V piatok, presne rok po vypuknutí "Revolúcie dôstojnosti", nasadáme ráno v Žiline na vlak, ktorý nás do Košíc stojí zhruba trikrát viac, a to bez posteľnej bielizne a čajov. Na pravé poludnie prestupujeme do vláčika smer Čierna nad Tisou. Vlak je plný študentov vracajúcich sa z internátov do svojich domovov v Borši, Strede nad Bodrogom, Pribeníku a blízkom okolí. Aby som sa trochu aklimatizovala pred ďalšou cestou, navštívim vo vlaku WC. Bŕŕŕŕŕ.
V Čiernej prestupujeme do vlaku s jedným vagónom, v ktorom sme sa už niekoľkokrát viezli s Jakubom len my. Dnes je tu o zhruba sedemsto percent plnšie. Ťažko to však zvaliť na to, že by babušky s napchatými károvanými taškami využívali na cestu do Čopu možnosť bezplatnej dopravy. Tak či tak, miesta je tu ešte dosť a desať kilometrov by sa v najhoršom dalo aj peši, keby to bolo povolené.
V Čope bola kedysi zmenáreň priamo na stanici, ktorá pracovala nepretržite. Neskôr zmenáreň presunuli do banky neďaleko stanice. Aj táto pracovala dňom aj nocou, hoci to už pre nás nebolo až také pohodlné a počas tmavých nocí sme si pri ceste za hrivnami užili aj istú dávku adrenalínu. Vedenie banky zrejme čoskoro zistilo, že z našich sporadických návštev nezbohatne, a tak v rámci šetrenia prijalo racionalizačné opatrenie a banku zrušilo. To umožnilo miestnym vekslákom zriadiť detašované pracovisko. Netreba nikam chodiť, netreba predkladať pasy, netreba podpisovať papiere. Muži stoja hneď za dverami colnice a ponúkajú prvé služby, čo cudzinec môže potrebovať - taxi a výmenu peňazí. Meníme 10 eur, za ktoré dostávame 190 hrivien. Pred rokom by sme dostali len sto.
Z námestíčka za stanicou počuť nejaký hluk a tak sa ideme pozrieť. Je tu slávnostné zhromaždenie pri príležitosti prvého výročia začatia euromajdanu. Ľudí je pomenej, sú tam hlavne vojaci, milície a zopár školákov, ktorí prednášajú básničky.
Prehovorí aj zopár priamych účastníkov kyjevských udalostí. Po každom vystúpení moderátorka zakričí "Slava Ukrajini!" a prítomní zborovo odpovedajú "Herojam slava!". To ma v myšlienkach prenesie do čias spred päťdesiatich rokov, kedy som v kostole na kňazovo "Dominus Vobiscum" spolu s veriacimi odpovedala "etkumspiritutuo". Nasleduje minúta ticha za obete revolúcie. Do tikotu hodín sa zo železničnej stanice v pravidelných intervaloch mieša zvuková signalizácia pre nevidiacich.
Pozrieme si fotky z tej doby, na ktorých sú čopskí patrioti, ktorí vtedy podporili revolúciu priamo v Kyjeve.
Vo zvyšnom čase skúšame vrátiť prebytočné lístky na vlak. Žena pri okienku sa na nič nepýta - aj tak som jej už všetko povedala ja - a pomaly ťuká do počítača. Vytlačí bumažku, znova niečo naťuká, vytlačí, a to všetko ešte asi trikrát pri každom lístku. Niektoré vytlačené doklady hneď preškrtne a všetko si to kamsi odloží. Potom už len Jakubov podpis a časť peňazí sa vraj vráti na účet, z ktorého prišli.
Tým sme svoj čopský čas vyčerpali a poberáme sa na vlak. Konštatujem, že sa tu postupne veľa zmenilo, a nie som si istá, či sa mi to páči. Pred niekoľkými rokmi, keď sme začínali cestovať v plackartných vagónoch, pripadalo nám to akési družnejšie. Večer ľudia na stolíky položili obrusy, povykladali z tašiek chlieb, mäso, koláče, rôzne kompóty, postavili fľašu s vodkou a nalievali do pohárikov. Poponúkali sa navzájom, do reči sa dali úplne cudzí ľudia, zaspomínali si na svoj život a filozofovali, až kým ich neuspal monotónny klapot kolies. Dnes sa každý rozpráva len so svojím mobilom, nikto nevyťahuje poživeň z tašiek, nanajvýš zje bagetu, ktorú kúpil v staničnom bufete.
