A teraz je to absolútne aktuálne, som pri časti „Kde je můj kůň, co měl mě nést, blátem měst a prachem cest?“ Cestujeme s manželom sami, ďalšia časť zájazdu pôjde zajtra cez Washington. Vzhľadom na moje návštevy Iránu som o elektronické víza požiadať nemohla a keďže ma tam nechcú ani na dve hodiny prestupu do Mexika, kašlem na nich a letíme cez Mníchov.
Trošku ma hreje fakt, že aj moje cestovateľské idoly Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka mali už v päťdesiatych rokoch minulého storočia s americkými vízami problém a cestovali domov okľukou. A navyše takto získame deň navyše oproti plánu.
Kôň, čo nás mal niesť, teda obe lietadlá, sme našli v pohode, zjedli sme tri dosť málo chutné podávané jedlá (a to ešte netušíme, že na spiatočnej ceste budú rovnako málo chutné už len dve), pozrela som si štyri a pol filmu a sme v cieli.
Na letisku počkáme na nášho osvedčeného sprievodcu Carlosa, ktorý priletí o hodinu po nás z Guatemaly, a môžeme si ísť užívať mesto, v ktorom žije vo výške našich tatranských končiarov asi toľko obyvateľov, koľko majú štyri Slovenská.
Mimochodom, v knihe Medzi dvoma oceánmi píšu Zikmund a Hanzelka o dvoch miliónoch. Za tých 70 rokov sa to tu teda asi riadne zmenilo. Kniha je napriek tomu nadčasová a štve ma v nej len to, že je preložená do slovenčiny. Ani to by nebolo najhoršie, keby prekladateľ neprekladal otrocky. V texte sú potom lingvistické perly ako “Mirko ide autom, Jurko pôjde vlakom“ alebo že nejaká pyramída je stará dvanásťsto rokov. Uznajte, že to znie dosť blbo.
Ráno si v malej predajni potravín kúpim miestnu simkartu a ideme spoznávať mesto, v ktorom žili významné osobnosti ako napríklad Frida Kahlo či Jednoduchá Mária.
Ideme peši po ulici Paseo de la Reforma. Pred sedemdesiatimi rokmi tu Mirka a Jurka udivilo množstvo áut, neviem, čo by povedali dnes. Mesto sa chystá do práce – čističi topánok majú plno roboty, na uliciach voňajú tacosy a riaditeľmi v tmavých sakách a bielych košeliach sa to len tak hemží. Nie, nie sú to všetci riaditelia, vysvetľuje Carlos – a on to vie, lebo v tomto meste tri roky pracoval. Tu muži chodia takto vyštramandení do úradov, vrátnici, šoféri, proste všetci.
Mexiko sa už pripravuje na sviatok Dňa mŕtvych. Toto sú Catriny, sochy žien oblečených v pekných šatách a s lebkou namiesto tváre. Ak ste videli film Coco, všetky ženy zo sveta mŕtvych vyzerali podobne.
Minulý týždeň bol karneval a jednotlivé alegorické objekty sú tiež vystavené na chodníku.
Dia de Muertos, čiže Deň mŕtvych, sa oslavuje v období našich Dušičiek a my ho zažijeme tiež.
Zatiaľ si prezeráme oltáre ofrendas, ktoré pripravujú pre svojich zosnulých nielen ich rodiny, ale aj zamestnávatelia. Tento oltárik bol napríklad pri vchode k najstaršej pyramíde v hlavnom meste.
Tento bol v banke.
Tento pri benzínovej pumpe.
A tento v hoteli.
Ideme si pozrieť antropologické múzeum. Cestou kráčame okolo obrovskej sochy Anjela Nezávislosti, ktorú bolo vidieť snáď v každej mexickej telenovele.
Múzeum je v parku Chapultec. Jeho návšteva určite stojí za to. Sú tu zdokumentované všetky známe kultúry, ktoré sa nachádzajú na území Mexika. Po dvoch hodinách mám aj tak v hlave zo všetkých tých Olmékov, Toltékov, Mayov či Aztékov poriadny zmätok. Ich bohovia vyzerajú ako mutanti a sú krutí. Ľudia im prinášali ľudské obete, stále bojovali, občas niekomu vytrhli srdce zaživa, raz za päťdesiat rokov postavili pyramídu a Mayovia mali aj písmo.
