Z Berďanska je to sem nejakých 250 kilometrov, ktoré vlak zdolá za desať hodín. Nám to však neprekáža, vo vlaku pohodlne strávime noc a ušetríme na ubytovaní.
Do Záporožia prichádzame ráno o deviatej. Sprievodkyňa nás chcela vypoklonkovať už pred dvoma hodinami na nejakej inej záporožskej stanici. Tvrdí, že električkou sa do hlavnej stanice dostaneme oveľa skôr a že toalety aj tak zavrie a už neotvorí, ale nás sa jej - na rozdiel od väčšiny cestujúcich - vyhodiť nepodarilo.
Ubytovanie sme si zohnali cez internet. Má ísť o apartmán na hlavnej ulici - Prospekte Lenina - s bohatým príslušenstvom a wifi pripojením.
Malý háčik je v tom, že Prospekt Lenina je jednou z najdlhších ulíc v Európe. Meria jedenásť kilometrov a netušíme, v ktorej jeho časti sa náš útulný apartmán nachádza. Okrem toho potrebujeme zameniť eurá, lebo zajtra a pozajtra bude prvomájové voľno. Vďaka miestnym aj tento oriešok rozlúskneme.
Vkročím do prvej banky, na ktorú naďabím a absolvujem krížový výsluch, ktorému ma podrobia dve pracovníčky.
"Kedy ste prišli na Ukrajinu?" listujú v mojom pase.
"Predvčerom, v sobotu", odpovedám.
"Nemáte v pase vstupnú pečiatku", listujú znova od začiatku.
"Nekontrolovala som to. Je v tom nejaký problém?"
"Nie, už sme ju našli. Bola úplne na konci", povie vyčítavo jedna z nich. Tá milšia.
Prevrátim oči, aby som dala najavo, čo si o ich postupoch myslím. Je im to fuk.
Oskenujú mi stránky v pase, niečo naklepú do počítača. Keď si myslím, že sme vo finále, pracovníčka vezme dva lajstrá, medzi ne vloží kopirák a ručne zapisuje pravdepodobne to, čo predtým naklepala do počítača. Konečne mi podsunie štyri papiere, na ktorých mi urobila kvačky, kde sa štyrikrát podpíšem a dostanem tvrdo vydreté hrivny. Zlatí veksláci!
Vyjdem von a Jakub mi ukáže motto, ktoré ma banka napísané veľkými písmenami na budove:" Banka s ruskou tradíciou." Odpúšťam im.
Teraz ostáva nájsť náš apartmán. Na adrese, ktorá nám prišla v potvrdzovacom maili, je hnusný ošarpaný panelák. Pred vchodom stojí staršia pani, ktorá niekoho čaká. Je to naša domáca. Dom nás privíta pachom exkrementov, posprejovanými stenami a vypáčenými schránkami.
Pani nás uspokojuje, vraj to bude dobré. Vstupujeme do rozheganého výťahu, kde je zápach koncentrovanejší, a mierime na štvrté poschodie. Tam nachádzame oázu - dvojizbový čistý byt s kuchynkou, televízorom, rýchlou wifi, balkónom, práčkou, žehličkou, mikrovlnkou - no proste niečo neuveriteľné. Hneď si priplácame 90 hrivien, aby sme tu mohli byť až do zajtrajšieho večera. Keď si dodatočne čítam recenzie na naše ubytovanie, ľudia - prevažne z bývalého ZSSR - sa sťažujú na všeličo. Na to hnusné okolie však nikto. Asi sú na podobné zvyknutí.
Na jednom televíznom kanáli dávajú turecký seriál Sultán. Jeho manželka Hürrem pochádzala z Ukrajiny.
Zmyjeme zo seba trojdňovú špinu a vyberieme sa po stopách Tarasa Buľbu.
Ako vhodnú literatúru pre tento ukrajinský výlet som zvolila Sienkiewiczov dvojdielny román Ohňom a mečom, ktorý sa odohráva v týchto miestach v rokoch 1648-1649. Vzhľadom na poľskú národnosť autora v ňom ukrajinskí kozáci prirodzene nevyznievajú ako kladní hrdinovia.
Pre prípad, že by som počas nášho putovania nestihla prelúskať všetkých 740 strán a prišla tak o pointu, vzala som si so sebou aj jeho filmovú adaptáciu.
