Občas stojíme na zastávke, kde si kupujeme občerstvenie. Toto je kúpeľné mestečko s antickou históriou Feodosija, jeden z nesplnených plánov našej cesty. Vidíme z neho len avtovokzal a okolité budovy.
Za zmienku stojí WC pri nástupišti, ktoré je síce tureckého typu podobne, ako všetky na východ od Užhorodu, ale jeho interiér je krásne vymozaikovaný orientálnymi motívmi.
Po druhej popoludní sme v Simferopole. Len tak narýchlo zdiaľky skontrolujeme Lenina, či ešte sedí v parku, na stanici sa najeme a po tretej nastupujeme na autobus, ktorý nás bude nasledujúcich 16 hodín viezť do Kyjeva. Nie je to len taký obyčajný autobus, akým sme napríklad prišli pred chvíľou do Simferopola. Tento patrí spoločnosti Günsel a služby sú v ňom podobné ako v lietadle - teda až na to, že nám neukazujú, ako si máme nasadiť masku pri poklese tlaku. "Letušky" v bielych blúzkach a so žltými šatkami na krku neustále behajú medzi sedadlami a ponúkajú čaj a kávu a raz nám dali aj dobošku.
Zapínajú video. "Dúfam, že nepôjdu tie satirické scénky o tom, ako súdia Tymošenkovú, ktoré som pozerala počas celej dvaapolhodinovej cesty vlani do Vonihova", hovorím Jakubovi. Len čo to dopoviem, je tu prvá estráda. Že neuhádnete, o čom? No predsa o súde s vrkočatou Juľou. V ďalších scénkach parodujú svojho prezidenta a to poriadne ostro. Napríklad "Vysielanie pre Viktora Fiodorovyča" - kde správy uvádzajú takto:
"Na návštevu našej krajiny príde Barack Obama. Barack - nie dom, nie chata. Prezident Janukovyč mu podá ruku. Podá, nie pobozká, nie zlomí".... atď.
Ľudia na videu aj v autobuse sa dobre bavia. Po dvoch hodinách mám síce ukrajinskej politiky plné zuby, zato moja pasívna znalosť ukrajinčiny sa podstatne zlepšila.
Ďalších sedem hodín je ruskojazyčných. Najskôr si pozrieme dva zaľúbené filmy, v ktorých spoznávam hercov mojej obľúbenej telenovely Úbohá Nasťa. Potom nám zhruba od Melitopola po Kremenčuk premietajú štvordielny seriál Kľúče lásky. Okolo polnoci už ani nevnímam, že film je v ruštine, mám podobný pocit, ako keď si po prečítaní knihy neviem spomenúť, či bola v češtine alebo v slovenčine.
Naša cesta vedie kozáckym krajom Tarasa Buľbu. Zhruba každé dve hodiny je prestávka. Toto je Džankoj, ktorým sme prechádzali pred dvoma dňami, keď sme cestovali vlakom z Nikolajeva do Kerča.
Zastavujeme v Melitopole. Na chodníku leží človek neurčitého pohlavia, podľa vyzutých topánok, ktoré spolu s palicou a taškou ležia vedľa neho, je/bola to žena. Nevyzerá veru veľmi živo. Okoloidúca samaritánka skúša tep, popočúva srdce, potom sa nahlas rozplače a kričí, že je mŕtvy. Nakoniec ho ešte poštuchá paličkou, načo sa nebožtík preberie, prevalí sa nabok a spí ďalej. Domáci sa pobavene prizerajú, zrejme si tu mŕtvolka ustieľa pravidelne.
Ďalej prechádzame cez Záporožie, stredisko kozákov, ktorí niekoľko storočí bránili svoju zem pred Turkami, Tatármi a Poliakmi. Je už síce noc, ale je horúco, teplota ani veľmi neklesla pod tridsiatku. Je to veľké mesto s nádherne nasvietenými budovami.
Jednu zastávku máme v Dnepropetrovsku, kde nedávno vybuchovali bomby. Identikity pravdepodobných páchateľov sme videli vylepené aj v Čope na stanici. Vyzerajú, akoby ich jedna mater mala a odhadujem, že sa na nich podobá zhruba každý milión Ukrajincov.
Dvakrát v noci prechádzame cez Dneper. Spomeniem si na jeho krásny opis v Gogoľovej poviedke Strašná pomsta:
"Dneper je nádherný aj za teplej letnej noci, keď všetko, človek, zver i vták usína, a len boh sám si vznešene obzerá nebo i zem a velebne rozvieva rúchom. Z rúcha sa sypú hviezdy. Hviezdy sa jagajú a svietia nad svetom a všetky naraz sa odrážajú v rieke. Dneper všetky udrží v tmavom náručí a neunikne mu ani jedna, iba ak by zhasla na nebi. Čierny les plný spiacich havranov a dávnymi vekmi rozčesnuté vrchy sa nakláňajú, aby ho zakryli aspoň svojím dlhým tieňom, ale nadarmo. Nič na svete nemôže zatieniť Dneper. Belaso-belasý plynie voľným tokom rovnako o polnoci ako na poludnie a je ho vidieť ďaleko, tak ďaleko, ako dovidí ľudské oko. Maznavo sa túli pred nočným chladom bližšie k brehu a prikrýva sa strieborným pásom, ktorý sa ligoce ako čepeľ damascénskej šable; Dneper, belasý Dneper pomaly usína. Dneper je aj vtedy nádherný a niet rieky, ktorá by sa mu vyrovnala." (str. 170, 171)
No povedzte, nie je to nádhera čítať?
Nočné zastávky majú svoje čaro podobne ako tie, ktoré zažívame vo vlaku. Rozospatí ľudia vychádzajú von, naťahujú sa, pofajčievajú. Na každej zastávke je v každom čase fungujúci stánok s občerstvením a WC, o čom sa napríklad cestujúcim cez Žilinu môže len snívať.