Áno, samovar stále zohrieva vodu na čaj a instantné polievky, rádio hrá častušky, sprievodcovia roznášajú bielizeň a čaj, ale atmosféra je iná. Jediné, čo mi pripomenulo staré časy, bola návšteva WC, a musím povedať, že pripomenutie to bolo veľmi, veľmi silné. Týmto sa dodatočne ospravedlňujem staničnej toalete vo vlaku Košice - Čierna nad Tisou.
Ráno o pol ôsmej miestneho času sme v Kyjeve. Na stanici nás čaká Andrej, ktorého poznám z fotoplenéra v Kamenci Podolskom a s ktorým sme sa už stretli aj tu pred dvoma rokmi počas cesty na Krym. (Jaaaaaj, za Krymom banujem ešte viac ako za dobrými časmi v plackartnom. Nestihla som si pozrieť kamenné mesto Čufut Kale v Bachčisaraji a minimálne päťsto ďalšich zaujímavostí.) Ideme do bistra Puzata chata, čo znamená Tlstý domček. Je tu celkom dobrý výber jedál za slušné ceny, príjemné prostredie, wifi, čisté WC a čaká nás tu Nataša, Andrejova kolegyňa z fotoklubu, ktorá má auto a bude nám robiť šoférku.
Pred cestou sme s Jakubom riešili jazykový problém: používať ruštinu, alebo radšej nie? Ale už vo vlaku sme zistili, že za ruské výrazy sa hlavy nestínajú. Rádio hralo aj ruské pesničky a ruskojazyčných cestujúcich bola asi polovica. Aj Andrej s Natašou sa medzi sebou bavia po rusky, hoci sú obaja Ukrajinci, a po rusky sa hovorí aj u Andreja doma.
Ideme asi pol hodiny na okraj mesta. Naša prvá zastávka je park Feofania s katedrálou svätého Pantelejmona.
Do parku sa prechádza lesíkom, v ktorom sa nachádza kaplnka s prameňmi vody. Ľudia sem prichádzajú s kanistrami - voda podľa Andreja má liečivé účinky len pre toho, kto tomu verí. Aj tak skúsim ochutnať, pre istotu.
Potom sa presúvame do skanzenu ľudovej architektúry Pirohovo, kde je na piatich kilometroch štvorcových celá Ukrajina. Andrej je historik, pracuje v archeologickom ústave, a tak sme si lepšieho sprievodcu ani nemohli priať. Vie o každom domčeku, o každom okienku, proste vie toho toľko, že polovicu zabudnem ešte v skanzene. Tak rýchlo aspoň čosi z tej druhej polovice, kým zabudnem aj tú.
Toto je domček - "chata" - z okolia Kyjeva. Slamená strecha kedysi vydržala dlho, ale vinou kyslých dážďov ju v súčasnosti musia pomerne často obnovovať. Domček je zvonku aj znútra vybielený vápnom, ktoré zamedzovalo prenikaniu vlhkosti, rôzneho hmyzu a nemali ho v obľube ani myši.
A toto je "ľoch" - pivnica v zemi. Hneď mi napadne spojenie "sedieť v lochu" a tiež to, že v tomto ľochu by to sedenie nemuselo byť také nepríjemné, pokiaľ bola dobrá úroda.
V tomto domčeku, pred ktorým rastie kalinka (ka-lin-kakalin-kakalin-kamaja - pamätáte sa ešte?), žili rodičia veľkého ukrajinského básnika a dramatika Tarasa Ševčenka. Narodil sa ako nevoľník a jeho cesta nahor po spoločenskom rebríčku bola ťažká a kľukatá. Po tom, čo ho vykúpili z nevoľníctva, študoval na umeleckej akadémii v Petrohrade maliarstvo. S poéziou začal ešte ako nevoľník, neskôr písal aj drámy. Zomrel vo veku 47 rokov, z ktorých 24 prežil ako nevoľník, 10 vo vyhnanstve, 4 pod policajným dozorom a len 9 rokov žil slobodne. Na Ukrajine je veľmi cenený, jeho sochy sme videli takmer rovnako často ako Leninove, a vraj sa stále ešte aj číta. Hanbím sa, že ja som od neho nečítala nič. Možno si niečo vezmem, keď opäť niekedy pocestujem "dorogoj dlinoju".
A takto útulne to vyzeralo u Ševčenkovcov vnútri.
Ideme ďalej ukrajinským vidiekom. Niektoré domčeky mali krásne okienka.
Iné domčeky okienka nemali, namiesto nich mali malinké otvory ktoré sa cez deň nechali otvorené a na noc sa zavreli.
Niektoré domy zas nemali komín - to preto, lebo z komína sa platila daň.
Toto je chalúpka z Karpát, teda skoro od nás.
V oblasti Poltavy bývali domčeky pestré.
