Keby som si mala do filmovej úlohy taxikára (veksláka, pasáka ap.) vybrať z miliónov adeptov, moja voľba by padla jednoznačne na tohto. Keby som ho nevidela, vymyslela by som si ho presne tak - statná postava tridsiatnika, vyholená hlava, na hrubom krku masívna retiazka, čierne vzadu vykrojené tielko, na nohách sandále. V skutočnosti príjemný človek. Rozpráva nám o Elene, našej minulonočnej domácej. Nie je vydatá a nemá žiadnu rodinu. Kedysi pracovala na polícii a teraz sa živí prenajímaním izieb.
Po pol hodine cesty okolo Ohridského jazera sme na mieste. Dedina Sv. Naum má meno po jednom zo žiakov Cyrila a Metoda. Toto meno nesie aj kostol na kopci a hotel, v areáli ktorého sa chudák Naum ocitol.
Je odtiaľto krásny výhľad na Ohridské jazero.
Pobrežie na druhej strane je albánske, mesto sa volá Pogradec.
Kostol pochádza z 13. storočia, renovovaný bol koncom 19. storočia.
Okrem Nauma tu má svoj kláštor svätý Atanasij a svätej Petke patrí aspoň malá kaplnka so svätou vodou, ktorú návštevníci pijú, aj sa v nej umývajú.
Veriaci nechávajú peňažné milodary len tak voľne položené na okne pri prameni. Podobný zvyk som videla vlani v srbskej Mokrej Gore, a ani vtedy som sa neubránila nepeknej myšlienke, ako dlho by niečo také vydržalo u nás. Nechcem byť zlá, ale tuším by sa tu ani ten plechový hrnček dlho neohrial.
Okrem duchovných zážitkov ponúka Sv. Naum aj dostatok svetských radovánok v podobe piesočnej pláže s príslušenstvom.
Na promenáde sa chystajú stánkari na nedeľnú porciu návštevníkov, vôňa pečeného mäsa sa mieša s vôňou palaciniek a na pultoch sa bijú o pozornosť okoloidúcich chutné farebné gýčiky.
Ľúbivá scenéria ako z upútavky na najnovšiu pilcherovku.
Rozmýšľame, či sa vybrať k svätému Afanasijovi alebo sa hodiť do jazera, keď sa znovu stretávame s "naším" taxikárom. Sondujeme, ako ďaleko je to k albánskej hranici. Vraj 8 kilometrov, ale za 5 € nič nedosiahnuteľné. Môže nás tam odviezť a na druhej strane hranice budú stáť jeho albánski kolegovia, ktorí nás za rovnakú sumu odvezú do najbližšieho mesta Pogradeca.
Tak je rozhodnuté - Afanasij sa bude musieť zaobísť bez nás a do jazera sa hodíme v Albánsku.
Po desiatich minútach jazdy sme na hranici a ďalej už ideme peši. Na macedónskej strane pohodička, len overia pasy a potom kráčame pár stoviek metrov k druhej hranici. Ako vždy, aj tu spáchame zopár priestupkov v podobe nerešpektovania zákazu fotenia, vďaka ktorým sa môžete pozrieť, ako to tam vyzerá.
Ešte stále tam straší aj starý hraničný kameň so znakom Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie.
Zaujímavé je, že zákaz fotenia je len na macedónskej strane, Albánsko si môžete fotiť do aleluja. Aj sme si - tu máte hraničný prechod kompletný. Je to na tom kopčeku vpravo nad jazerom.
Na albánskej strane je prechod tiež bezproblémový, akurát drahší - vstup do Albánska kompetentní ocenili na 1 €. No nekúpte to, však to je ako kopček zmrzliny!
Vyprevadení úsmevom pracovníka pasovej kontroly (žiadne zbytočné otázky, kam ideme a prečo, ani čo nesieme) kráčame ďalej. V diaľke vidíme pláže a tak odmietame ponuku taxikára na odvoz do Pogradeca.
Cestou nás obehnú asi dve autá, okrem nich stretávame len nemé tváre.
Musím povedať, že Albánsko už nie je to, čo kedysi. Pohraničiari milí, cesta pokrytá asfaltom, automobily moderné - už som sa zľakla, že neuvidím ani jeden bunker. Našťastie, niektoré staré dobré známe veci sa napriek modernizácii a demokratizácii uchovali. Tak tu vám ich ponúkam za priehrštie.