Mne teda nie sú nejako zvlášť blízki ani bohovia z Olympu, ale tí aspoň vyzerali ako skutočne pekní ľudia. Ale tu má jeden namiesto jazyka meč, ďalší vyzerá ako netopier, mnohí sú hady a podobne. Nechcela by som žiť v tých časoch, možno by ma kvôli mojim názorom exkomunikovali, ale skôr rovno zabili.
Veci, ktoré vytvorili, sú však obdivuhodné. Nielen pyramídy, ale aj tie, čo sa nachádzajú v tomto múzeu - aztécky kalendár s priemerom tri a pol metra, ktorý váži asi 25 ton a ktorý som si zabudla vyfotiť, rôzne figúrky či sošky.
Nuž, iný kraj, iný mrav, smejú sa mi títo chalani.
Hladom tu neumriete. Všade na uliciach sú stánky alebo malé piecky pripevnené k bicyklu, v ktorých pripravujú tacosy, tortilly, quesadilly a iné pochúťky. Oproti našim jedlám mi pripadajú menej slané, zato si ich môžete dochutiť rôznymi, hlavne štipľavými, omáčkami. Ceny sú ľudové.
Na druhý deň sa zvítame so zvyškom výpravy. Keď rozprávajú, ako sa k nim správali na letisku vo Washingtone, som rada, že sme tadiaľ nešli.
Po raňajkách vyrážame spoznávať ďalšie pozoruhodnosti hlavného mesta. Najskôr si pozrieme najväčšiu mexickú univerzitu, ktorá je zapísaná v UNESCO, Universidad Nacional Autónoma de México.
Oproti sa nachádza olympijský štadión, kde sa konali v roku 1968 olympijské hry, na ktorých hviezdili československí športovci. Vraj meno Čáslavská si miestni pamätajú doteraz.
Potom ideme pozrieť najstaršiu pyramídu, ktorú pred 2000 rokmi pri výbuchu sopky zaliala láva.
Aj toto sa našlo vnútri
Lebky, v pozadí pyramída.
Nasleduje najlepšia časť dňa, ideme do Xochomilca. Je to oblasť kanálov. Kedysi si Aztékovia stavali ostrovčeky na jazere. Teraz z neho ostal jeden veľký kanál, do ktorého ústia ďalšie menšie. Premávajú tadiaľto loďky, desiatky, stovky – a to je dnes normálny pracovný deň. Sú krásne veselo sfarbené, každá z nich má svoje meno.
Možno si ich prenajať na určitý čas a potom sa s vami človek podobný benátskemu gondolierovi plaví po kanále.
Na ďalších loďkách sú predavači suvenírov, varenej či praženej kukurice, placiek, nápojov, hudobníci mariachi, aj celé kuchynky, v ktorých vám pripravia rôzne jedlá.
Ľudia na lodiach sa bavia, navzájom si kývajú, zdravia, pokrikujú, spievajú, tancujú – no proste paráda! Úžasný zážitok, kam sa hrabú nejaké pyramídy.
Ale aj pyramídy treba vidieť, tak sa vraciame do mesta. V jeho strede mali kedysi Aztékovia mesto Tenochtitlan a v ňom nesmela chýbať pyramída. Oni však nemali stále rovnakú. Po určitom čase, keď ich už prestala baviť - však kto sa má pozerať furt na tú istú - im bohovia dali znamenie, alebo nový vládca rozhodol, že dosť bolo starej, obhádzali ju hlinou a okolo nej postavili novú. Takto by to robili asi doteraz, keby im to neprekazili Španieli, ktorí ich v roku 1521 dobyli, pyramídu zahádzali už definitívne a namiesto nej postavili katedrálu a ďalšie budovy. Niečo sa podarilo odkryť, ale katedrálu asi kvôli nejakým prípadným ďalším nálezom nezbúrajú.
Teraz to vyzerá takto.
Na námestí Zócalo sa turistom ponúkajú rôzne pohľady aj atrakcie. Môžete sa napríklad dať okiadzať šamanom.
Alebo len tak pozerať - v pozadí Prezidentský palác.
Ešte nakukneme do Národného divadla a môžeme ísť spať.
Na druhý deň ráno pomaly, pretože je tu áut oveľa viac, ako keď tu boli pred sedemdesiatimi rokmi Mirko a Jurko, takže pomaly, pomaličky sa vlečieme von z hlavného mesta. Ešte si pozrieme baziliku, v ktorej visí obraz Panny Márie Guadelupskej, ktorá je patrónkou Ameriky a bola spomínaná v každej telenovele, čo som videla.