Nechýbajú rôzne typy svätostánkov s maľovanými ikonostasmi.
A ešte jeden domček pre ľudí...
... a štyri pre včielky.
V skanzene sme už päť hodín, pomaly začíname zamŕzať a opúšťajú nás sily. Slnko sa približuje k obzoru, my sme úspešne zdolali celý vidiek a môžeme sa vrátiť do mesta.
Cestou nám Andrej v lesíku ukazuje staré mohyly z raného stredoveku. Pripadajú mi síce ako kopy zhrabaného lístia, ale vraj sú ozajstné a vnútri sú poklady. Nuž, Andrej je odborník, tak mu veríme.
Potom sa už vraciame do Kyjeva pozrieť na miesta, na ktorých to pred rokom začalo. Osobne som dosť skeptická. Pamätám sa na obdobie spred 25 rokov, kedy sme boli tiež všetci nadšení novými zmenami, ale aj na to, ako z nás postupne nadšenie vyprchávalo. Spomínam tiež na jednu z našich prvých ciest na Ukrajinu, keď sme sa v Solotvyne rozprávali so staršou ženou, ktorá nám oduševnene opisovala, ako chodievali s celou rodinou do Kyjeva na Majdan podporiť Juščenka. Nezabudnem ani na ďalšie cesty po Ukrajine, na ktorých nám v autobuse premietali satirické scénky, ktorých hlavnými hrdinami boli Juščenko a Tymošenková. Spomínam si na slávnu Júliu s vencom na hlave, ktorá prišla na Majdan priamo z lochu na invalidnom vozíčku, za čo zožala búrlivé ovácie. Na druhý deň zázračne vstala a odkráčala nevedno kam.
Andrej to vidí inak. Na Majdane bol každý deň od začiatku až do konca - zastavil sa predtým, ako išiel do práce, aj cestou z práce. Pamätám si jeho fotky na Facebooku, z ktorých som sa dozvedala o Majdane skôr, ako to bolo u nás v správach. Vedie nás Alejou Revolúcie dôstojnosti, ktorá je lemovaná pomníčkami zastrelených účastníkov, zasypaná kvetmi a osvetlená kahančekmi.
Ľudia nestále prinášajú kvety a zapaľujú sviečky.
Námestie je vyčistené, namiesto barikád je tam výstavka fotografií a plagátov.
Obchodníci ponúkajú suveniry - rohožky s portrétom Putina aj Janukovyča, do ktorých si môžete utrieť nohy, alebo toaletný papier s tými istými protagonistami, do ktorého si môžete utrieť... čo len chcete.
Na Majdane je dnes zhromaždenie odporcov súčasnej vlády.
"Jaceňuk - haňba!!!", kričí muž s mikrofónom a dav rytmicky skanduje: "Haň-ba, haň-ba, haň-ba!"
"Porošenko - haňba!!!" "Haň-ba, haň-ba, haň-ba!"
Andrej nás vedie ďalšími ulicami, vie snáď o všetkých guľkách, ktoré vystrelili snajperi a ukazuje nám diery, ktoré po nich ostali v múroch a stĺpoch. Pozrieme si niekoľko výstav fotografií.
Muž na fotke bol "hlas Majdanu". Dnes je z neho minister kultúry.
Andrej hovorí, že mu plat v prepočte na americké doláre padol oproti vlaňajšku na polovicu a ceny stúpli o tretinu. Napriek tomu neľutuje a vraj ani nikto z jeho známych. Nemám právo ani chuť jeho presvedčenie spochybňovať. Prajem teda všetkým, nech im nadšenie vydrží čo najdlhšie a nech sa im splní všetko to, za čo na Majdane bojovali. A tiež nech nás to veľa nestojí.
Už musíme utekať na vlak, aby sme nezmeškali. Lúčime sa s Andrejom aj s Kyjevom.
Ráno sa zobudíme v Karpatoch. Tradične si zaspomíname na Lavočné, našu tretiu ukrajinskú výpravu, na ktorej sme si pripadali tak strašne ďaleko. V Baťove na stanici na diaľku pozdravíme debňu, na ktorej sme presedeli kus noci cestou do Solotvyny, a na Mukačevo máme tiež veľa spomienok.
Pred obedom dorazíme do Užhorodu. Tri hodiny, ktoré máme do odchodu michaloveckého autobusu, strávime v uliciach tohto sympatického pokojného mestečka.
Aj tu majú výstavku k majdanu.
Je príjemná slnečná nedeľa, ľudia korzujú, rybári chytajú ryby, deti sa hrajú, je tu pokoj.
Budem rada, keď to takto uvidím pri každej z mojich nasledujúcich návštev Ukrajiny.