Dorazíme na pláž, batohy (môj váži rovných 10 kg!) pleskneme do piesku a seba do vody. Je tu veselo, a pretože je nedeľa, aj dosť husto. Voda je čistá a taká akurát, vzduchom poletujú oranžové lopty a na zemi pod pestrými slnečníkmi sa vyvaľujú Skanderbergovi potomkovia.
Symbolické stretnutie albánskych kontrastov.
Po dvoch hodinách sa musíme pobrať naspäť. Na mokré plavky si natiahnem tričko, na chrbát svojich 10 kg a nohavice nesiem v ruke, lebo Jakub povedal, že ak si ich oblečiem, budem vyzerať akoby som trpela inkontinenciou(teda pravdu povediac vyjadril to slangovejšie). Tak sa snažím uschnúť cestou, ale čas súri a už to nestihnem. Cez oba hraničné prechody prechádzame v plavkách, ale na žiadnom sa nad tým nepozastavujú.
V hodine dvanástej štrnástej dobiehame na autobusovú zastávku, odkiaľ má ísť autobus do Ohridu. Lenže súkromníci sú rýchlejší a tak nás jeden z nich usádza do maršrutky alebo ako sa to tu volá.
Teplý vetrík vanúci z otvoreného okienka sa pohráva s mojimi vlasmi a suší posledné mokré miesta na plavkách. Z cédéčka vyspevuje miestna Jadranka o tom, že sa jej nedarí v ljubavi, maršrutka uháňa serpentínami okolo Ohridského jazera a ja sa cítim šťastná ako - proste ako vždy na cestách.
Z Ohridu nejdeme priamo - to by sme neboli my, aby sme nechceli vidieť viac, a tak namiesto troch hodín budeme na cestách asi sedem, pretože si urobíme okľuku autobusom do Bitoly a až odtiaľ sa dopravíme vlakom do Skopje.
Bitola je tretie najväčšie mesto Macedónska v blízkosti gréckych hraníc, žije tu 80 tisíc obyvateľov, ale pripomína mi skôr Rajec ako Žilinu. Nachádzajú sa tu tri mešity, všetky zo šestnásteho storočia.
Chceli sme navštíviť aj známe antické vykopávky, ale sú dosť ďaleko od mesta a nestíhali by sme. Škoda, vraj je to to nakrajšie, čo sa v Macedónsku nachádza.
Železničná stanica bola postavená v roku 1894, a aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, trať vedie až do gréckych Thessalonik.
Vo vlaku sa preváža kde-čo, bicykle sú štandardom, v našom kupé máme počítač a monitor.
Patria mladému páriku, s ktorým počas štvrhodinovej cesty preberieme macedónsku politickú a ekonomickú situáciu, dejiny, školstvo a voľný čas. Ona je programátorka a zariaďuje si firmu v Skopje, lebo Bitola je pre jej oblasť podnikania malá. On študuje v Bulharsku počítače. Veľmi milí ľudia. Dozvieme sa napríklad, že priemerný plat je v prepočte asi 6 tisíc korún, čo nie je nič moc, lebo ceny tu nie sú omnoho nižšie ako u nás.
V kupé sa fajčiť nemôže, tak je pri oknách na chodbe tlačenica. Vpravo sú naši kamoši.
S takmer hodinovým meškaním, čo je vraj na tejto trase konštantou - a ja by som na základe tohto- i minuloročných skúseností z cestovania po území bývalej Juhoslávie doplnila, že nielen na tejto - dorážame do Skopje a v hlbokej noci sa dostávame do nášho hostela, ktorý sa na tri nasledujúce dni stane naším domovom.
Je to tu natesno, ale družne a internet zdarma, takže rada oželiem zopár metrov štvorcových. Navyše, nemienime tu tráviť viac času ako je nevyhnutné, pretože Albánskom naše výlety nekončia.
Už zajtra ideme do najmladšieho štátu sveta, štátu, ktorý pre Slovensko oficiálne neexistuje.
Uhádli ste, kam máme namierené? Ak nie, nevadí, dozviete sa.
Pokračovanie nabudúce.