K obrazu sa viaže legenda. Indián s ľahko zapamätateľným menom Cuauhtlatohuac, ktorý bol po krste premenovaný na Juana Diega, v decembri 1531 stretol ženu, ktorá mu v aztéčtine povedala, že je Panna Mária, matka Božia, a že chce, aby jej na tom mieste postavili kaplnku. Juan Diego išiel za biskupom a všetko mu vyrozprával, ale ten mu neveril a žiadal od neho dôkaz. Po pár dňoch Juan Diego stretol ženu opäť a tá sa pýtala, kde je jej kaplnka. Chlapík povedal, že biskup žiada dôkaz. Žena mu kázala natrhať kvety. Napriek tomu, že bol december, Juan Diego nejaké našiel, nasypal si ich do zástery a ponáhľal sa za biskupom. Keď ruže vysypal, na zástere sa objavil obraz ženy, v ktorej všetci spoznali Pannu Máriu. Za dva týždne postavili kaplnku a do nej umiestnili zásteru s obrazom.
Táto príhoda veľmi pomohla k rozšíreniu kresťanstva v Amerike. V období nasledujúcich siedmich rokov sa dalo pokrstiť asi osem miliónov Indiánov.
Neskôr postavili pre obraz kostol, ale pretože kapacitne nestačil náporu veriacich, postavili ešte jeden a v ňom si môžete obraz pozrieť.
Aby veriaci veľmi nebrzdili premávku, obzerať si ho môžete len niekoľko sekúnd stojac na pohyblivom chodníku.
Ak ho chcete vidieť dlhšie, môžete sa po chodníku nechať previezť viackrát za sebou.
Naša ďalšia cesta vedie do Teotihuacanu. Stoja tu tri pyramídy, ktoré objavili Aztékovia okolo roku 1300. Mesto bolo vtedy už šesťsto rokov opustené a pokladali ho za rodisko bohov.
Toto je Quetzalcoatlova pyramida stará asi 1800 rokov.
V meste žilo približne dvestotisíc obyvateľov. Okolo roku 500 bol Teotihuacan šiestym najväčším mestom sveta. O dvesto rokov zanikol, nevie sa, prečo.
Cestou mŕtvych ideme k pyramídam Slnka a Mesiaca.
Všade je veľa ľudí – turistov aj rôznych predavačov suvenírov. Ponúkajú magnetky, lebky a iné kúsky z obsidiánu, všelijaké píšťalky, ktoré vydávajú zvuky vtákov aj jaguárov, či čo to je. Niekedy to znie, akoby chceli vykašľať hlieny a nešlo im to. Niektoré zvuky mi pripadajú fakt dosť nechutné.
Cesta je nekonečná, každých päťdesiat metrov treba vystúpiť sedem strmých schodov nahor a potom zas nadol - nechápem, načo to tak komplikovali, však po rovnom sa ide lepšie a ušetrili by si prácu. Vraj tak eliminovali nejaký výškový rozdiel, ale mne by ten rozdiel prekážal určite menej ako tých niekoľko stoviek schodov, čo som takto musela zbytočne zdolať, len aby som vždy pár metrov išla po rovnom.
Všetky stavby sú zrekonštruované, ale zachovali sa aj nejaké pôvodné fresky a ozdoby.
Po dobrom obede, kedy za 290 pesos, čo je okolo štrnásť eur, môžeme formou bufetu ochutnať rôzne miestne špeciality, sa presúvame ďalej.
Naším cieľom je mesto Puebla. Prichádzame za veľkej búrky, takže Popocatepetl nevidíme.
Keď sa búrka trochu utíši, ideme do mesta. Dnes je Haloween, takže po ulici behajú detičky s cukríkmi a pokladničkami v tvare tekvice, ale aj starší obyvatelia v rôznych karnevalových kostýmoch.
Centrom mesta kráča Pochod kostier – niečo ako u nás kedysi prvomájový sprievod – v ktorom pochodujú rôzne skupiny z mesta i okolia, skoro každá má nejakú kapelu a mažoretky, niektorí sú oblečení za smrtky a všetci sú nejako pomaľovaní.
Škoda, že počasie veľmi nevyšlo, ale aspoň pršať už prestalo a mesto, ktoré pred hodinou vyzeralo akoby sa už ukladalo spať, je teraz živé a čulé, v uliciach sú tisícky ľudí a je tu veselo.
V malom pajzlíku si dáme tacos a potom ideme spať. Zajtra máme opäť nabitý program.