Naša cesta vedie na ostrov Chortycia, na ktorom kedysi stála Záporožská Sič - sídlo ukrajinských kozákov. Z oboch strán ho obmývajú vody Dnepra, už osemdesiat rokov pokojne vytekajúce z priehrady Dneproges.
Kedysi tu rieka bola divá a nebezpečná, tvorila tu prahy. Z toho vznikol aj názov Záporožie, čo znamená "za prahmi".
"Řeka plným proudem narážela na skalnaté hráze, odrážela se od nich a rozběsněná, vzteklá, ušlehaná v bílou zpěněnou kaši, snažila se je jako splašený kůň přeskočit. Ale znovu odražena, než se jí podařilo proběhnout průrvami, rvala skálu zuby, zmítala se a točila do nestvůrných vírů a v bezmocném hněvu chrlila celé sloupy vody, vařila se a skučela jako zmučené divoké zvíře. A opět hukot jako ze sta děl, jako vytí sta vlků, jako vysílené chroptění a před každou skálou stejný boj, stejné víření. Nad propasti křik zděšených ptáků, mezi skalami ponuré stíny míhající se nad hlubinou jako zlí duchové." (Henryk Sienkiewicz - Ohněm a mečem, str. 99)
Ostrov je prírodnou chránenou pamiatkou. Históriu kozákov pripomína drevená replika dávnej Siče, ktorú tu postavili pre potreby filmu Taras Buľba. Je tu múzeum a hoci do záverečnej chýba celá hodina, pani pri bráne nás nechce pustiť dnu. Márne jej hovorím, že som kvôli tomuto prešla takmer dvetisíc kilometrov, prosím ju, aby mi dovolila aspoň na pár minút nahliadnuť - vnútri je ešte dosť návštevníkov - ale je neoblomná. Zajtra je Prvý máj a pozajtra majú tiež voľno, tak si skrátili službu aj dnes. Asi si potrebujú pripraviť transparenty a mávatká.
A to som dopadla ešte celkom dobre. Za čias Tarasa Buľbu by som ako žena mala na ostrov prístup zakázaný.
Zo Siče teda vidím len to, čo je vidieť napriek drevenej ohrade a to, čo je nakreslené na informačných tabuliach.
Peniaze, čo som chcela venovať v prospech ukrajinského ministerstva kultúry, prepijem v najbližšom bufete. Kvasu proste neodolám.
Na ostrove stretáme aj kozácku mlaď - prvý je ostrihaný podľa hrnca, a to doslova. Hovorilo sa tomu "pid makitru". Makitra je hlinená misa na trenie maku. Aby mohol zmeniť tento trápny účes, potreboval by v minulosti najskôr absolvovať sedemročný výcvik a následne zložiť skúšky a až potom by sa mohol hrdiť vyholenou hlavou, z ktorej by mu v strede trčal chvost. Tak to má druhý jazdec, ktorého ale na fotografii dobre nevidieť.
Asi ako tento kozák Dmytro "Bajda" Vyšneveckyj, ktorý v časoch Gogoľovho Tarasa Buľbu začal budovať na ostrove Chortycia pevnosť a tak založil Záporožskú Sič.
Domov sa vraciame rozheganým trolejbusom, ktorý vyzerá, akoby vozil všetkých slávnych kozáckych atamanov. Všetky trolejbusy sú na tom podobne, ale my im dávame prednosť pred maršrutkami. Idú pekne pomaličky, takže si môžeme vychutnať okolie. Bývajú poloprázdne, pretože sa v nich vozia len dôchodcovia, ktorí ich používajú bezplatne, a navyše sú lacnejšie ako maršrutky. I keď aj najdrahšia maršrutka či metro na Ukrajine sú niekoľkonásobne lacnejšie ako MHD u nás.
Neďaleko nášho paneláku si kupujeme už druhýkrát šaurmu, čo je miestny kebab. Predávajúca dievčina sa s nami dáva do reči. Je veľmi milá, teší sa na nasledujúce dva voľné dni a je smutná, keď sa dozvie, že už zajtra odchádzame. Narodila sa v Záporoží a hovorí, že tu nie sú žiadne pamiatky. Asi to bude pravda, lebo sme si žiadne nevšimli a ani sprievodca z Lonely Planet sa o žiadnych nezmieňuje, a ten väčšinou vyhrabe aj to, o čom netušia ani miestni.
