicami. Z mnohonásobných skúseností totiž viem, že najlepšie riešenie je najesť sa na avtovokzale a toalety použiť na stanici vlakovej. Opačná kombinácia sa tiež dá prežiť, ale nie je taká príjemná.
V banke na vlakovej stanici meníme po tridsať eur a na autobusovej si kupujeme lístky do Vonihova. Potom skúšam zavolať Natálii, že sme na ceste. Na druhej strane mi to trikrát nikto nevezme, na štvrtýkrát sa ozve nejaká Svetlana a so smiechom mi povie, že Natálie niet, že sa asi niekde stratila. Predpokladám, že to si z nás jej vnučka robí srandu, neskôr sa dozviem, že som volala na úplne iné číslo. Nevadí. Nasadáme do autobusu na svoje sedadlá a tešíme sa na cestu neznámou krajinou. Prvýkrát necestujem z Užhorodu vlakom.
Pri východe z autobusovej stanice nás skontroluje príslušná pracovníčka, či nevezieme niekoho navyše. Pár metrov po opustení areálu autobus zastane a dovnútra nastúpi ešte minimálne raz toľko ľudí, koľko v ňom už sedí. Šofér káže pozaťahovať závesy na oknách, aby jeho súkromné kšefty nikto zvonka neodhalil, takže z neznámej krajiny nevidím absolútne nič. V autobuse je počas celej triapolhodinovej cesty pustené video s estrádou, ktorá je asi smiešna, pretože sa ľudia na nej dosť bavia. Je to nejaká politická satira, v ktorej vystupujú akože Putin, Juščenko, Medvedev ap. Po tretej verzii scénky, v ktorej Juľu s vrkočom omotaným na hlave odvádza polícia, ma to prestane baviť.
Krátko pred piatou šofér zastane v zmrákajúcej sa krajine a zakričí: "Slovaky, vychodiť!" Vystupujeme, berieme batohy a z okraja cesty k nám kráča babka v šatke. Je to Natália, ktorá, ako sme sa dozvedeli neskôr, zavolala šoférovi na mobil, či sme trafili ten správny autobus.
Vonihove leží neďaleko rumunských hraníc a autobus tadiaľto prechádza dvakrát denne - ráno z smerom z Uhle o pol šiestej do Užhorodu a podvečer, keď sa do Uhle vracia.
Natália mi pred cestou písala, že má veľký dom a tak nie je problém, aby sme u nej bývali. Situácia je mierne odlišná. Obývané sú len dve izby. Prvá je niečo ako obývačka, ktorá slúži zároveň ako kuchyňa, jedáleň aj spálňa pre ňu a pre jej mamu. Druhú na poschodí nechala nám. V posteliach sú poctivé teplé periny, o teplo sa starajú gamatky. Na dverách síce nie sú kľučky, ale dajú sa otvárať a zatvárať pomocou uviazaného špagátika.
Tu si znovu uvedomím paradox, že čím majú ľudia menej, tým sú ochotnejší sa aj o to málo podeliť. O to viac si cením Natáliinu starostlivosť a snahu vytvoriť nám čo najlepšie podmienky. Neustále sa vypytuje, či sme spokojní a či nám niečo nechýba.
V kúpeľni nejde teplá voda, ale máme ponuku ísť sa okúpať k susedke. Z kohútikov tečie svetlohnedá tekutina, vodu na varenie si nosí Natália vo vedre zo studne od susedov a na pitie slúži minerálka.
Na jednoplatničke - plynový sporák sa pokazil a na jeho opravu zatiaľ nie sú peniaze - postupne pripraví chutné jedlá a čaj. Vodu na čaj zohrieva v plechovom hrnčeku - kanvicu nemá, ale na budúci rok bude mať šesťdesiatku, tak ju už má sľúbenú od dcéry ako darček.
Jej boršč a holubci sú dôkazom, že jedlo pripravené s láskou podávané na stole pokrytom novinami môže byť omnoho chutnejšie ako drahé menu v luxusnej reštaurácii. Je piatok, teda pôst, tak sa varí bez mäsa. Absolútne nám nechýba, hoci Natália pre nás donesie aj salámu. Do boršču si zo zaváracieho pohára lyžicou naberáme hustú domácu smotanu.
