Asi nikde sa nevyspím tak dobre, ako vo vlaku. Neprekáža mi hluk ani svetlo, spím tvrdo a len keď sa ráno prebudím, zisťujem, že sa zmenilo osadenstvo.

Do Gomeľa prichádzame ráno o ôsmej. Náš hotel je hneď pri stanici a môžeme sa ubytovať. Oproti hostelu v Minsku je o tretinu lacnejší a úroveň ubytovania je niekoľkonásobne vyššia. Hotel je síce taký typický socialistický, ale recepčné sú milé, izby čisté a wifina rýchla.
Vyhovuje mi spôsob ubytovania - počíta sa na sutki, teda na 24 hodín. Znamená to, že ak prídeme ráno o ôsmej, môžeme ostať do ôsmej nasledujúceho dňa. Ak prídeme pred polnocou, nemusíme odísť skôr ako pred zajtrajšou polnocou. Neviem, či je to tak len teraz v mimosezóne, ale je to super.
Zložíme sa a ideme pozrieť mesto. V stánku s pirôžkami nám babka poradí, ktoré sú najlepšie, ukáže cestu do centra a pridá ponaučenie:
"Nikoho sa na nič nepýtajte, všetko si sami prečítajte." Znie to trochu konšpiračne, čakala by som od nej skôr "na matku nezabudni, slabším neubližuj, starších si váž", ale poďakujem jej za radu a odkráčame.

Gomeľ (alebo po bielorusky Homeľ) je druhé najväčšie bieloruské mesto. Narodilo sa tu niekoľko známych ľudí, ako napríklad bývalý minister zahraničných vecí ZSSR Andrej Gromyko.

Na tunajšom gymnáziu študoval letecký konštruktér Pavel Suchoj, ktorý navrhoval lietadlá značky Su.

Okrem toho tu bývali aj rodičia tenistky Šarapovovej, až kým ich odtiaľto nevyhnala hrozba rádioaktívneho zamorenia po výbuchu v Černobyle.
Po Leninskej ulici sa dostávame k parku. Tu, na spojnici ulíc Leninskej a Sovietskej, nemôže stáť nikto iný, ako vodca svetového proletariátu. Mierne nakročený vyzerá, akoby chcel ísť do divadla oproti.


Necháme ho, nech si vyberie niečo dobré a my ideme zatiaľ do parku. Nachádza sa tu palác Rumjancevovcov a Paskevičovcov.




Schodíkmi zostúpime k rieke Sož. Na druhom brehu je piesočná pláž a vraj kto sa v lete v Soži neokúpal, neužil si všetky krásy Gomeľa.

Chceli by sme sa previezť na parníku. Podľa informácií na internete trvá plavba asi 40 minút a počas nej môžeme sledovať slávne estrády zo sedemdesiatych rokov. Nemáme však šťastie, na plavbu treba aspoň desiatich pasažierov a aj po polhodine čakania sme len my dvaja. Vypočujeme si aspoň pár starých melódií, ktoré parník vydáva zo svojich útrob, zaspievam si "Eto kara kara kara, k ara kara karakum, eto kara kara kara, kara kara karakum...", potom to vzdáme a vraciame sa k Leninovi.

Ešte stále tam nerozhodne postáva, asi za tie roky všetky predstavenia videl. Už bude musieť počkať len na nejakú premiéru. My toľko času nemáme a pokračujeme ďalej Sovietskou ulicou. Sú tu domy z cárskeho obdobia.


Toto je budova cirkusu, v ktorej sa počas akrobatického vystúpenia zabila artistka Irina Asmus, ktorá je známa v celej krajine z filmu, ktorý určite nepoznáte, aspoň mne názov Abvgdejci nehovorí nič. Ale však ani netvrdím, že viem všetko.