Preto si na ďalší deň nerobíme žiadne plány, veď zajtra je 1. máj a snáď uvidíme niečo zaujímavé.
Večer strávim takmer štyri hodiny s Bohdanom Chmeľnickým, Zaglobom aj s Michalom Wolodyjovským a ich priateľmi. Film bol akčný. Uťaté tatárske aj kozácke hlavy lietali v priemere každých päť minút a nechýbali ani lahôdky v podobe napichovania na koly, popravy obesením či detailné zábery tiel prešpikovaných tatárskymi šípmi. Fuj, zhnusili sa mi kozáci aj Poliaci a navyše Wolodyjovského nehral Tadeusz Lomnicki a tento nový vyzeral ako ťuťko.
Pre objektívnosť dodávam, že v knihe je drastických pasáží mnohonásobne viac a Sienkiewicz ich podal oveľa farbitejšie.
Ráno sa dočítam na oficiálnej stránke Záporožia, že dnes medzi 9:30 a 12:00 bude na Prospekte Lenina odstavená doprava. Vyzerá to sľubne, niečo sa chystá. Odvezieme sa na Festivalové námestie, kde sa zhromažďujú rôzne skupinky. Matky s deťmi majú farebné balóniky, ďalšia skupinka má žlté balóniky so skratkou nejakej strany či hnutia, ktorý si už nepamätám.
Svoje červené stánky si stavajú komunisti.
Od babky, ktorá v nich rozdáva propagačný materiál, sa dozvedám, že o desiatej sa na Leninovom námestí budú klásť kvety k soche Lenina a potom odtiaľ pôjde peší sprievod až sem, čo je asi päť kilometrov. Znie to zaujímavo, tak chytáme jednu z posledných premávajúcich maršrutiek a ideme si to pozrieť.
Policajti sú v pohotovosti.
Pod sochou Lenina sa zhromaždilo asi päťsto ľudí s červenými vlajkami a transparentmi. Prevažujú stašie ročníky, ale sú tu aj mladí komsomolci a ľudia stredného veku.
Pionieri držia čestnú stráž.
Najprv sa za salutovania pionierov odohráva akt kladenia kvetov. Prevažuje orgován.
Potom sa sprievod zoraďuje. Na čele sú vlajkonosiči - korčuliari.
Nasleduje dychovka.
Za nimi ide mládež a potom jednotlivé organizácie mestských častí.
Pred každou skupinou kráča muž s ampliónom, do ktorého kričí heslá, napríklad pred komsomolcami je to "Lenin, partija, komsomol. Tovarišči urá, urá, urá." Jeden si vezie amplión na bicykli.
Prejdeme povedľa nich asi kilometer, potom ich necháme kráčať spolu so Stalinom v ústrety krajším začiatkom a vraciame sa späť k Dnepru obzrieť priehradu z tejto strany.
Postavená bola v rokoch 1927 - 1932 za pomoci americkej firmy a hrdí sa menom vodcu svetového proletariátu.
Vidíme odtiaľto aj ostrov Chortycia s drevenou dedinou, ktorá nám bola včera kruto odopretá.
Pláže na jej brehoch sa začínajú zapĺňať ľuďmi. Voda nevyzerá vábne, ale niektorí to risknú a kúpu sa.
Chvíľu si poležíme a potom sa ideme pozrieť na Festivalové námestie, či tam už sprievod dorazil. Vidíme len nejaké jeho pozostatky zapíjajúce Sviatok práce pivom a vodkou, tak nevieme, či to ostatní vzdali po trase alebo či všetci došli až sem.
Ale veď je to nakoniec jedno, je voľno a každý nech si s ním naloží ako uzná za vhodné.
My sme uznali, že najvhodnejšie bude prečkať posledné hodiny nášho záporožského pobytu v pohodlí apartmánu. Veď nás čaká ešte 1800 kilometrov a dve noci vo vlaku. Tak si aspoň zaspomíname, čo všetko sme tu videli. Podľa fotiek to možno nevyzerá, ale je to celkom príjemné mesto. I keď pravdupovediac, keď som ho videla vlani v noci, páčilo sa mi viac.
Večer nastupujeme na vlak do Kyjeva, aby sme spolu s päťdesiatimi ďalšími cestujúcimi v jednom vagóne strávili príjemnú noc.