Holubci sú takí výborní, že si musím niekoľkokrát pridať, hoci inak varenú kapustu nejedávam. Jeme lyžicou a vidličkou, nožík sa nepoužíva, a sedíme pritom na Natáliinej posteli, pretože jediné dve stoličky v dome dala do "našej" izby".
Je tu pokoj a pohoda. Rozprávame sa s Natáliou. Jej deväťdesiatročná mama Mária sedí na svojom mieste a číta si modlitebné knižky. Počuje síce slabšie, ale chváli sa nám, že na čítanie nepotrebuje okuliare. Treba však povedať, že písmenká v knižkách sú dosť veľké.
Obe sú veľmi pobožné, bezmäsitý pôst dodržiavajú v pondelok, stredu a piatok, ale ako Natália povedala, na tom nezáleží, dôležité je to, aký človek je.
Natália má ruské občianstvo, pretože žila 38 rokov v Rusku, a preto môže byť na Ukrajine len tri mesiace. Potom musí vycestovať do Užhorodu a požiadať tam o predĺženie pobytu. Ak jej ho nepredĺžia, odíde na pár dní do Ruska a potom sa zas vráti. Počas jej neprítomnosti sa o mamu stará jej strýko, brat jej mamy. Má sedemdesiatdeväť rokov a do minulého roka pracoval ako chirurg na traumatológii.
V dome nie je rádio ani televízia. Ale každé popoludnie od utorka do piatku chodí Natália k susedke a spolu pozerajú Šeherezádu. Zisťujeme, že sú o jeden diel pozadu, tak jej prezradíme, ako to bude ďalej.
Robíme si plány na ďalší deň. Ja by som sa chcela konečne dostať do Koločavy, ktorá je podľa mapy odtiaľto asi päťdesiat kilometrov, no Natália to tam nepozná. Namiesto toho nám ponúka sobotňajší bazár na vonihovskom štadióne a poobedňajší výlet niekam do neďalekých hôr.
Už sa nevieme dočkať.
Ráno je počasie rovnako nepríjemné ako bolo včera. Bazár na štadióne predstavujú dva stánky. V jednom sa predáva oblečenie, v druhom sponky a mašle do vlasov. Okrem toho je na ceste pár obchodníkov s poľnohospodárskymi plodinami.
Natália nás každému známemu predstavuje a je tu za hviezdu. Aby susedia neostali v hanbe, pospomínajú všetky svoje sesternice a bratancov, ktorí tiež boli na Slovensku.
Zatiaľ čo sa na jednoplatničke varia zemiaky, naša hostiteľka nás vedie po dedine až ku kostolu. Hlavná ulica sa volá Leninova a okrem Lád sa na nej preháňajú konské záprahy.
Kostol je pravoslávny, ale podobný tým našim.
Pred mnohými domami stoja v záhradách kríže.
V obci sa nachádzajú tri cintoríny. Dva sú už nepoužívané. Hneď za Natáliiným domom je židovský cintorín, ktorý bol zamknutý a tak sme si ho pozreli len cez malú škárôčku. Keď nebol oplotený, ľudia si z neho urobili smetisko. Teraz sa oň stará nejaká organizácia z Izraela a podľa tabuľky na dverách býva otvorený štyrikrát do roka.
Poprechádzali sme sa aj po starom dedinskom cintoríne, kde sa naposledy pochovávalo pred viac ako šesťdesiatimi rokmi.
Dnes aj tu možno na nejaký zabudnutý hrob niekto položí kytičku alebo zapáli sviečku. Ako sme sa od Natálie dozvedeli, v týchto končinách tiež slávia dušičky.
Po chutnom obede, ktorý tvorí boršč, holubci a kotleta (fašírka) so zemiakovou kašou, Natália zavolá susede, ktorej známy robí súkromného taxikára a za 100 hrivien (necelých 10 eur) je nás ochotný odviezť k jazeru vzdialenému asi deväť kilometrov. Aj pre Natáliu je to niečo nové, nepoznané.
Volá sa to Edem a vraj je tu cez leto pekne. No však ani teraz to nie je škaredé, ale vidieť, že je už po sezóne. Prejdeme sa okolo jazera, zjeme jabĺčko, čo Natália palicou zrazila zo stromu a potom sa vraciame k autu, aby nám šofér neušiel.