Brrrrrr, tam to vyzerá nebezpečne, do cirkusu teda radšej nie. Ide sa do kina. Vybrali sme si tohtoročný ruský vojnový film "A rána sú tu tiché". Ide o nové spracovanie legendárneho filmu z roku 1972, ktorý bol nominovaný na Oscara. Na to, aby kino hralo, našťastie netreba desiatich, a tak sledujeme smutný osud piatich dievčat a staršinu plniacich vojenské úlohy v Karélii, len my dvaja a tri staršie ženy. Toto predstavenie má začiatok o 13:50 a tak je naozaj vhodné akurát tak pre dôchodcov.
Naobedujeme sa v príjemnej samoobslužnej reštaurácii, akých je tu niekoľko, a potom si ideme oddýchnuť do hotela. Toto vidíme z okna.

Večer si dnešnú trasu prejdem znova, po zotmení sa mi mesto páči viac. Je plné mladých ľudí a na rozdiel od Minska tu vôbec nevidím milicionárov s obuškami, teda vlastne ani bez nich.




O desiatej večer svetlá, ktorými sú nasvietené všetky budovy, zhasnú, prestanú fungovať aj semafory. Našťastie som všetko postíhala nafotiť a tak môžem ísť spať. Ráno odchádzame do Mozyra a odtiaľ do Mogileva.
Vyše dvoch hodín sa prímestským vlakom vlečieme do Kalinkoviči. Cestu občas spestria predavači časopisov a nejakých granulí, či čo to je. Pretože včerajší film "A rána sú tu tiché" na mňa zapôsobil, zatúžila som vidieť aj starú verziu z roku 1972. Stiahla som si ju a teraz ju pozerám. Sú dosť podobné, zrejme sa oba filmy verne držia predlohy. Vyzerá to, akoby aj boli natočené na úplne rovnakých miestach. Vďaka tomuto spracovaniu som aspoň pochopila niektoré veci, lebo včera hovorili veľmi rýchlo a tak som z dialógov rozumela len časť. Obe verzie sú dobré, akurát v novej mi pripadali herci typovo vhodnejší. Napríklad predstaviteľka Žeňky (moja najobľúbenejšia postava) zo starého filmu, ktorú poznám z telenovely Úbohá Nasťa, sa mi zdala menej vhodná ako ako herečka, ktorá ju hrala v novom filme. Aj "nová" Rita sa mi páčila viac. A "nový" staršina je šmrncovnejší - ale možno taký ani nemal byť.

V Kalinkoviči prestupujeme na autobus a pol hodiny sa vezieme do mesta Mozyr. Je to najväčší bieloruský prístav a leží na rieke Pripjať, ktorú asi každý pozná hlavne z černobyľskej havárie.

Nad mestom je postavená replika starého opevnenia s kostolom.



Navštívime múzeum. Jedno poschodie je venované rodákom z Mozyru, ktorí padli v Afganistane v rokoch 1979 - 1989.


Potúlame sa bočnými uličkami s drevenými domčekami.



Aj tu sa stretávame so starým známym, v Mozyre stráži Palác kultúry a kamsi ukazuje, nepochopila som ale, čo tým naznačuje.

Áno, mesto nie je obzvlášť architektonicky vydarené, ale všímate si tú čistotu? A takto to bolo všade, kam vkročila naša noha.

V malom espresse sa najeme. Odkedy som v Suchumi prvýkrát ochutnala soljanku, boršč mi môže byť ukradnutý. Vôbec neviem, či má nejaký pevný recept, zakaždým je v nej niečo iné. Už som tam našla olivy aj citrón a v tejto mozyrskej je údený syr, ale vždy chutí výborne.
Potom naša cesta pokračuje ďalej. Z Kalinkoviči ideme dve hodiny plackartným do Žlobina, kde sa dnes po druhýkrát stretávame s Leninom.

A odtiaľ už len ďalším plackartným do záverečného cieľa našej cesty - do Mogileva.
Prichádzame sem večer krátko pred desiatou a pretože nemáme ani šajnu, akým autobusom sa tam teraz v noci dopraviť, volíme najhorší variant - ideme pešo. Dobrá rada - radšej sa hneď na stanici opýtajte, priamo k hotelu jazdí niekoľko liniek a cesta vyjde asi na 25 centov.
Po hodine šľapania pustými ulicami konečne nájdeme hotel Mogilev a v tomto typicky socialistickom hoteli strávime poslednú noc nášho bieloruského pobytu. Zajtra si pozrieme mesto a poobede nasadneme na spiatočnú cestu.