Ráno okolo siedmej dorážame na kyjevský avtovokzal. Metrom sa presúvame na železničnú stanicu, kde sa chceme pokúsiť o nemožné - zohnať lístky na skorší vlak, aby sme nemali zbytočné prestoje. Ešte lepšie by bolo, keby sa nám naše pôvodné lístky zakúpené v Kerči, podarilo predať späť. Zas až taká finančná strata to nie je, máme plackartné po 100 hrivien za kus (cca 10 eur). Doma za to urobím jeden ranný nákup v obchode. No tak sa budeme v najhoršom jeden deň postiť.
Nič nie je nemožné nielen pre opice z Toyoty, ale ani pre ukrajinské železnice. Dostávame lístky na skorší vlak do Čopu a za staré nám vrátia po 43 hrivien. Lepšie ako nič.
Vrelo odporúčam využiť túto možnosť, ak sa vám prihodí niečo podobné - je na to špeciálna kasa. Netreba nič zdôvodňovať, len predložiť pas. A hlavne treba lístok vrátiť pred termínom odchodu - pani predo mnou bola veľmi urazená, že jej pokladníčka nechcela preplatiť lístok z novembra minulého roka.
Máme ešte chvíľu času, tak prebehneme do espressa oproti stanici. Mesiac českej kuchyne pokračuje, hoci z rádia spievajú No Name. Je tu príjemne, dá sa tu rýchlo, slušne a lacno najesť, je tu Wi-Fi a čisté sedacie WC. Ak budete v Kyjeve, skúste stráviť čakanie v tomto zariadení.
Ale ani stanica nie je na zahodenie - už som to neraz písala, ale napíšem aj teraz. Ukrajinské stanice sú pekné a čisté a v porovnaní s nimi sa naše môžu hanbiť. Kyjevská patrí medzi tie najkrajšie. Vo vestibule je teraz veľká futbalová lopta, s ktorou sa všetci fotia, tak som sa aj ja. Tschüß, Angela!
Predpoludním nasadáme do moskovského vagóna vlaku Moskva - Kyjev - Čop. Plackartné sa nám neušli, máme kupé. Hneď vo vedľajšom cestuje už tretí deň rodina až z Kamčatky. Na tom by zas nebolo nič zvláštne vzhľadom na rozmery oboch krajín, zaujímavý je však najmladší člen rodiny, ktorým je obyčajná dvojročná domáca mačka, ktorá v pohode zvláda všetky útrapy cestovania.
Ratata, ratata, my vezjom saboj kata...
Prechádzame trasou, ktorú už poznáme z predošlých ciest a tak spomíname. Kozjatyn - tam sme kedysi na koľajniciach jedli vareniki kúpené na predošlej zastávke vo Vinici. Chmeľnyckyj - tam som vystupovala vlani cestou do Kamenca Podolského.
Na niektorých zastávkach sa stojí dlhšie a vtedy sa väčšina ľudí ide poprechádzať na perón. K dverám vlaku prichádza zásobovacie komado. Neviem, či sme len nemali šťastie, ale zdá sa mi, že sortiment bol tentokrát chudobnejší. Boli síce vareniki, zmrzlina aj nápoje, ale nevidela som údené ryby a podobné špeciality, ktoré nám boli ponúkané pri predošlých cestách. A vlastne som ani nevidela ľudí večer stolovať tak, ako to bolo vo vlaku zaužívané ešte pred rokom či dvoma - s čistým obrusom, domácimi zaváraninami, s pohárikmi vodky.
Inokedy stojíme krátko a staničné dianie pozorujeme len z okna vlaku.
Poobede vystupuje cica (na fotke v modrej prepravke) so svojim pánmi v Ternopyle. Tu sme sa tiež kedysi pár hodín túlali cestou do Charkova.
Potme prichádzame do Ľvova. S trochu nadsádzky môžeme povedať, že sme už skoro doma.
V Mukačeve nás opúšťa Berija z Moskvy, s ktorým sme sa delili o kupé, a o pol hodinu neskôr v Čope vystupujeme aj my.
Veľkoryso riešená stanica v Čope je pustá a ponurá ako obyčajne, aj keď - ako som už spomínala v prvej časti tejto trilógie - prešla miernymi skrášľovacími úpravami.
Presúvame sa teda za vidinou zábavy a občerstvenia na vedľajšiu stanicu prímestských vlakov, ktorá nám bola v minulosti neraz príjemným útočiskom. Aj tu je to o ničom, bufet je zrušený, v čakárni sú okrem nás dve osoby. akurát WC je tu lepšie. No ale zas treba uznať, že je niečo pred štvrtou ráno a v tomto čase väčšina nomálnych ľudí spí pekne doma. A ak by ste súrne potrebovali niečo pod zub, hneď na druhej strane cesty je bar Zina, ktorý funguje nepretržite.
A to je vlastne záver nášhoj prvého tohtoročného ukrajinského výletu. Krátko pred piatou sa podrobujeme colnej prehliadke a nastupujeme do vlaku smer domov. V hlave mi znie ruská detská pesnička, ktorú som sa učila veľmi, veľmi dávno, a ktorá ma v mysli sprevádza pri každej mojej ceste na východ:
"My jechali, my peli i s pesenkoj smešnoj, vse vmeste kak sumeli prijechali domoj. Nam solnyško svetilo, nas veter oveval, v puti ne skučno bylo i každyj napeval: ratata, ratata...."
Citovan úryvok je z knihy Nikolaja Vasilieviča Gogoľa Večery, Myrhorod, Petrohradské príbehy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1989.