Medzi nami je len štvorročný vekový rozdiel, pod Natáliin výzor sa však podpísal jej ťažký život.
Dedinka v diaľke je Terebľa, rodisko Natáliinej mamy. Rovnako sa volá aj rieka pretekajúca Vonihovom. Cez leto si do nej chodia Vonihovčania zaplávať. Ja ju poznám už dávno vďaka Olbrachtovmu románu o lúpežníkovi Nikolovi Šuhajovi. Aspoň takto som urobila maličký krok k môjmu vysnívanému cieľu - Koločave.
Po výlete sa vrátime k Natálii, kde si na dvore pochutnávame na jej chutných orechoch zo stromu, ktorý je starší ako ona.
Pohľad do dvora susedov.
Podvečer si prezrieme aj druhý koniec dediny a po hlavnej ulici dôjdeme do susedného Buštyna. Cestou vidíme niekoľko obchodov s potravinami, ktoré sú aj v sobotu otvorené až do večera. Prekvapilo ma, že nikde nepredávajú noviny, vraj možno na pošte. Zato miestna lekáreň má 24-hodinovú pohotovosť.
Je sobota a tak stretávame aj svadobné autá.
Doma nám zatiaľ Natália nachystala niekoľko kíl orechov, ktoré si máme vziať domov. Po tom, čo som takto niesla v batohu po Balkáne ako darček od inej dobrej babky kilo cukru z Čiernej Hory, sa už ani veľmi nevzpieram.
Večer Natália obvolá známych v Buštyne, aby zistili, kedy odtiaľ chodia autobusy do Užhorodu. Má mobil, ale kontakty má napísané v malom notesku. Keď potrebovala zistiť svoje číslo, išla sa naň opýtať operátora, no zle si ho zapísala. Preto som sa namiesto nej dovolala nejakej Svetlane bohvie z ktorej časti Ukrajiny.
Na Ukrajine platí kyjevský čas, ktorý je od nášho posunutý o hodinu dopredu. Tunajší však používajú miestny čas zhodný s naším. Pri telefonovaní sa preto obe strany niekoľkokrát ubezpečujú o tom, že myslia v rovnakom časovom pásme.
Ráno sa rozlúčime s babuškou Máriou. Hovorí, že nás už nikdy neuvidí a že sa bude modliť, aby sme šťastne docestovali. Ako hovorí, tak hneď urobí. "Vo imja otca i syna i svjatavo ducha. Amiň," trojitým prežehnaním končí svoju modlitbu. Sme z toho trochu namäkko.
Natália medzitým zohnala ďalšieho suseda, ktorý nás za dvadsať hrivien zavezie do Buštyna, lebo s orechmi v batohoch by sme kráčali asi dosť dlho. Vyrážame pre istotu o hodinu skôr a na mieste s ďalšou desiatkou ľudí vyzeráme svoj autobus. Po chvíli pri nás zastaví okoloidúca maršrutka. Jej šofér sa opýta, kto ide do Užhorodu a pretože sa všetci prihlásime, po chvíli už sedíme namačkani vnútri. Čakáme päť minút, desať, štvrť hodiny. Natália zatiaľ stojí vonku a čaká, aby sme si zamávali na rozlúčku. Po čase prichádza iná maršrutka, do ktorej máme prestúpiť a ktorá nás zavezie do Užhorodu. Prvá maršrutka vlastne slúžila len na to, aby nám zabránila nastúpiť do autobusu. Zamávame Natálii a smerujeme cez Chust na Mukačevo.
Tam nás preložia do ďalšej maršrutky, ktorá nás konečne zavezie do Užhorodu. Pri tom množstve rýchlych prestupov si vyvrtnem koleno a tak zvyšok Ukrajiny prekrivkám.
Prekrivkám po moste cez Uh...
... až ku kostolu na kopčeku, ...
... prekrivkám všetky miestnosti hradu...
... a krívam medzi drevenými chalúpkami v skanzene.
Čas sa nachýlil k večeru a skanzen pre dnešok zatvárajú.
Dokrivkám teda do hotela Zakarpatja...
... a pohľadom na nočný Užhorod z balkóna izby číslo 530 končím svoj ďalší výlet po Ukrajine.
